Dobrodružstvo smer východ

Našli sme v kalendári miesto na predĺžený víkend, požičali sme si auto, vystlali zadné sedačky matracom, zbalili plynovú bombu a s neurčitým plánom sme sa vydali na cestu. Trasa začínala z mestečka Sliač a prvá zastávka boli Košice, vzdialené asi 220 km, čo znamenalo asi 3 hodiny cesty. Vybrali sme sa po južnej strane a jediné, čo si ako šofér z tejto cesty pamätám sú dve označenia - "Pozor nehodový úsek" (kľudne by som navrhla označiť celkovú trasu jednou značkou, pretože týchto značení som nikdy nevidela tak veľa ako tam) a druhá boli tie dve kôpky vedľa seba, takže s tým by som si tiež nerobila až také problémy a vlastne napísala, že táto cesta je proste celé zle. Pravdaže nie je celé zle, sú aj pekné úseky, to treba uznať. Nám to ale v podstate vôbec nevadilo..

Na druhý deň sme teda zakotvili v Košiciach a o tomto meste snáď ani nemusím písať, pretože každý kto tam bol vie, že je to mesto, kde sa oplatí ísť. Keď máte k tomu ešte aj kamošov východniarov, tak čaro východu vám nemôže ujsť. Našli sme teda dobré miesto na kávičku - "Šálka kávy" - (flat white v skle, čistá nádhera a pôžitok) a mohli sme naše plány začať kuť v ultra hipster prostredí, ktoré vás jednoducho inšpiruje. Miestny hipsteri a kaviarne, ktoré sa tak vlastne už nechcú označovať a ani nazývať, proste sa snažia vytvoriť ten kúsok priestoru, kde sa cítite dobre. Už to ani neznie dobre, ale povedzme si.. kto chce byť v živote zaškatuľkovaný. Ja nie.

Vygooglili sme si teda kam na výlet po východnom Slovensku a musím povedať, že na našom wish liste nebolo vecí málo. Našli sme veľa jazier, priehrad, drevených kostolíkov a dokonca gejzír. Náš cieľ bolo dokonca dňa ešte niečo vidieť, utáboriť sa a na ďaľší deň vyraziť k ukrajinským hraniciam, kde sme vedeli, že nejednu hodinku strávime v čakaní, preto sme boli pripravení a knihy na čítanie tiež. Vybrali sme sa teda k Morskému oku, súčasťou Vihorlatských vrchov, ktoré malo perfektnú atmosféru a bolo zaliate hmlou. Je to úplne super prechádzka - 20 min kráčania po asfaltovej ceste a okolie naozaj stojí za to.

Deň dé nastal a my sme sa vybrali smer Vyšné Nemecké - štátna hranica s Ukrajinou. Odchádzali sme v skorších hodinách, aby sme nezastihli extra kolónu, čo sa nám podľa mňa aj podarilo. Autá pred nami plné detí, starších a mladých ma celkom upokojili pred akoukoľvek predstavou o Ukrajine a zvláštnych príbehov od známych. Musím povedať, že sme boli riadne v očakávaní pred výstupom krajiny Európskej únie a vstupe do Ukrajiny. Žmolila som pas a očakávala pánov so samopalmi, ktorí si budú môcť so mnou robiť čo chcú a ak im nedám 5 eur do pasu, tak tam bude istý háčik. Cez slovenskú časť hranice, ktorú si Kali nevie vynachváliť, sme prešli v podstate bez problémov iba s pár otázkami, čo nás z diaľavy na túto časť kraja ťahá a po dvoch hodinách sme prešli na ukrajinskú časť. Tu by som sa trošku pozastavila a naozaj pripomenula tie emócie, ktoré keď zrazu naozaj uvidíte típka so samopalom celkom v zlej nálade a pod vami sú čepele, ktoré vám roztrhnú gumy ako v Mexiku, si poviete, že dobrodružstvo je na Slovensku naozaj na dosah. Dobre dobre, možno trochu preháňam, verím, že východniari, ktorí chodia na nákupy každú chvíľu to vôbec neriešia, ale pre nás to bolo naozaj žúžo striedaním chvíľ, že na čo sme sa to vlastne dali. Dajú vám do ruky papieriky napísané v azbuke, takže aj keby sme veľmi chceli tak netušíme, či nás za rohom odvezú na orgány alebo len nás informujú o vstupe do krajiny. Náš cieľ bolo dostať sa do Užhorodu, ktorý je vzdialený naozaj pár kilometrov a ponúka pestrý program na celý deň. Táto radosť nás rýchlo prešla, keď pán policajt zistil, že auto nie je naše a nemáme "plnú moc". Btw, pokiaľ auto nevlastníte na Ukrajinu nechoďte. A tak nás poslal na bok a po krátkom slovensko-ukrajinskom dialógu nás poslal naspäť na Slovensko. Koniec koncov, vďaka Bohu. Opäť sme mali isté dve hodinky na dočítanie kníh a aspoň prechádzku do lokálneho duty-free obchodu, kde cigarety a alkoholické zboží boli tými najlacnejšími vecami na trhu.

Náš výlet však neskončil, práve naopak. Viac času nám ostalo na Národný park Poloniny, ktorý si však zaslúži samostatný článok sám pre seba. Myslím si, že sa dá niečo z toho zobrať a my kupujeme letenky už rovno do Kyjeva. Krásy Ukrajiny si určite nenecháme ujsť už možno na jar v roku 2019. Jupíí.