Dobrovoľná samovražda

Aby to neznelo až tak strelene, musím to vysvetliť pekne od začiatku.

Čo človek nájde v stave totálneho zúfalstva? No predsa totálne odhodlanie!

Nastal deň, keď som si povedala, že skočím z lietadla. A to som predtým v lietadle ani len nesedela. Hej. Trošku mi preplo. A hlavne som nemala čo stratiť. Teda, okrem mozgu a ďalších vnútorných orgánov. Oveľa výhodnejšie by iste bolo obličku predať, nie ju rozcapiť kdesi na runway, ale, ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí.

Takže... kde nič nebolo, tam nič nebolo, na ďalekom východe Slovenska, stala sa taká vec, že jedna žaba si objednala tandemový zoskok v Spišskej Novej Vsi. Najprv to bolo samé hahaha, hihihi, no keď došlo na lámanie chleba, nebolo mi všetko jedno.

Vo veci bolo totiž to, že na letisko sme s partiou prišli v striebornom aute, no mne dali podpísať papier, že (keby sa náhodou niečo totálne pos...) mám all inclusive možnosť odvozu v čiernej dodávke. (Vlastne, nie ja, ale moje zvyšky.)

Najviac ma prekvapilo to, že som sa nejako extra nebála. V skutočnosti som síce bola pokakaná až za ušami, ale bol to taký intenzívny pocit, že som ho v podstate ani necítila. Je to ako keď si človek pustí na ruku takú ľadovú vodu, že ho až páli. Čo sa stresu týka, na to som mala kamarátov a moju mamču, ktorá sa (chudinka) odhodlala, že sa na to celé bude pozerať. Krik, ktorý sa niesol priestorom, bolo počuť už z diaľky. Nad nami totiž ktosi práve skákal. Prvýkrát ma osvietilo asi vtedy, keď som videla, ako sa mojej kamoške trasú ruky. Tá sa bála aj za mňa. Vtedy som pochopila, že sa mi to nesníva. Tajne som zaškúlila na príjazdovú cestu, ale nakoniec som aj tak odhodlane zamierila do šatne.

Letiskový bar ma trochu upokojil, lebo všade po stenách viseli fotky zo zoskokov a ľudia na nich vyzerali šťastne. Napadlo mi, že keď to náhodou prežijem, podobné fotky budem mať aj ja.

„Ahoooj!“ ozvalo sa mi za chrbtom a keď som sa otočila, zbadala som veselého kučeravého týpka. Predstavil sa ako Emil a bol to môj tandempilot. Bol odo mňa oveľa starší, no akosi sa na ňom neprejavilo to, že sa od neho očakáva nejaká serióznosť, alebo čo. Pripadal mi ako veľké decko, ktoré je nadšené z toho, že sa ide hodiť z lietadla. Musel to byť teda riadny blázon, no musím priznať, že jeho bezstarostný prístup ma upokojoval. Až na tie perverzné poznámky.

Priniesol mi červenú kombinézu a zapásal ma do akýchsi postrojov. Cítila som sa ako snežný pes, aj keď vlastne nemám odkiaľ vedieť, ako sa taký pes cíti. Tie remene ma tlačili na zadku tak veľmi, že som chodila ako reklama na inkontinenciu.

Skákať mali dva tandemy. V jednom ja, v druhom čiernovlasá baba. Bola v pohode. Aj sme sa smiali, že sa po príprave necítime vôbec pripravené, lebo bola príliš rýchla. Na konci som už nevedela zopakovať inštrukcie, ktoré som dostala na začiatku, ale asi som si niečo z toho zapamätala. Dôkaz je to, že som stále nažive.

Let som si neskutočne vychutnávala. Čím väčšiu výšku sme naberali, tým bol výhľad na Slovenský raj krajší. Dokonca som si na chvíľku aj skúsila pilotovanie. V lietadle celkovo vládla vtipná atmosféra.

Keď už sme boli dosť vysoko, dvere sa otvorili. Bolo to tu. Do lietadla sa vohnal prudký nával studeného vzduchu, ktorý oznamoval, že sa ide von.

Rýchlo som sa nadýchla lebo som si myslela, že to počas voľného pádu nebude možné. Opak ma však prekvapil. Nikdy predtým som v nose nemala viac vzduchu, než vtedy. Najprv sme sa len točili. Pred očami sa mi striedalo nebo, zem, nebo, potom zasa zem, až kým sme sa nevyrovnali. Počas pádu mi prefúklo všetky otvory. Nápor vzduchu v mojich ústach a nose bol neopísateľný. Okamžite mi to prečistilo dýchacie cesty. Voľný pád sa vážne nedá nijako priblížiť slovami. Človek to musí zažiť na vlastnej koži.

Ten pocit slobody, adrenalín a nával endorfínov, to všetko bolo také intenzívne, až som tomu nemohla uveriť. Ešte som si aj zakričala, nech všetci naokolo vedia, aké je to úžasné.

Keď sa nám otvoril padák, mala som možnosť ho riadiť. Tandempilot, samozrejme, potiahol za lano a začal robiť šialené piruety. To bolo lepšie, než ten najvyšší kolotoč na svete.

Pristátie sa mi zdalo byť neskutočne vtipné, keďže sa pristáva na zadku. Aj som sa čudovala, prečo ho má každý na letisku zelený od trávy. Na záver sme oslávili úspešný zoskok a pevnú pôdu pod nohami. Dostala som aj certifikát, že som skočila z výšky 3000 metrov.

Čo z toho vyplýva? Vôbec nie je pravda, že na Slovensku sa nedá nič zažiť. Tandemový zoskok nad Slovenským rajom dobrodružne už len znie. Zážitok je neopísateľný. Dovolím si tvrdiť, že by to mal vyskúšať každý, a to aspoň raz v živote. Stretnete vtipných ľudí, zamyslíte sa nad určitými vecami vo vašom živote a perfektne odbúrate stres vo výške troch kilometrov.

Ja som z toho nadšená. Nabudúce to už určite skúsim bez padáka.

...sorry, vlastne bez tandempilota.

(Zdroj fotografií: zhotovil mi ich Compact Skydive. Odporúčam.)