Moja úzkosť

Mám úzkosti už skoro päť rokov. Síce už v trocha slabšej intenzite ako keď mi začali ale stále tu sú. Všetko to začalo iba sprostými deckami, ktoré si potrebovali dokazovať sebavedomie ponižovaním iných a vystatovaním seba samých. Mala som desať a možno si poviete, veď som bola malá a mohla som sa z toho už x krát dostať ale opak je pravdou. Vlastne úzkosť pochopí len človek (aj keď sa ľudia sa často tvária, že to chápu no nie je to pravda), ktorý ju má tiež a tak ju trocha objasním.

Každá úzkosť má sprievodný jav, sprievodný strach ktorý ju vyvoláva. Môže to byť strach z otvoreného priestranstva, z ľudí, z vody a vlastne z čohokoľvek. Ten môj je strach z vracania. Nie strach, skôr strašná panika. Keď som pokojná sa toho nebojím ale akonáhle mám úzkosť, to začne. O prejavoch úzkosti si dokážete prečítať naozaj veľa: potenie rúk, triaška, neschopnosť sa nadýchnuť, abnormálne správanie. Všetko je to pravda len jedno tam nepíšu a to je neuveriteľná nenávisť k sebe samému v tomto stave. Pre mňa je to ako keby som to nebola ja. Mám chuť utekať ak keď neviem kam, zarývam si nechty do ruky, pretože dúfam, že keď to zabolí mi to aspoň odpúta pozornosť ale aj tak je mi to nanič. Jednoducho keď mám úzkosť by som úprimne bola radšej mŕtva. Nenávidím sa za to.

Čo pomáha? Hm...prvých desať minút absolútne nič. Pripadám ako úplný šialenec aj keď to sebeviac zakrývam a hrám sa že som v pohode. Pritom len čakám kedy sa mi grgne (hlúpe však?) aby som sa uistila,že sa nepovraciam. V hlave si premietam čo som zjedla a či toho nebolo moc alebo či som nechytila nejakú chorobu). Potom existujú rituály. Každý ma iný. Ľudia s OKP ( obsedantno-kompulzívnou poruchou) sa často a v rovnakom počte potrebujú dotýkať vecí, pre ľudí s mániou je zrejmé dokola napríklad niečo čítať. A ten môj? Robím nezmyselné pohyby rukami, zadržiavam dych a často do niečoho ťukám. Tieto rituály sú niečo ako sprievodný jav ale každý ho má iný.

Neskôr mi pomáha hudba. Spievam už hrozne dlho a niekedy pomáha spievať ale počúvať. Niekedy si stačí čítať, no na to treba príliš veľa pozornosti (a tú vám teraz predsa zaberá celá hlava aj so svojou úzkosťou). Ale treba tú pozornosť odpútať.

Je to ťažké, inak sa to nedá opísať. A najhoršie sú na tom všetkom relapsy. Dni kedy sa vám to vráti v plnej intenzite a ste znova na začiatku. Tento boj je nesporne veľmi zložitý a ja osobne keď zažívam relaps nemám ani najmenšiu chuť s tým znova začínať. S bojom samej so sebou. Ale potom je tu rodina. Tvár mojej mamy, ktorá to nechce späť, otca a najsmutnejšia bratova. V poslednej dobe sa smútok zmenil skôr na ich hnev ale nikdy to nemali a nechápu, že úplne sa toho nezbavím nikdy. Aj keď na mojom zlepšení majú zásluhu najmä oni. A som im vďačná.

Koniec úzkosti je najhorší ale zároveň najlepší. Keď sa s hrôzou pozerám že som sa znova doškriabala do krvi a že som vynechala takmer celú hodinu v škole je mi nahovno. Alebo že som niečo zmeškala. Nejaký pekný moment, o ktorý ma moja myseľ ukrátila.

V predposlednej veci chcem zmeniť pohľad na oddelenie psychiatrie. Nie nie je to tam ako z horroru. Aj keď pre vás ako pre pacienta je to niečo neprijateľné. Je to ako otázka: Naozaj som sa dostal až sem? Naozaj som tak veľmi zlyhal? A áno v mojom prípade to tak bolo. Pre môj strach som sa radšej vyhýbala jedlu (veď z jedla sa predsa vracia nie?) a trocha som schudla. Vôbec som sa nevyvíjala ako dievčatá v mojom veku a asi najhoršie to začalo byť keď sa mi objavil tieň na hipofýze (endokrinologický orgán) a chodila som na kontrolné magnetické rezonancie. Na psychiatrii som sa stretla s rôznymi osudmi. Niektoré veci boli vážne poruchy a tí ľudia jednoducho nemohli racionálne uvažovať. Napríklad keď som sa sprchovala jeden chlapec, ktorý si myslel, že je terorista mi sedel pred sprchou. Aby som bola úprimná, v tom momente som sa len krčila v kúte. Ale väčšina prípadov bola spôsobená iba nepochopením okolia. Bol tam aj problém so sexualitou, o ktorej som si myslela že už nie je problémom. Jedno dievča bolo lesbou a okolie ju za to veľmi súdilo. Pamätám sa ako veľmi ma vtedy urazilo keď mi ako diagnózu dali anorexiu. Nikdy som si nemyslela že som tučná a potrebujem schudnúť. Ja som z jedla mala iba strach, nemala som za nepriateľa. A nie každá porucha príjmu potravy je bulímia alebo anorexia. Tých dievčat mi tam vtedy bolo hrozne ľúto. Vyzerali ako kostry potiahnuté kožou. Viem, že už sú v pohode aj keď zmena bola pre ne ťažké. Spoločne sme na seba hrdé a dodnes si občas píšeme. Moja zmena bola bolestivá najmä pre žalúdok. Rozťahovanie žalúdka naozaj bolí.No potom sa to zlepšilo. Hlavne vďaka mojej psychiatričke. Som jej zaviazaná

A posledná vec, je že psychická choroba z vás urobí sebcov. A aj keď som si našla kamarátky, nakoniec som každú jednu odplašila, a keď nie to tak som sa správala sebecky. Vždy keď nad nimi rozmýšľam ma to len nevýslovne mrzí.Pretože to vás choroba naučí. Myslieť len na ňu. Snáď niekedy budem môcť povedať že už úzkosti nemám, že idem študovať medicínu ale už sa viac nebojím, že keď sa tam niekto povracia tam odpadnem od strachu. Ešte to tak nie je ale nádej umiera posledná nie?