Nepodstatne podstatný zápas

Zážitok sa týka športu Ultimate frisbee a kysuckého klubu North Side, ale nemusíte sa báť, pokúsim sa písať tak, aby hlavnú myšlienku pochopil aj človek neznalý tohto športu a mohol si z neho prípadne vziať nejakú malú inšpiráciu.

Na Zákopčí sa konalo 2. kvalifikačné kolo na Majstrovstvá Slovenska a náš klub mal na toto podujatie tie najvyššie ambície. Po nie úplne vydarenom závere prvého zápasu bola dlhá prestávka, ktorú sme chceli využiť hlavne na psychický oddych a naladiť sa na ďalší zápas. Už behom rozohriatia to nevyzeralo úplne ideálne, ale stavil som na to, že sa do toho s prvými 2 bodmi všetci postupne dostaneme. Nebol som ďaleko od pravdy a začiatok zápasu nevyzeral vôbec zle, doťahovali sme sa so súperom bod po bode až do stavu 3:3. Vtedy prišlo zopár zlomových momentov a vlna zápasu, na ktorej sme sa viezli sa nám stratila. Po ihrisku sme behali doslova bez duše, a aj keď to nikto nevzdával (okrem mňa :D), nemohli sme sa do toho dostať. Všetko, čo sa na ihrisku dialo, nás dávalo čoraz viac a viac psychicky nižšie, od konceptuálnych chýb po jednoduché nováčikovské kiksy. Zápas sa už chýlil ku koncu a skóre bolo vysoko nepriaznivé v pomere 6:11 a súper bol na koni. Z našej strany prišiel nečakaný time-out, ktorý sme najprv ofrflali, ale povedali sme si niekoľko vecí, ktoré spomeniem na konci príbehu. To, čo sa začalo odvtedy na ihrisku diať, ani neviem, ako správne popísať. Bod po bode sme začali dvíhať, a aj keď súperovi stačil k víťazstvu len jediný bod, tak od toho momentu sme boli na ihrisku iba my. Na každom jednom spoluhráčov som videl neskutočný zápal, doslova som mal posledné body pocit, že keby sa proti nám postavil v ten moment akýkoľvek tím, tak na nich máme. Keď už sme sa dostali do situácie 10:11. vtedy sme si to všetci začali pomaly uvedomovať, ale pokračovali sme, prišli niektoré neskutočné obrany a už sme vedeli, že to bude dobré. Skóre sme dorovnali na 11:11 a v poslednom bode sme opäť zabrali, získali obranu a zápas vyhrali. Doteraz mám husiu kožu, keď na to spomínam.

Ak ste teda vydržali čítať až sem, plynulo prejdem ku krátkej pointe tohto článku. Čo sme si vlastne behom spomínaného time-outu povedali a následne aj uvedomili? Zápas len tak nespadne do ruky, pokiaľ sme chceli niečo s výsledkom urobiť, museli sme vyliezť z vlastnej zóny komfortu. Tie úspešné obrany, chytené disky v zóne- to všetko prichádza tých posledných pár metrov, vtedy keď to bolí a o tom je šport. Behom toho momentu sme si nepovedali, že chceme vyhrať, len sme si povedali, že poďme sami sebe a súperom dokázať, že sme to nevzdali. Každý z nás tento komfortný limit prekročil a krôčik po krôčku sme dosiahli cieľ. Napriek tomu, že sa jednalo len o rutinný zápas, ktorý bol ale pre nás veľmi poučný a inšpirujúci. Bol by som nerád, keby sa na neho odstupom času zabudlo. Bolo to pre nás veľké fyzické a psychické víťazstvo

Ďakujem vám za čas strávený čítaním!

Stránka nášho klubu North Side

Tak možno zase niekedy, Banet.