40 dní - deň 0.0 - PREČO?

Po týždni strávenom v posteli som sa rozhodla, že začnem riešiť svoj problém. Teda ak mám byť korektná, tých problémov je viacej. Malilinké problémy, ktoré som doteraz ignorovala, sa ako tenulinké lanká popreplietali a vytvorili pavučinu. Pavučinu, ktorá je prichytená na mojej duši (a tele), a ktorú neviem striasť ani pretrhnúť.

Nešťastie. Mizéria. Nechuť. Asi tak by som nazvala pavúka, domáceho mazlíčka, ktorý ju spriadol.

NIČ ČO ROBÍM MA NEROBÍ ŠŤASTNOU. (skús to povedať 10-krát rýchlo za sebou)

Teda okrem práce. Ale momentálne sú prázdniny a ja mám dovolenku. Netuším čo so sebou, a moje telo ma má dosť - a vypovedalo mi službu...

Už počas roka mi ľudia vraveli, že v takom tempe to dlho nevydržím a príde bod zlomu, ale ja som "Homo sapiens sapiens extrémne tvrdohlavý" a pokiaľ sa nepopálim sama, nepoučím sa.

Takže, keď som sa pred týždňom zdravotne zosypala (už niekoľký krát za posledný polrok) bol to "wake up call",ktorý som už ďalej nemohla ignorovať. Moju tvrdohlavosť prebilo ráno v kúpeľni, keď som sa nemohla pohnúť a plakala som od bolesti a od strachu, že sa nemôžem pohnúť.. (do detailov nechcem zachádzať, ale nebolo to nič príjemné). Jediné, čo ma zachránilo, bol fakt, že som nebola u seba doma ale u rodičov. Inak by to nebolo len ráno, ale celý deň. Ďakujem svojej mame, ktorá ma zachránila a priletela z práce ako orlica za raneným mláďaťom a na počudovanie bez kritických poznámok.

Týždeň pokoja a oddychu v posteli s Netflixom, mi dal veľa času na premýšľanie a keď trávite čas "sami so sebou" a máte tú intímnu chvíľku 1 na 1, ja a vaše ja, nemôžete si klamať. Môžete to skúsiť, ale nakoniec zistíte pravdu.

Milujem svoju prácu, vidím v nej hlbší zmysel ako len výplatnú pásku, a napĺňa ma. Moji kolegovia sú kamaráti a moja šéfka mi je ako druhá mama.

Šťastné dievča, ja viem.

No ja som dohnala túto idylku do iných rozmerov. Jediné, na čo sa dokážem sústrediť je práca; jediná vec, na ktorú myslím je práca; jediná vec o ktorej sa dokážem rozprávať alebo téma na ktorú zvrtnem konverzáciu hneď po - "ako sa máš?" - je PRÁCA. Jediná vec, ktorej sa týkajú moje "voľnočasové" aktivity - PRÁCA.

Počas svojich "perinových meditácií" (toto meno si zaberám pre svoju budúcu talk show, ktorá bude prebiehať v posteli /nie nebude to porno/ - v perinách, aj keď tento skvelý nápad asi trošku kopíruje BED PEACE Johna a Yoko ... stále je to pekné meno a dávam tomu šancu).

Takže k veci, počas svojich "perinových meditácií" som prišla na to, že dôvod prečo žijem a dýcham pre svoju prácu je fakt, že cítim potrebu byť v nej dobrá. 100% za každých okolností. Znie to naivne, ale ak mám byť úprimná, ja som celkom naivný tvor. Bojím sa. Bojím sa, že ak v niečom nebudem dobrá, ľudia ma nebudú mať radi. Klišé. Ale toto klišé ma desí. Cítim, že potrebujem uznanie, aby som sa cítila spokojná sama so sebou. Musím vidieť výsledky, aby som si pripadala ako plnohodnotný človek. Musím robiť a byť dokonalá, aby som mala rada samú seba.

Asi to vychádza z môjho rebríčka hodnôt, lebo keď sa pozriem na druhých, to čo ma na nich najviac priťahuje, a to čo na nich najviac uznávam, je ich "skill". Mali by ste ma vidieť ísť remeselníckymi trhmi... :D príliš veľa vzrušenia na jednom mieste. Ale nie je to len o tom, či niečo vedia niečo vytvoriť, jednoducho ľudia, ktorý niečo vedia, alebo sú zapálený pre nejakú aktivitu, šport, umenie, alebo aj keď na mňa vysypú nejaké nadupané fakty, jednoducho idem do kolien. A takých ľudí som vždy uznávala. Dlho som si myslela, že patrím medzi nich. No, došlo mi, že som stratila samú seba...

Stala som sa otrokom svojej posadnutosti, a prišla som o všetky svoje záľuby a radosti mimo práce. Jeden kamarát mi povedal, že práca má byť 20% môjho života a ukázal na malinkú časť okrúhleho stola pri ktorom sme sedeli. A ten zvyšok by mali tvoriť rodina, priatelia, koníčky. Pozerala som na neho ako na blázna. Potom som pozerala na ten stôl, a uvedomila som si. že by som nezaplnila ani polku. Nie, nie som chúďa, ktoré nikto nemá rád. Ale ja nevenujem čas ľudom naokolo.

Keď som vyšla z pracovného kolotoča, zistila som, že jediný blázon som tu ja.

A klamem len samú seba.

A musím to zmeniť.

Takže chcem prísť s plánom.

40 dní.

A keďže s dodržovaním dlhodobých záväzkov mimo práce som mizerná, budem si písať tento celkom verejný online denníček.

Milý môj denníček... wuah, toto znie úplne ako americký high school film. Musím prísť s inou začiatočnou frázou.