Ako sme so sestrami do Kanady cestovali

No priamo úmerne s nárastom sviečok na našich narodeninových tortách rástla aj láska medzi nami navzájom. Teraz hrdo vyhlasujem, že sme tri sestry a tri najlepšie kamarátky. Aspoň ja to tak vnímam, a ak sestry nie, som hlboko sklamaná. :D

Na fotke zľava ja, Barbora a Dorota (alebo aj malá Lujka) :-)

No a okrem toho, že mám dve sestry mám aj tetu, žijúci s jej manželom a ich siedmimi deťmi na konci sveta, kdesi pri malej dedinke s názvom Fox Valley, na farme v Kanade. Pred štyrmi rokmi sme ju išli spolu všetky tri na mesiac navštíviť.

Tu sa nachádza Fox Valley.

Bol to najväčší výlet, aký sme kedy absolvovali, veď tri dievčatá z oravskej dediny šli do sveta!!! :D A nebolo by to ono, keby nezačal hororovo.

Odlietali sme skoro ráno z letiska v Krakowe. Mojim rodičom sa všetci trošku čudovali, prečo chceme z nášho bydliska ísť na letisko už o jednej v noci, keď lietadlo letí o pol siedmej. Veď časúúúú a letisko je len tuto za rohom! Doteraz ďakujem Bohu, že sa mama nedala odhovoriť a trvala na tom, že radšej skoro ako neskoro.

Jasné, že sme zle odbočili z diaľnice.

Jasné, že sa GPS-ko zbláznilo v tej najsprávnejšej chvíľke.

Jasné, že sme všetky tri plakali na zadnom sedadle.

Jasné, že oco porušil všetky predpisy a bol nútený zastaviť prvé okoloidúce auto v tej noci, aby nám, preboha, pomohli.

Jasné, že mama na prednom sedadle premýšľala o tom, ako nás na mesiac zatvorí do pivnice (pevne verím, že toto len žartovala, keď nám to hovorila), aby nikto nevedel o tejto komédii a aby si všetci v dedine mysleli, že sme v Kanade.

A jasné, že ju mrzelo tých takmer tritisíc eur, ktoré s ocom vrazili do toho, aby ich deti zažili všetky spolu prázdniny v Kanade a aby konečne lepšie spoznali svoju rodinu.

Stihli sme! Kámo, ledva s božou pomocou, ale sedeli sme celé vyklepané v lietadle do nemeckého Frankfurtu.

Ďalšia sranda prišla pri pohovore s imigračným úradníkom už v kanadskom Calgary. Totiž to, naša stará mama, ktorá mala už čo-to do Kanady nalietané nám nahovorila, ako mám v lietadle všetko pojesť, nieže to skončí v koši! A aj dobré to jedlo je a hlavne, stará mama – dôchodkyňa povedala – ZAPLATILI STE A TO DOSŤ VEĽA, takže nič nemôže výjsť nazmar!! A my sme boli hladné, aj sme mysleli na reči našej starej matky a tak sme jedli a jedli. Tesne pred pristátím.

Dorota mala v čase nášho výletu šestnásť rokov. Dorote prišlo pri pristávaní zle. Dorota sa celou cestou v dlhom hadovi tvorenému z našich spolucestujúcich z lietadla, smerom k imigračnému úradníkovi, posúvala na zadku. Dorota vyzerala ako sfetovaná a priotrávená. Dorota sa nášmu imigračnému úradníkovi, ktorý si poctivo plnil svoju úlohu nepozdávala. Dorota nemala papier od rodičov, že môže so svojimi staršími sestrami cestovať tak ďaleko do sveta. Dorota sa musí vrátiť naspäť domov!

Ale!

Dorota má staršie sestry, ktoré nestrácajú šarm ani po strastiplnej ceste za výletom svojho života a Dorota mohla vstúpiť na zasľúbený americký kontinent!

Aj ty by si tak spal, keby si zažil to čo ona! :)

Na úvod celkom masaker, ale potom už bolo len, len dobre. J

Aby bolo jasné, po Kanade som príliš necestovala, skôr som žila bežný kanadský život v bežnej kanadskej domácnosti, s dvoma dospelými plus so siedmimi deckami. Do pár bodov zhrniem, čo som v Kanade zažila a ešte aj po rokoch som z toho mierne v šoku:

Nie je dedina, ako dedina:

Vedela som, že teta žije v Saskatchewane, v obilnici sveta, malej dedine Fox Valley, cca 150 ľudí, kde nie je skoro nikto, ale je tam všetko, od plavárne až po štadión a veľké golfové ihrisko. Vedela som aj to, že v okolí dediny nie je nič, len polia, polia a polia. A sem tam farma a potom zasa polia a potom, po polhodine dedina, kde žije cca sto ľudí a potom zasa nič a potom po dvoch a pol hodine v aute, hurá, mesto a civilizácia!

Kde sú stromy a kopce?

Ak v Saskatchewane uvidíte strom, je to zázrak. Ak uvidíte kopec, to nie ste v Saskatchewane. :D Ja, dievča z Oravy, som si nikdy nedokázala predstaviť takú rovinatú rovinu. Až tam som pochopila, prečo sa moje kanadské sesternice na Slovensku boja a hovoria, že ten kopec na nich určite spadne. Na cestách nie sú zákruty, všetky križovatky sú v pravom uhle. Aj napriek tomu, že keď sedíte v aute a vidíte niekoľko desiatok kilometrov pred seba, aj napriek tomu, že počas troch hodín v aute stretnete asi dve autá (lebo v okolí Fox Valley nič nie je, to je ako náš východ) tak aj tak zastanete na stopke. Keby niečo. A prisahám, za celý ten mesiac nič nebolo. Ale zákon je zákon a teta ma krvopotne presviedčala, že ona ako pravá Slovenka kedysi tie stopky ignorovala a potom raz, odniekiaľ vybehli policajti a dostala pokutu. Tak už radšej zastane...

To je tuto za rohom, chvíľku v aute a sme tam:

Keď počuješ túto vetu, vezmi si veľa vody a priprav sa na celodenný výlet. V aute pôjdeš tak tri hodiny. Pre mňa je všetko, čo je ďalej ako polhodina v aute ďaleko. Pre Kanaďanov nie, pretože vzdialenosti sú obrovské. Raz sme išli štyri hodiny v aute, aby moja sesternica pred jednou komisiou odohrala desať minút na husliach a potom sme išli späť. Toto by môj oco nedal. Lebo je Slovák.

V Kanade nejdeš doprava a doľava, ideš na východ, západ, sever a juh. Tak si ráno dobre pozri, odkiaľ vyšlo slnko. J Aha, a ešte majú tie super križovatky, kde kto príde prvý, prvý odíde. V meste sme sa takto stretli aj štyria a nikdy sme sa NENABÚRALI! Nechápem. (!)

Keď si skunk uľaví, je to na odpadnutie:

Skunka som dovtedy poznala len z rozprávky Za plotom. Taká tá akobyveverička, ktorá smrdí. V Kanade som ho spoznala aj po povestnej vôni. Chudák, keď bol v blízkosti cesty, zľakol sa prichádzajúceho auta a vypustil svoje plyny na plný plyn, v aute sa nedalo tak tri minúty dýchať.

Čo je to kojot?

Z biológie som mala vždy jednotku, ale prisahám, kojota som nepoznala. Noa! :D „Počujete? To je kojot,“ povedala raz podvečer v aute moja kanadská sesternica, ktorá (chvalabohu, pre tú chvíľku, inak to je celkom škoda) nevie po slovensky. „Čo za zviera je kojot?“ spýtala sa ma sestra po slovensky. „Čo ja viem, asi nejaký druh kravy,“ povedala som ja, očividne zmagorená tým, že všade na okolo boli farmy a na nich samé kravy a iný dobytok. „Ee, to je podľa mňa vták, taký veľký,“ zabila pre zmenu sestra. Dobre, teraz už vieme, pochopili sme, keď raz bežal po poli a sesternica kričala, že „kojóóóóóót“ :D

V Kanade je iná mentalita:

Tak napríklad, ak si raz u niekoho na návšteve, si tam ako doma. Privítajú ťa, ukážu ti, kde budeš spať, kde je kúpeľňa a kde kuchyňa s chladničkou a jedlom. Nikto ťa nebude obskakovať, nikto pred teba nepoloží druhý pohár vody , keď prvý dopiješ, a ani sa ťa tristokrát nespýta, či nie si hladný. Máš sa predsa cítiť ako doma, tak zodvihni svoj zadok a ak si smädný, otvor chladničku, kde máš vychladenú vodu a obslúž sa sám. Ako doma!

Niečo z gastronómie:

Len jedno vám poviem, ak vám niekto bude ponúkať koláč z pukancov, polepený niečím ako želatína, NEJEDZTE TO A UTEKAJTE AKO O ŽIVOT!! Je to nechutné a budete to musieť hodiť do koša, keď sa hostiteľ nepozerá. Voda z vodovodu je otrasná. Doma pijem iba takú, v Kanade som si ňou nedokázala ani vypláchnuť ústa pri umývaní zubov. Nakupovať treba chodiť do Real Canadian Superstore! Tam zoženieš aj čerta! :D Určite si niekedy spravte hrianku s arašidovým maslom a jahodovým džemom, je to mňamka! Ale džem musí byť jahodový, žiadny iný, lebo to celé pokazíš!!! Jedla som to celý mesiac. Inak jedia Kanaďania málo na obed a strašne veľa na večeru. Na neskorú večeru. Donesiete si pár kíl navyše čistého tuku, ak sa veľa nehýbete, tak ako sme sa nehýbali my.

Hovorím, že v dedine je všetko, kúsok za dedinou aj púšť. :-)

Každý druhý je tak trošku Slovák:

Ak trávite v Saskatchewane v okolí fariem aspoň deň, garantujem, že sa stretnete aspoň s jedným človekom, ktorého priezvisko znie trošku slovensky a kto vám začne rozprávať, ako jeho prastarí rodičia, alebo starí rodičia boli Slováci, ktorí išli za lepším životom. V konečnom dôsledku, aj tetin manžel mal rodičov Slovákov, ktorí ako deti so svojimi rodičmi odišli hľadať lepší život.

Nemám rada kempovačky:

Ako som na úvod spomenula, v Kanade sme žili s tetou ich bežný každodenný život. A tetine deti, moji bratranci a sesternice, chodia v lete do kempu. Teta chodí každý rok pomôcť s prípravami, aby sa deti mali dobre. A my tri sme išli s ňou.

Nemám rada spať niekde v divočine, moja psychika nie je na to stavaná.

Neviem zaspať, keď nie je niečo zamknuté a ja nie som v tom niečom, pekne v bezpečí.

Teta nechcela zamknúť našu hnusnú starú polorozpadnutú chatku, kde by som teda ja svoje deti nedala ani náhodou, veď v Kanade sa nekradne a čoho sa, preboha, bojím..

My sme nechceli ísť spať, lebo u nás sa teda tak trošku aj kradne a my nechceme byť ukradnuté.

Aha, veď chatka nemala ani kľúč...

Vyriešili sme to šalamúnsky, s posteľou zatisnutou k dverám. Sama som ju tam tisla! A aj tak som nespala celú noc, lebo pavúky a smrad...

Kempovačka pri Veľkých kanadských jazerách. (Srandujem, toto bola len taká mláka :-)))

Podvádzať? To sa nerobí, Ivana:

Moja teta svoje deti neposiela v septembri do školy, hoci ju majú oproti domu a aj celkom dobre vyzerá. Vyučuje ich doma. Celú základnú školu, až po maturitu. Keď sme koncom júna prišli na prázdniny, decká ešte ukončovali svoj ročník testami, ktoré vypracovali z pohodlia domova spoza počítača. Rachel v jedno ráno rátala matiku, záverečný test. Rachel, však ale daj, niečo vypočítam aj ja, pomôžem ti, budeš to mať skôr. Rachel sa zháčila. Čosi, veď to sa nerobí, to je môj test, moja známka, povedala. Aha, v Kanade je iná mentalita, deti od mala vedia, že podvádzať sa nemá. Na Slovensku sa od mala učí, ako os*ať systém. A ja som Slovenka....

Hlave sa NESTRESOVAŤ:

Keď má prísť do slovenskej domácnosti na obed tridsať ľudí, takáto akcia je nahlásená aspoň mesiac dopredu a hlava rodiny týždeň pečie, upratuje, varí a organizuje stoly v dome tak, aby mal každý miesto na sedenie a aby mal každý kde plnohodnotne spať. V inom prípade sa na to vy*erie, objedná hotel, jedlo, všetko čo sa dá a vyloží si nohy.

Keď má prísť na obed k mojej tete tridsať ľudí, teta sa do dozvie v sobotu večer, že v nedeľu o dvanástej všetci prídu. V mrazničke je jeden veľký kus mäsa, v chladničke štyri paradajky, tri papriky, trošku syra, jahody a špenát. A najbližší poriadny obchod dve a pol hodiny cesty autom. Miestne potraviny sú už zatvorené. Na nákup sme plánovali v pondelok, ako vždy raz za dva týždne, keď sa išlo do mesta...

„Čo ideme robiť?!“ spanikárila som.

„Upečieme mäso, spravíme zeleninový šalát a bublaninu,“ mykla plecom teta.

Skoro mi oči z jamiek vypadli. Veď to bude trapááás!

Nebol! To len my na Slovensku sme naučení, že všetko musí byť tip top. Jedli sme aj v tureckých sedoch na podlahe a to tak, že najskôr som si dala do úst jedlu vidličku ja a sestra si mohla až po mne, lebo tak blízko sme sedeli až sme si navzájom drgali. Všetci boli spokojní, nikto nehundral a nikto nebol hladní.

A hlavne, teta nemala ani trošku stresu, že má v dome malú svadbu.

Kanadu odporúčam všetkými desiatimi. Ak môžete, choďte, neoľutujete. A určite si dajte Timbits v Tim Hortons! Hyperglykémia ako svet, ale mňam! :-)