Na povinnú literatúru musí človek dospieť

Vždy som bola jednotkárka, triedna bifľoška a vždy som veľmi veľa čítala, dokonca som v jednom období aj intenzívne písala. S písmenkami som sa kamarátila, náš vzťah bol a aj je veľmi silný a počítam s tým, že je tomu tak na celý život. Nechválim sa, to len aby bolo jasné, že tento príspevok nie je z pohľadu niekoho, kto nečíta ani leták zo supermarketu. :-)

No napriek tomu všetkému, čo som o sebe prezradila v prvom odseku, počas štúdia na gymnázium, som neprečítala ani jednu knihu, ktorá patrila do kolónky povinnej literatúry. Bez akejkoľvek štipky hanby sa k tomu priznávam a necítim žiadne výčitky svedomia, že som všetky obsahy a referáty robila s pomocou internetu a „výcucov.“

Dobre, jeden pokus o prečítanie povinnej literatúry tam bol, ale dopadol katastrofálne. Niekto z našej triedy mal spraviť referát na knižku Dom v stráni od Kukučína a ja som si povedala, tak dobre, ja to nejako dám. Aj tak by na mňa raz prišiel rad, tak sa radšej prihlásim dobrovoľne. Veď Dom v stráni, to neznie zle? To nejako dám. A spravím to poctivo. Zdvihla som ruku a učiteľka si zaznačila moje meno. O tri dni som mala prezentovať pred celou triedou, otrávenou slovenskou aj svetovou literatúrou, vypracovaný referát.

Poobede v ten deň, keď som podpísala zmluvu s diablom, som sa vybrala do knižnice. Cestou som si hovorila, že v ten večer zatnem a knihu poctivo, stranu po strane, prečítam. Povedala som si, že kniha, ktorú som vtedy mala rozčítanú a ktorá ma veľmi zaujala pár dní počká na poličke. Potom sa k nej vrátim, keď bude ten nešťastný referát napísaný a odprezentovaný. Však snáď to s Domom v stráni nebude nič zlé, verila som, že dej ma bude zaujímať a učiteľka bude nadšená, keď budem vedieť sypať aj najmenšie detaily. Ha ha! Keď mi v knižnici podávali starú knihu, ktorá bola hrubá asi ako Harry Potter, pochopila som, že som sa asi trošku prepočítala a že ak ju budem chcieť celú za dva dni prelúskať, tempo čítania musí byť raketové.

Bojovala som!

Hovorila som si, dievča, čítaj, je načase prečítať niečo, čo od teba škola vyžaduje, čo od teba vyžaduje maturitná komisia a čo od teba vyžaduje celá spoločnosť! Veď si sa dobrovoľne prihlásila! Stokrát som oľutovala, že som si pred prihlásením na internete neoverila hrúbku knihy.

V prvý večer čítania som z tej starej rozpadávajúcej sa knihy, ktorá dýchala históriou, prečítala okolo dvesto strán. Bolo to trápenie, pretože kto z vás knihu čítal vie, že čitateľ sa musí najskôr nabifliť vysvetlivky z posledných strán knihy, kde pán Kukučín vysvetľuje, čo znamená šora, težak a ďalšie slová mne absolútne neznáme.

No vo chvíli, keď som už asi dobrých osem strán čítala o tom, ako to vyzerá na jarmoku a po rýchlom prelistovaní nasledujúcich strán som zistila, že zmena prostredia nebude ešte najbližších asi desať, pozrela som sa na hodiny. Bola už skoro polnoc, tú hrubú, pre mňa vtedy prekliatu knihu som zabuchla a čítaniu povinnej literatúry bolo na dlhých pár rokov koniec.

Pred spaním som sa ešte poďakovala za nemenovanú internetovú stránku, tú najobľúbenejšiu medzi študentmi, ktorá mi prezradila, ako dej pokračoval.

Učiteľke som sa priznala. Povedala som jej, že odhodlanie bolo veľké ale bohužiaľ, dej ma nezaujal, bolo to pre mňa trápenie a že radšej budem čítať to, čo ma skutočne zaujíma. Povzdychla si, asi si v duchu povedala, že som ju zradila aj ja, jej verný Brutus, vždy jednotkárka.

Teraz nastal v mojom živote obrovský zlom. Keby som mala kontakt na moju slovenčinárku z gymnázia, asi jej zavolám a poviem jej, že som naspäť v hre. J

Mám o sedem rokov viac, za sebou štúdium na vysokej škole, kde som musela čítať a potom odrecitovať odborné knihy ako drak. Počas výšky išli oddychové knihy bokom. Neprečítala som takmer nič, keďže som vkuse musela čítať to, za čo som dostávala známky do indexu.

A teraz, keď vysokoškolské časy skončili a ja môžem slobodne dýchať som si povedala, že je čas sa znova vrátiť k čítaniu. Dlho som uvažovala, do čoho sa pustím a tak mi blyslo v hlave, že asi v mojom živote prišiel čas na stredoškolskú povinnú literatúru. Možno si poviete, že už je neskoro, lebo maturitu mám dávno za sebou a už to vôbec nepotrebujem. Ja si ale myslím, že neskoro rozhodne nie je.

Teraz som sa totiž vo svojom živote dostala do bodu, kedy ma vážne zaujíma, o čom diela, ktoré sa označujú ako povinné, sú. Dospela som, som o pár rokov staršia, uvažujem možno o niečo inak, ako som uvažovala, keď som mala sedemnásť. A hlavne, nikto mi nestojí za zadkom, aby ma kontroloval, či som knihu prečítala a aby ma z nej potom vyskúšal odrapotať obsah.

A tie pre stredoškolákov prekliate knihy sú veľmi dobré!

Len na ne treba možno trošku dospieť. Predsa len, stredoškoláci majú iné priority, ako sedieť po večeroch pri Kukučínovi, alebo pri Chrobákovi, a čítať ako to bolo žiť v časoch minulých.

Preto som toho názoru, že nech už každý žiak a študent číta hoc aj príbalové letáky od liekov, len nech číta a zvyšuje si slovnú zásobu. Nech si slobode vyberie, akú knihu bude čítať cestou domov v autobuse. A obsah povinných diel, na to nech pokojne využije aj tú slávnu nápomocnú internetovú stránku. Veď vždy je tu nádej, že sa dostane do stavu ako ja, že sa začne slobodne zaujímať o tieto veľdiela, raz im dá šancu a zistí, že to stojí za to. Len musí prísť vhodný čas.

Koniec hlásenia, idem skúsiť pohľadať na internete pdf verziu Ťapákovcov. :-)