Úvaha

Naše úvahy ostávajú niekedy ako naše sny, niekedy sa dostávajú von ako naše ciele. Dokážeme sa o niektorých podeliť s blízkymi, alebo v opačnom prípade ostávajú v našich srdciach ako naše tajné túžby, sklamania...

Prečo sú ľudia šťastní? Pretože majú peniaze? Pretože majú ľudí okolo seba, ktorí ich ľúbia? Raz mi niekto povedal: "šťastie iným môžeš dať len vtedy, ak ty sám budeš šťastný a spokojný sám so sebou" ...teraz viem, že to tak nie je. Prečo? Pretože...

Som človek, ktorý sa rozdáva. Nezamýšľam sa v danej chvíli nad tým, či som práve šťastná alebo nie. Mojím šťastím je to, že vidím niekoho iného šťastným. Dokážem a aj Vy predsa dokážete spraviť človeka šťastným aj keď Vy šťastný nie ste. A práve táto vec, Vás spraví šťastnejším, minimálne vyčarí úsmev na tvári.

Čítala som jednu zaujímavú knihu "Netrápte sa pre maličkosti" je to ľahká kniha, žiadna "tučná" Biblia, ale keď niekto nemá rád romány na pokračovanie, detektívky na noc, tak potom toto je tá kniha, ktorá je bodovito a heslovito usporiadaná a sú tam zaujímavé pasáže. Povedala som si, že touto knihu sa dá riadiť, dá sa nastaviť tak, že vždy keď chcete niečo spraviť, uvedomíte si práve ten bod z knihy, ktorý je napísaný ako Vaše motto vo vás a snažíte sa naň myslieť a konať. ALE....aspoň pri mne je zádrheľ...Uvediem príklad: "bod 15 hovorí - Prejavte lásku, spravte prví krok" - ja nemám problém, ale už sa to v poslednom čase dostáva do takej rutiny, že krok dopredu robím len ja a každý čaká až ja prídem a spravím to správne. "bod 29 - Staňte sa lepšími poslucháčmi" - to som bola vždy, preto mám len kamošky, ktoré rady rozprávajú o sebe a ja keď náhodou niečo začnem, aj tak končíme pri nich. "bod 49 . Zdržte sa potreby kritizovať" - snažila som sa, nemyslela som na to, že všade sú rozhádzané veci, ponožky, papiere, šanony, že je niekto nonstop nalepený na mobile, že večer ide spať bez bozku, že stále niečo....no potom sa to nahromadilo a môj tlakový hrniec buchol a mohla som si opakovať dookola "nekritizuj" ."bod 91 napr.hovorí - Naplňte svoj život láskou", áno, snažím sa, celý život pomáham, to ma robí šťastnou, ale príde aj na psa mráz a ja očakávam, že je niekde na zemi človek - moja verná kópia a zahrnie ma láskou tak ako zahŕňam ja, alebo je to pravý opak, že ja dávam, tak si všetci myslia, lásky mám dosť nepotrebuje? Pch...a práve teraz som v štádiu bodu 90 - Všetko má svoj koniec - láska, šťastie, bolesť, slzy...všetko je sled udalostí, ktoré niekedy začali a vždy skončia. Táto kniha je vlastne o tom, ako sa naučíte to, že všetko vo Vašom živote sú maličkosti a ak sú aj veľké veci, napríklad láska, sobáš, narodenie detí, radosť - tieto udalosti si treba v sebe udržať, čo najdlhšie, aby ich nenahradili pochmúrnosti všedného dňa, ale aby naše šťastie, aby naše srdcia boli viac šťastné ako pochmúrne a v depke. Teraz si práve myslím, že ak ja sa chce riadiť nejakou knihou, musím kúpiť stovky výtlačkou a rozdať ich mojim blízkym, známym, priateľom aj nepriateľom, aby sme sa vlastne všetci riadili tým istým a boli všetci spokojní:) to je ale idylka, taká hlúposť ma napadla :))

Život je plný udalostí. Ja žijem mmt obdobie, kedy som v rozpoložení. Povedala by som, že moja láska akoby prišla na koniec svojich síl. Akoby som skončila nejakú misiu a buď si nájdem niečo, čo mi dáva zmysel - ako napr.tieto blogy :) alebo skončím v depke :) Depka je stav, kedy človek nevie "kudy-kam". Depka je obdobie,kedy nevidíme nič pozitívne, všetko okolo sa zdá čierne, pesimistické, pochmúrne a nič nám nehrá do nôty. Ako predísť depke? Treba sa ísť zničiť športovo, alebo sa vyrozprávať, alebo sa vysexovať :) Takto by sa mala zvýšiť hladina našich pozitívnych hormónov - dopamínu, serotonínu a endorfínu, oni sú následkom toho, že keď ich postrádame sme v depke.

Uvažujem....chodím hrať tenis. Cez deň som v jednom kole. Nemám čas myslieť na nízku hladinu mojich hormónov šťastia. Ale, som v depke. Prečo? Chýba mi komunikácia. Komunikácia o všednom dni, o športe, o deťoch, o čomkoľvek. Prišla som na to, že nekomunikujeme s partnerom. Prečo? Pretože on žije vlastný svet a ja sa prispôsobujem. Buď sa rozprávame o jeho práci, alebo o tom, čo mám spraviť a vždy je to po telefóne - ako call centrum. Nie v súkromí, nie doma. Chýba mi komunikácia o bežných veciach. Chýba mi porozprávanie sa o motýľovi, ktorý práve preletel, o tom, čo bude na večeru, o tom, čo bude na ďalší deň.....o tom, čo ma trápi....začínam si uvedomovať, že žijem životom niekoho iného. A tu si začínam uvedomovať bod z knihy, kde sa píše "všetko má svoj koniec" ....