Skutočnosť, ktorá mi zmenila pohľad na štúdium na vysokej škole

Každý z nás má určité očakávania, no nie vždy sa skutočnosť rovná našej predstave...

Október. Mesiac, kedy sa väčšine vysokoškolských študentov bakalárskych študijných programov začína obdobie prednášok a cvičení, nervových vyčerpaní, ale aj zábavy. Ja som sa, ako asi každý, kto sa z vlastného rozhodutia odhodlá pokračovať so štúdiom na vysokej škole, nesmierne tešila. Bola som zvedavá, čo ma čaká, no najmä som sa tešila na zlepšenie svojich doterajších znalostí a nabranie skúseností v danom odbore. Čakala som širokú škálu možností - či už mimoškolské aktivity, spolupráce, či podujatie sa na rôznych projektoch. Poznáte to. Jednoducho všetky tie veci, ktoré ste schopní závidieť zahraničným študentom.

Prešlo pár mesiacov a ja som neustále mala pocit, že mi niečo chýba. Pocit nenaplnenia, bezduchého nechápania a prázdna. Nevedela som si to vysetliť. Domov som často chodila smutná a bez nálady. Okrem nových kamarátov som nenabrala nič nové, nič, čo by sa dalo považovať za efektívne. Často som sa pýtala otázky: ,,Čo tu robím?" ,,Ako som sa vôbec za túto školu mohla rozhodnúť?" V týchto chvíľach mi však pomohlo zamyslieť sa nad tým, čo skutočne chcem. Túžim cestovať, spoznávať a robiť to, čo ma naozaj baví. A k tomu, bohužiaľ, potrebujem vysokoškolské vzdelanie v odbore. Takže som sa len nadýchla a nejak sa prekúsala všetkými zlými pocitmi.

Pravdou je, že som sa hlásila aj na inú školu. Tam ma však po nie veľmi dobrom úspechu na prijímacích skúškach nevzali. Terajšiu školu som mala ako ,,zadné dvierka". No po čase som prišla na to, že napriek rozdielnemu - všobecnejšiemu a nie špecifickému - odboru som sa predsalen zlepšila v komunikácii v cudzom jazyku. Ale nestačilo mi to. Začala som teda pátrať. Rozhodla som sa, že si nenechám vziať svoje sny len pre to, že moje terajšie štúdium nestojí za reč. Treba hľadať východiská, možnosti ale najmä som toho názoru, že treba využiť možnosť cestovania, kým sme mladí. Možno to tak každému nevyhovuje, no mne sa táto predstava pozdáva.

A aký je teda záver? Po prvom roku na vysokej škole som zistila, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Prišla som o všetky moje predstavy o štúdiu na tejto škole, o všekty očakávania a radosti. A predstava o tom, že sa budem učiť už len to podstatné, že sa v tom naučím lepšie ,,chodiť"? Na to som už dávno zabudla. Chcem však povedať, že som aj pár vecí získala. Naučila som sa byť trpezlivá, kompletne samostatná a rozumná. Viem používať argumenty, lepšie sa vyjadrovať, viem si zadeliť čas tak, aby som stíhala školu, prácu aj kamarátov. V konečnom dôsledku štúdium samo o sebe nie je zlé. Len je odlišné od mojich očakávaní.

Našťastie, v dnešnej dobe nič nie je nemožné. Ak nájdete niekde problém, snažte sa ho vyriešiť. Vždy sa dá nájsť spôsob. Treba len chcieť :)

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Odeslat správu

Chceš vědět, když editaslobodova přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.