Bez UMENIA by to nebol ŽIVOT.

Vyrastala som na dedinke, kde som mala možnosť navštevovať krúžok výtvarného umenia na základnej škole. Chodila som tam sedem rokov cca na dve hodiny do týždňa. Časom som začala experimentovať a vybrala som sa ,,do sveta,,. Predstavte si malé dvanásť možno trinásť ročné dievčatko s kopou papiera v ruke a s vreckami plnými farebných ceruziek ako je samo niekde v lese ďaleko od domov a ľudí. Už vtedy som pocítila, že sa na ľudia v okolí pozerajú inak kvôli tomu, že sa líšim od ostatných detí. Nevedela som či je to dobre alebo zle, no rodina ma podporovala a mne sa páčilo, že som nebola rovnaká ako moji rovesníci.

Rada som chodievala von do prírody si kresliť no hlavne som mala rada potulky s otcom, ktorý ma bral kade tade po horách a lúkách. Ukázal mi tie najkrajšie miesta v okolí našej dedinky. Ak by ste sa opýtali na moje najobľúbenejšie miesto, kde rada pobudnem nejaký ten čas aj so skicárom, jednoznačne by som vám odpovedala, že to miesto sa nachádza hneď za našou záhradou v ovocnom sade. To miesto je priam magické a bohaté na čerstvé myšlienky a inšpiráciu.

Keď nastala chvíľa kedy som sa mala ako pätnásť ročný teenager rozhodnúť ako bude vyzerať moja budúcnosť, oznámila som doma, že chcem ísť na umeleckú školu. Tá myšlienka sa zrodila asi v ôsmom ročníku na základnej škole, kedy sa už intenzívnejšie pripravovali moji spolužiaci na talentové prijímacie skúšky. Bol to trochu šok, keď som v triede oznámila, že aj ja by som chcela ísť na umeleckú školu. Povedzme tak, že som nebola najlepšia v tieňovaní, v perspektíve a nemala som nájdené to svoje v čom chcem tvoriť.

Ešte pred talentovými skúškami som šla so spolužiačkou a jej rodičmi na Deň otvorených dverí Strednej umeleckej školy v Trenčíne. Tá škola samotná ma hneď očarila a ja som vedela, že to je to miesto, kam chcem nasledujúce štyri roky chodiť za vzdelaním. V deň skúšok som necítila akýkoľvek stres alebo strach z toho, že neprejdem skúškami. Mala som pocit, že to zvládnem tak som si verila, a tak sa aj stalo. Prišiel deň D a ja som bola tou najšťastnejšou osobou na svete. Sedeli sme na krúžku a učiteľovi prišlo na myseľ, že by mali byť zverejnené výsledky skúšok. Vždy som bola citlivejšej povahy, ale kto by nevyronil slzičku z toľkého šťastia.

Aby som nemusela každý deň cestovať takú diaľku, ubytovala som sa aj so spolužiačkou, ktorú taktiež prijali, na športový internát, kde bývali decká zo škôl v meste. Boli sme dobrá partia na izbe a hneď vedľa mňa bývalo šialené dievča, ktoré sa stalo mojou najlepšou kamarátkou a je ňou aj po piatich rokoch, odkedy som sa jej prihovorila prvýkrát v triede plnej nových tvári, kde ako jediná sedela sama a s nikým sa nerozprávala. Chodili sme spolu do triedy no mali sme každá iný odbor, ktoré si boli veľmi blízke. Roky na strednej rýchlo utekali. Každý rok nás učili nové techniky a štýly umenia. Najobľúbenejšou hodinou sa pre mňa stali hodiny nemeckého jazyka, ktorý mi bol vždy blízky aj vďaka príbuzným a hodiny výtvarnej prípravy, kde som mala jednu z najlepších učiteliek na škole, ktorá ma učila aj ďalší najobľúbenejší predmet a to dejiny výtvarnej kultúry. Vďačím jej za všetky vedomosti o umení a za jej trpezlivosť pri kresbe uhlíkom.

Blížila sa maturita a s ňou aj vypracovanie praktickej maturity, ktorá ma trápila niekoľko mesiacov. Ak by sme od nej odhliadli povedala by som, že iba samotné slovo maturita je zastrašujúce. Z mojej strany bola maturita len ako normálny deň v škole, kedy som musela byť slušnejšie oblečená. Nič viac, nič menej. Ten hrozný deň nastal až pri obhajobe praktickej maturity. Neviem či som mala šťastie alebo nešťastie, keď som bola prvá na rade ale bola som aj rada, že som nemusela byť tak dlho v strese ako niektorý z mojej triedy. Nebola to dobrá práca ale používam ju dodnes a slúži mi dobre, čiže po stránke funkčnosti som svoju úlohu zvládla a mohla som pokračovať ďalšou etapou v mojom živote a tou bola a je vysoká škola.

Dlho som sa rozhodovala akým smerom sa chcem vydať, pretože ma bavilo veľa vecí ako študovanie jazyka, kresba a dejiny umenia. Postupne po sebe mi chodili oznámenia o prijatí alebo oznámenie o konaní talentovej prijímacej skúšky na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre, ktorú som mala druhú v zozname. Prijali ma na dve vysoké školy a ja som sa rozhodla pre štúdium Dejín a Teórie Umenia na Trnavskej Univerzite v Trnave. Mám za sebou prvý rok na bakalárskom stupni štúdia a myslím, že som si vybrala dobre aj keď mi niekedy chýbajú hodiny figurálnej kresby na veľkoplošné formáty.

Môžem povedať, že ak by nebolo umenia neviem kde by som skončila. Umenie je všade okolo nás aj keď si to väčšina ľudí neuvedomuje a je zarážajúce ak niekto tvrdí, aké je umenie nepotrebné, pretože ak by nebolo umenia, nežili by sme tak ako žijeme. Len treba otvoriť oči.