Za kultúrnym šokom do Indonézie

Všetko záleží od toho, na čo sme zvyknutí a ako rýchlo sa vieme adaptovať novým podmienkam. Kultúrny šok je pocit spôsobený zmenou miesta, klímy, jedla, jednoducho všetkým, čo sa vymyká nášmu dennému rytmu a stereotypu.

Zvedavosť miestnych obyvateľov. Toto krásne dievčatko na mňa hľadelo, zatiaľ čo som si kupovala "pisang goreng" - vyprážaný banán. Moje zelené oči, veľký nos a biela pokožka je atrakcia.

Indonézia od prvého momentu pripomína mravenisko. Kopa ľudí na motorkách a autách tlačiacich sa na cestách, len aby sa dostali prví do práce, domov, na nákup. Doma nestihnú zložiť tašky a už leňošia. Vážne. Je to aj štatisticky dokázané, že Indonézania patria k najlenivejším ľuďom planéty. Je to zároveň krajina s najväčším počtom ostrovov na svete a jednou z krajín s najrýchlejšie rastúcou populáciou (okolo 2 milióny ľudí ročne). Ľudia na jednotlivých ostrovoch rozprávajú vlastnou rečou a každý región má osobitú kultúru. Kultúru, ktorú z času na čas nechápeme. Ale to len preto, že nie je udomácnená tou našou, slovenskou. Tri sekundy mi trvalo, kým som pochopila, že v Indonézii je naozaj horúco. Teplo a nečistý vzduch. Súčasné odlesňovanie ako príčina znižovania kyslíka a miera znečistenia ovzdušia zo spaľovacích motorov v Indonézii je vysoká. A čo sa týka odpadkov - vidím ich vždy a všade. Ľudia ale i kamaráti vyhodia vrecko z jedla priamo predo mnou. Napríklad do kvetináča. Čo je smutné, nepochopia môj škaredý pohľad a niekedy sa cítim ako vychovávateľka, keď ich upozorním, že to nie je správne. Bol to učiteľ, asi 50-ročný. Zobral vrecko a držal ho 10 minút v ruke počas nášho ďalšieho rozhovoru. Len čo som na pár sekúnd obrátila zrak, zahodil ho za seba. Šok (fakt) číslo jeden. Minimálna starostlivosť o životné prostredie. Minimálna úcta k matke prírode. Česť výnimkám.

Stala sa zo mňa asistentka výučby anglického jazyka na moslimskej strednej škole. Druh práce, tzv. altruizmus, kde chcem dať zo seba čo najviac a nič si za to nepýtam. „Už si sa osprchovala?“ Denne ma takto privítajú kolegovia učitelia. Existuje tu pravidlo umývania sa dvakrát denne. Ráno okolo šiestej a poobede o piatej. „Dnes už vyzeráš dobre, včera si asi nebola osprchovaná,“ kompliment typu ´nechápem´. Nie je to len povinnosť, pre nás je to prirodzené – vysvetľujem.

Hŕstka mojich moslimských študentov.

Použila som výraz "sprcha". Nie, nie je to klasická hlavica a zmiešaná batéria na reguláciu teploty ako to poznáme my. V mnohých prípadoch je to betónová kocka priemeru 1x1 metra, kde si možno napustiť vodu – studenú, a poriadne sa oliať vedierkom. Proces je teda veľmi rýchly, keďže o leňošení vo vani a teplej vode tu môže väčšina len snívať. A ja s nimi. Čo sa týka záchodu, hovorím o diere v zemi, kde je zabetónovaná záchodová misa. Kráľovská potreba sa vykonáva čupením. Splachujeme vedierkom, tým, na olievanie sa. Toaletný papier je používaný na utieranie tváre pri potení sa, nie pri vykonávaní potreby. Toaletným papierom je v indonézskom prípade ľavá ruka, ktorá vyumýva telo. Preto je nezdvorilé jesť alebo podávať predmety ľavou rukou.

Spomínaná toaleta a sprcha. Som šťastná, že bola v takom dobrom stave.

Ryža. Ryža na raňajky, ryža na obed, ryža na večeru... Nejaký snack? Ryža, môže byť? Ryžu mám rada (ale prečo každý deň?). Drvivá väčšina ľudí pokiaľ neje ryžu, cíti sa hladná. Je lacná, zdravá, chutná. K ryži si dajú hŕstku kuracieho mäsa, párku alebo polievku zo zvláštnych listov a mrkvy. Sója, tofu a ryby sú tiež veľmi obľúbené. A sambel. Nezabúdajme na pikantné! Sambel (pikantná korenina pripravená z čili) je tradičný každodenný pokrm, ktorý má veľmi ostrú chuť a v tejto horúčave sa tak pri jedení upotíme veľa ráz. A, nezabúdajme... pikantné štípe na dvakrát... Vo všeobecnosti jedlá sú veľmi štipľavé alebo veľmi sladké – z toho 90% „goreng“, v preklade vyprážané. A také, ryžové.

Morské plody, smažená zelenina a samozrejme ryžová pyramída.

Prenosná kuchynka na bicykli a predavač a kuchár v jednom.

Ako vlastne rastie ananás?

Tik-tak. Tik-tak. Ak sa s niekým dohodnem na stretnutí o piatej, myslím o piatej. Tu im to takto nemyslí. Hodiny sú len orientačný nástroj na stene. Dohodnutie sa na čase je akási pekná formulka, aby sa sami presvedčili, že by bolo pekné prísť aspoň o šiestej. Alebo neprísť vôbec. Čiže sa tu nikto nikam neponáhľa, a tak isto nik nedovolí, aby im ten smiešny tikajúci nástroj s dvoma ručičkami ovládal život.

Bačkory svetobežníka počítajú s prípadnými klimatickými, prírodnými i kultúrnymi zmenami. Negatívnych, ale hlavne pozitívnych prekvapení na cestách je neustále veľa. Veď kto by sa nechcel zobúdzať s pohľadom na belaso-modré more, žiarivé ranné slnko a piť popritom kokosové mlieko? Či prechádzať sa pomedzi banánovníky, cítiť vôňu hinduistických domčekov a stretávať vysmiate tváre miestnych obyvateľov? A čo tak vybehnúť na divoký vrch sopky s mysterióznymi hlukmi, kde sa zamýšľaš, či je to brána do pekla alebo do neba? Kontroluj svoj dych zatiaľ čo šnorchluješ na najkrajších plážach Zeme. Áno, všetko čo ma v Indonézii stretlo bola zmes rozmanitých myšlienok, šokov a ohromení. Cestovanie je droga. Taká povolená. Žiadaná a dopytovaná. Tak nech črievičky do rána uschnú.

Sopka Bromo, Jáva. Ešte krok a sme v žeravom centre lávy.

Takéto rána na ostrove Bali. Na zdravie!

50 odtieňov modrej. Párty ostrov Gili Trawangan.

Karimunjawa. Môj osobný raj.

Hinduistický chrám Prambanan.

Borobudur - najväčší budhistický chrám na svete.

Dominika Kislíková