Klenoty Tatier priamo pod Gerlachom

Do Vysokých Tatier sa vždy rád vraciam, pretože podľa mňa dokážu zakaždým milo prekvapiť. Či už sa tam vydáte v zimnom období na lyžovačku alebo iné zimné športy, alebo na jar sledujete prebúdzanie prírody, cez leto vychutnávate zelené farby prírody a naopak na jeseň ukladanie sa na zimný spánok v sprievode odtieňov červenej. Sú miesta, ktoré navštívim zakaždým, ako napríklad Hrebienok a Vodopády Studeného potoka, no vždy sa snažím podniknúť turistiku aj na miesta, ktoré som ešte nenavštívil.

Cesta k Batizovskému plesu

Tentokrát sme sa rozhodli pre Batizovské pleso pod Gerlachovským štítom. A tak začíname deň klasicky turisticky - rýchle raňajky, káva, zbalenie nevyhnutných vecí do batohov a  hor sa na električku do osady Vyšné Hágy, kde začína naša trasa. Počasie nie je síce ideálne, ale my sme vybavení dostatočne dobre na to, aby nás neprekvapil dážď. Turistický chodník označený žltou značkou ponúka počas chôdze občerstvenie v podobe čučoriedok a malín, takže sa občas zastavíme, aby sme neurazili pohostinnosť matky prírody. Naše občerstvenie je skôr akousi degustáciou, predsa sme tu len na návšteve.

Po krátkej dobe sa dostávame k drevenému altánku, kde sa na chvíľku zastavíme aby sme doplnili pitný režim. Tu dostávam informáciu, aby sme si dávali obzvlášť pozor na medvede, ktoré sa v tejto oblasti vyskytujú. Nemám z toho príjemný pocit a začínam uvažovať nad zmenou denného programu. Ostatní dvaja členovia našej výpravy mi ale dodávajú odvahu, takže nakoniec pokračujeme v ceste cez relatívne hustý les, ktorá začína naberať na stúpaní. Dostávame sa na čistinku, ak to tak vôbec môžem nazvať - obrovský lesný výrub, ktorý vo mne vyvoláva smútok i hnev. Len dúfam, že je na to vážny dôvod, takže radšej o tom nerozmýšľam dlho.

Máme za sebou už takmer hodinu chôdze a nestretávame vôbec žiadnych turistov, čo nás trochu začína desiť. Ale hovoríme si, že možno ich odradilo počasie, pretože skutočne sa na oblohe odohráva striedačka ako vo futbale - chvíľu slnko, chvíľu dážď, chvíľu vietor. Ale sme v Tatrách, tu je to úplne bežné. Preto odporúčam mať so sebou vždy aj vhodné oblečenie, aj niečo teplejšie a určite aj niečo nepremokavé. Pri obuvi platí to isté, hlavne aby boli dostatočne nepremokavé. Nie je nič nepríjemnejšie ako mokré nohy.

Pomaly sa nám les začína strácať pred očami a na scénu prichádza pásmo kosodreviny. Začíname cítiť, že cieľ je blízko a tak chytáme druhý dych a pokračujeme po chodníku tvoreného zo skál a mierneho blata. Výhľady sú neopísateľné na každom kroku. Obzeráme sa po okolí, či nie je na blízku nejaký ten medveď, ale nič nevidíme a tak pokojne pokračujeme v ceste.

Prší, dážď je celkom intenzívny, no našťastie netrvá dlho. Nás predsa neodradí. A konečne ľudia, hneď sa cítim lepšie, pretože viem, že nie sme jediní, ktorí majú toľko odvahy, aby sa vydali na turistiku v takom premenlivom počasí. Ako sa dostávame do vyšších polôh, aj teplota vzduchu dáva o sebe vedieť, najmä ak si dávate chvíľku pauzu a nie ste v pohybe. Verte mi, ak dlho kráčate do kopca, zima vám nebude aj keby bolo vonku pod 5°C. Pokračujeme ďalej, kým sa nedostaneme na miesto, ktoré je ako vystrihnuté z rozprávky - nádherné skalnaté kopce prelínané zelenou farbou kosodreviny a trávnatého porastu, v diaľke vodopád, ku ktorému má prístup iba obyvateľ lesa a v pozadí oblakmi zaliaty Gerlachovský štít. Neopísateľné.

Po pár metroch sa dostávame na rázcestie s príznačným názvom Odbočka na Vyšné Hágy - tu sa môžete vydať Tatranskou magistrálou smerom na Popradské pleso alebo pokračovať k Batizovskému, ktoré je vzdialené už iba kúsok. My máme v tom, kam chceme pokračovať jasno, a tak po skutočne malej chvíli prichádzame na obrovské skaly, kde ho konečne vidíme - Batizovské pleso - priamo pod Gerlachovským štítom, ten žiaľ zahaľuje oblačnosť, takže zostáva skrytý pred naším zrakom. Batizovské pleso s nadmorskou výškou 1884 m.n.m. si okamžite získalo naše srdcia. Nádherná priezračná voda odzrkadľuje veľkoleposť okolitých skalnatých stien. Je tu celkom hojný počet turistov a tri mláďatá líšky, ktoré sú azda väčšou atrakciou ako samotné pleso. Aj pri nás sa zastavili pre maškrtu, ale žiaľ, máme pred sebou ešte dlhú cestu, takže nám líšky musia odpustiť. Urobíme zopár záberov pre zvečnenie nášho výletu a pokračujeme ďalej po magistrále (červená turistická značka) ďalej smerom k Velickému pleso alebo Sliezskemu domu. Nie sme sami, naše kroky sleduje jedna odvážna líška, ktorá nám robí spoločnosť asi jeden kilometer. Potom ju to už zrejme prestalo baviť, keď od nás nedostala žiadnu potravu. 

Od Batizovského plesa k Sliezskemu domu

Po krátkom občerstvení pokračujeme skalnatým chodníkom ďalej po magistrále k rázcestiu Pod suchým vrchom. Čo sa týka tohto skalnatého chodníka, tvorcom patrí moje obrovské uznanie a chvála za vytvorenie niečoho tak dokonalého. Viem si predstaviť, že to muselo byť neskutočne fyzicky náročné vybudovať niečo také. Preto by som chcel poprosiť všetkých turistov, aby si uvedomili, že to boli ľudia, ktorí vytvorili tento chodník a aby svojím počínaním nepoškodzovali jeho význam. Plastové a sklenené fľaše ako aj papierové obrúsky si odneste so sebou, tie nepatria do lesa a už vôbec nie do národného parku. 

Cestu si ale užívame, ideme mierne z kopca, takže sa nám ide naozaj dobre. Slovensko máme ako na dlani, skutočne nádhera. Po krátkej chvíli sa dostávame na spomínané rázcestie - Pod suchým vrchom. Ak chcete pokračovať k Sliezskemu domu alebo Velickému plesu, pokračujte po červenej značke. Ak už máte pocit, že ste na pokraji síl a chcete sa vrátiť späť, pokračujte po značke žltej k Velickému mostu a odtiaľ do Tatranskej Polianky.

My ale rozhodne chceme pokračovať ďalej a tak naše kroky vedú červenou značkou v smere na Velické pleso. Nad nami je Gerlachovský kotol a my si uvedomujeme pompéznosť našej trasy. Nízka oblačnosť tu plní sny tým ľuďom, ktorí túžia mať hlavu v oblakoch. Občas sa obzeráme po okolí, či nás nesleduje nejaký svišť alebo kamzík, no zrejme mali na programe niečo iné ako pozorovať turistov. Zakrátko sa chodník stáča doľava a my už v diaľke vidíme strechu Sliezskeho domu a za ním Velické pleso, do ktorého steká voda z neďalekého Velického vodopádu, tiež známeho ako Večný dážď. Mlčíme. Každý jeden z nás je v nemom úžase. Schádzame dolu relatívne úzkym chodníkom a pleso je čoraz väčšie. Fúkal tu celkom čerstvý vietor, čo nám ale neprekážalo, pretože nám už bolo riadne teplo.

Keďže už je pokročilá hodina a každý z nás je kávopič, využívame služby Sliezskeho domu a doprajeme si šálku kávy. Ceny sú tu celkom priaznivé aj napriek vysokohorským prirážkam. Capucino nás stálo iba 2,50 EUR.

Po krátkej oddychovej pauze si dávame okružnú trasu okolo plesa, keď tu zrazu moje jastrabie oko spozoruje v diaľke na neďalekej skale dvoch kamzíkov. Tak predsa sme ich stretli. Zabavení hrou si však vôbec nevšímali prítomnosť ľudí zrejme aj kvôli vzdialenosti, v ktorej sa nachádzali. Aj na tomto mieste urobíme zopár záberov a pomaly sa vydávame späť do civilizácie tentokrát už zelenou turistickou značkou smerom do Tatranskej Polianky.

Zo Sliezskeho domu do Tatranskej Polianky

Spočiatku je chodník podobný ako pod Gerlachovským kotlom, no neskôr sa pridávajú menšie kamene, potôčik a blato. Ideme z kopca, takže nám cesta ubieha relatívne rýchlo, no dávame si pozor na naše tempo, pretože v minulosti sa nám rýchla chôdza nevyplatila a naše kolená tak dostali riadne zabrať. Prichádzame k rázcestiu Velická Poľana, odkiaľ sa dá dostať žltou značkou do Nového Smokovca. My pokračujeme zelenou značkou do Tatranskej Polianky cez Velický most, kde sa pretína turistický chodník s asfaltovou cestou pre motorové vozidlá smerom z Polianky k Sliezskemu domu. Spočiatku sme zvažovali aj túto alternatívu, ale keďže nepatríme k nadšencom turistiky po asfaltovej ceste, zvolili sme si síce možno náročnejšiu trasu ale o to viac s krajšími zážitkami. Pred koncom našej trasy sa turistický chodník zlučuje práve s asfaltovou cestou a pomaly tak prichádzame do Tatranskej Polianky, kde je aj tabuľa s oficiálnou výstrahou pred zvýšeným výskytom medveďa hnedého. Mali sme šťastie, žiadneho sme počas tejto zhruba 5-hodinovej turistiky nestretli.

Čo všetko sme teda zažili? Turistiku plnú nádherných scenérií aj napriek premenlivému počasiu, neustále občerstvenie od matky Zeme v podobe lesných čučoriedok, rande s líškami, hry kamzíkov, Batizovské a Velické pleso, ktoré rozhodne patria medzi klenoty Vysokých Tatier.

Na záver by som mal iba prosbu - Vysoké Tatry sú majetkom prírody, domovom lesnej zveri, pýchou našej krajiny. Správajme sa teda prosím slušne a nenechávajme po sebe odkazy, ktoré nemajú žiadny súvis s prírodou. Neničme lesy vyrubovaním a nenechávajme odpadky.