Riders on the Storm (1.)

1

Pred týždňom uplynul piaty rok odkedy bol Mike povýšený a dostal vlastnú kanceláriu. Spolu s platom to boli jediné dve veci, ktoré sa zmenili. Práca, ktorú vykonával pozostávala stále z nezáživných papierovačiek, kopírovania a falošných úsmevov, ktoré musel vytasiť vždy, keď od spuchnutej Lýdie potreboval ďalšie sponky do zošívačky. Zbytok pracovného dňa vypĺňa káva hodná kirgizského hotela, nútené rozhovory, o ktoré nestojí ani jedna strana, ale zo slušnosti sa im vyhnúť nedá a samozrejme pravidelné nadávky od nadriadeného, ktoré končia žiadosťou o zvýšenie efektivity práce. Dnešný deň sa v ničom nelíšil od tej tisícky predchádzajúcich. Pred prestávkou stihol Mike spraviť trištvrte práce a po prestávke sa flákal so zvyšnou štvrtinou. Nuda a sklamanie nad životom sa stupňovali a zároveň sa znižovala frekvencia orazítkovaných zmlúv. Jediné, čo ho držalo pri živote, bola predstava toho ako odtiaľto konečne vypadne, odparkuje auto v garáži, spraví si normálnu kávu, pustí sa do prerábky a potom s upraveným autom vyrazí na nočný trip.

Čas nadišiel, Mike sa pobalil, cestou z budovy sa opäť prekonal a vystrúhal zopár úškrnov na okoloidúcich kolegov a potom vyrazil domov.

V garáži svietila žiarovka tesne pred vypálením, po stenách je povešané staré náradie, umazané či už od oleja alebo od iných vecí, na pracovnom stole, vedľa zveráku, je popolník a v ňom vyhasnutá cigareta, ktorú tam Mike odložil, keď začal s úpravou dverí.

Najskôr musel z vnútornej strany dverí zhodiť plasty a potom vymontoval kľučku a všetko čo k nej patrilo. Keď už boli plasty zhodené, povysával bordel a potom ich nahodil späť. Pozbieral zo sedačky náradie, ktoré na úpravu použil, hodil ho na stôl a sadol si na miesto spolujazdca. Zabuchol dvere a vytiahol okno. Dvere držali, nebolo možné ich zvnútra otvoriť. A ak by skúsila najprv zrolovať okno a potom dvere otvoriť zvonku, tak bude mať Mike dosť času zareagovať na to.

Po tom čo sa presvedčil, že práca nebola zbytočná a upravené dvere „fungujú tak ako majú“ sedel Mike chvíľu spokojne na mieste spolujazdca.

Myšlienkami sa preniesol o pár hodín dopredu. Tep sa mu zrýchľuje, telo sa zohrieva, dokonca cíti ako sa od vzrušenia mierne potí. To je to čo potrebuje. Potrebuje niečo cítiť. Potrebuje cítiť, že žije.

Práve preto to pred pár mesiacmi skúsil prvý krát. Všetko išlo ako si to naplánoval, asi mal šťastie začiatočníka. Druhý krát sa objavili menšie komplikácie ale poradil si s nimi. No a na tretí krát sa čo sa mohlo.

O pár hodín je už tma a Mike sa vydáva na cestu. Pred odjazdom z mesta sa staví na pumpe a natankuje plnú. Opúšťa pumpu a pár hodín sa autom túla a hľadá príležitosť. Za tých sedemdesiat prejdených kilometrov stretol dvoch stopárov, ale neboli vhodní. Prvý bol muž. Druhá síce bola žena, ale aj v tme bolo jasne vidieť, že je škaredá.

Začína byť unavený a prvotné vzrušenie z napínavej noci sa pomaly vytráca. Zapína rádio. Staré vykopávky, to Mike nemusí, ale napriek tomu neprelaďuje.

„Želáme našim neskorým poslucháčom príjemnú noc. Či už ju trávite v práci, v pohodlí domova alebo na cestách, budeme s vami až do rána a s nami budú aj najväčšie hity sedemdesiatych rokov. Nasleduje zopár reklám a hneď potom si pustíme pecku od legendárnych The Doors.“

Na čelné sklo začínajú padať drobné kvapky. Z diaľky počuť hrmenie. Mike vychádza zo zákruty, pár stoviek metrov pred sebou má autobusovú zastávku. Zapína diaľkové svetlá a všíma si, že na zastávke niekto čaká. Kvapky dopadajú na sklo so stupňujúcou sa silou. Mike sa blíži k zastávke a spomaľuje. Žena sediaca na lavičke vstáva a kráča k autu. Keď je tesne pri aute, otrasie zmoknuté vlasy a snaží sa otvoriť dvere. Mike sa na ňu pozerá cez okno na dverách spolujazdca. To je ona. Je perfektná. Mike sa nakloní a odomyká dvere.

„Oh, ďakujem. Neviem do kedy by som tu trčala.“ Žena nastúpi.

Vôňa jej zmoknutých vlasov v Mikeovi opäť prebudí túžbu, tep sa opäť zrýchľuje.

„Sharon“ - povie žena a nastrčí ruku.

„Mark“ - odpovie Mike a opätuje jej podanie ruky.

K vonkajším zvukom hrmenia a dažďa sa pridávajú zvuky hrmenia a dažďa vychádzajúce z reproduktorov.

Po chvíli sa pridáva notoricky známa basová linka „tu-du-du-dun--tu-du-du-dn...“

„Čo takto neskoro na ceste?“ - pýta sa Sharon.

„Cestujem za rodinou, dlho som ich nevidel,“ odpovedá Mike, „a čo takto neskoro na zastávke?“

„Pohádala som sa s priateľom. Vysadil ma z auta a odišiel.“

Sharonine oči sa začínajú ligotať a podlievajú sa slzami.

K basovej linke sa pridáva podmanivý spev Jima Morrisona:

- „Riders on the storm“ - „tu-du-du-dun--tu-du-du-dn“ - „Riders on the storm“ - „tu-du-du-dun--tu-du-du-dn“

- „Into this house we're born, into this world we're thrown...“

„Prečo ste sa pohádali?“ - pýta sa Mike, zatiaľ čo z kastlíka vyberá vreckovky - jednu si berie a druhú podáva Sharon.

„Ale, kvôli blbostiam.“ - Sharon odpovedá rozochveným hlasom. Slzy jej stekajú po lícach. Dažďové kvapky zaplnili čelné sklo. Stierače ich stierajú. Sharon si vreckovkou utiera slzy.

Mikeov tep zrýchľuje. Má vedľa seba zranenú, poddajnú ženu. Celý vrie, nevie sa dočkať. Po dlhšom čase bude opäť cítiť aké je to niečo cítiť. Cítiť adrenalín. Cítiť sa nažive. Na čele mu vyviera od vzrušenia pot. Dažďové kvapky zakryli čelné sklo. Stierače ich zotierajú. Mark si vreckovkou stiera pot z čela.

„Tu-du-du-dun--tu-du-du-dn...“

- „Like a dog without a bone, an actor out on loan... Riders on the storm.“

Značka po pravej strane cesty informuje o odbočke na odpočívadlo, o necelé dva kilometre. To bude ideálne miesto. Odpočívadlo bude teraz v noci prázdne.

„Tu-du-du-dun--tu-du-du-dn...“

- „There's a killer on the road...“

---------------------------------------------------------------------------------------

Pokračovanie (2. časť)