Môj Benátsky príbeh ( časť prvá)

Aj napriek tmavým mrakom nezabúdaj na krásu, ktorá je okolo nás...

Každý z nás si bežne kladie otázky o svojej budúcnosti. O tom, ako bude vyzerať náš životný príbeh? Bude plný radosti či skôr smútku? Dosiahneme všetko po čom túžime, alebo ostatneme so snami, ktoré snami ostanú až do konca? Ako sa teraz dívam, môj príbeh sa začína množstvom otázok. Je to asi zapríčené tým, že celý život je pre mňa veľkým otáznikom. Množstvo nezodpovedaných otázok a tak málo realistických odpovedí. Avšak je načase sa trošku odpútať od reality a nechať srdcu a duši voľný spád. Stane sa čo sa má stať. Hovorievam si. Je mi to však až tak jedno? Dosť už! Začnime príbeh tým, ako sa všetko všetko začalo, lepšie povedané ako sa všetko na prvý pohľad zdalo.

Vznešená Benátky, nechajte ma na pokoji!

Čo by som si mohla v živote viac priať? Rodina, úspech, zdravie a opätovaná láska. Najväčšie hodnoty v živote. Bez diskusie. Toto všetko som mala na dosah, pokým som samu seba nepotopila vo vlastných ambíciách. Sedím a pozerám sa na svoju malú podkrovnú izbu na najvyššom poschodí a uvedomujem si, že pre svet proste neexistujem. Jediné, čo sa mi tam hore, izolovanej od sveta, páčilo bol balkón z ktorého bol prekrásny výhľad na celé Benátky a hlavne na kostol Trottero. Krásne Benátky, hemžiace sa tisíckami turistov. Prežila som tu celý môj život, život, ktorého príbeh bude práve vyrozprávaný.

Celý môj život závisel od môjho otca. Otec, toto slovo má taký silný význam, žiaľ, že ja som jeho význam nikdy nepocítila. Moja vznešená rodina patrila medzi najvýznamnejšie vo vznešených Benátkach. Rodina Perroniovcov a ich slávne červené víno La Bianca. Iba moje meno bolo akoby zahmlené pred všetkými Benátčanmi. Marion di Perroni ? To meno sa v našej rodine nespomínalo. A to všetko pre neodhalenú zlobu môjho vlastného otca. Zlé vzťahy v rodine? Nič neobvyklé. Avšak môj otec svoju zlobu ťahal do extrémov. Dokonca som cítila, že ma nenávidí. Neboleli ma jeho facky, ale jeho ponižovanie a bezcitnosť voči mne a zároveň aj voči mojej bezbrannej matke. Môj otec bol natoľko prefíkaný, že pred okolím dokázal predstierať perfektnú harmonickú rodinu. Významný Luca di Perroni a jeho skvelá rodina. Rodina v ktorej som sa cítila ako cudzinec. So mnou sa dokonca nikto ani len nerozprával. Iba raz za čas za mnou prišla moja matka, ktorá ma na pár hodín vzala do náručia a pomohla mi zabudnúť na hrôzu v ktorej žijem. Ja som jej iba pohladila utrápenú a poudieranú tvár a len som sa s plačom vrátila do ukradnutých minút nášho pokoja. Túžila som vypadnúť. Nechať všetko za sebou a vybrať si budúcnosť, ktorá by ma bolela menej ako moja prítomnosť. Iba v mojich snoch som si predstavovala ako stojím pred veľkým pozláteným zrkadlom pričom sa krásne modely šiat vynímajú na pripravených figurínach. Hlúpe sny a veľmi detinské. Pri prebudení som si to stále hovorila, lenže boli jediné, ktoré som si mohla dovoliť.

Z námestia Svätého Marca sa ozývala mohutná Maragona, ktorá každému hlásila, že prípravy na najväčší benátsky sviatok sú už v plnom prúde. Bol ním dlho očakávaný sviatok Svätého Marca. Vždy ma takéto veľkolepé oslavy fascinovali a na okamih som mala aj nádej, že sa tam dostanem. Môj otec mal odísť na náš statok v Pise. Naivne som si plánovala ako odtiaľto vypadnem a na chvíľku sa ocitnem v skutočnom živote Nie tu, zatvorená v tejto izbe ako za otrokárskych dôb. Moje odvážne myšlienky prerušilo divoké buchnutie dverami. Vo dverách stál môj otec a pri ňom stála nejaká žena. Žena, ktorá vo mne nevzbudzovala nič dobré. Stačil jediný pohľad na jej falošnú tvár a vedela som, že to nebude moja najbližšia dôverníčka. „Ak si si myslela, že ťa nechám bez dozoru tak si sa mýlila. Tu Miriam bude na teba dohliadať, nie aby si ma náhodou niekde strápnila“, dopovedal svoje milé slová môj otec a odišiel. Stratila som aj tú malú nádej, že sa na chvíľku z tohto pekla vytratím. Zmierila by som aj s tým, že ma zase otec zamkne ako zviera do klietky, ale to, že priviedol túto ženskú, aby bola mojím tieňom s tým som sa tak ľahko nevedela zmieriť. „Tvoj otec ti už všetko vysvetlil maličká nemysli si, že mne prejdeš cez rozum svojou peknou tváričkou“. „Kto ste? Čo máte spoločné s mojím otcom ?“, spýtala som sa jej. „Som Miriam Lanzová , ale hovoria mi Mimi a som blízka priateľka tvojho otca neviem či si pochopila čo ti tým chcem povedať“, nahlas sa zasmiala a vyšla z mojej izby. Netrvalo mi dlho kým som došla na to čo mi slovami „blízka priateľka“ chcela Mimi Lanzová povedať. Teraz som nepochybovala, že otec nemá v sebe ani štipku hanby. Hanbila som sa, že som jeho dcérou a že nosím meno de Perroni.

Toto benátske ráno sa mi zdalo niečím iné. Mala som obavy zo stretnutia so svojou novou opatrovateľkou, ale aj nejakú predtuchu, že dnešným dňom sa niečo zmení. Zrazu niekto kradmo vkročil do mojej izby. Bola to moja mama a s úsmevom mi podala škatuľu obviazanú mašľou. Boli v nej poskladané jednoduché šaty pastelovej farby. Neboli vôbec moderné, ale pre mňa mali cenu zlata. Moje prvé slávnostné šaty, v ktorých som mala ísť na oslavu Svätého Marca. Mama mi pritisla bozk na líce a s malým úsmevom si sadla na moju posteľ. „Mama prečo takto žijeme?“, nemohla som v sebe dusiť túto otázku, ktorú som sa chcela tak dávno spýtať. „Nechcem, aby si ty takto žila dcérka“. „Ani ty takto nemôžeš žiť mama to nie je spravodlivé nežijeme predsa v stredoveku. Musíme odtiaľto odísť a zahlásiť všetko na polícii“. „Nemôžem odísť, ja musím znášať to, čo si zaslúžim a na nič sa ma už nepýtaj ja ťa iba prosím, aby si odtiaľto utiekla dcérka, ty nemusíš platiť za moje chyby“. „Utiecť? Prečo by som mala utekať, to je smiešne ja...“. „Nad ničím nerozmýšľaj moja, len ma poslúchni a urob to ihneď“. Pritisla mi bozk na líce a odišla. Obliekla som sa do svojich prvých šiat a ako malé dievčatko, som sa v nich prechádzala sem a tam. Smiala som sa, bola som šťastná, na pár minút šťastná. „Dovoľ mi nech sa zasmejem, snáď mi nechceš povedať, že sa tešíš takýmto handrám!“ Vo dverách mojej podkrovnej izby stála Mimi. Pohŕdavo na mňa zazerala a drzo sa mi vysmiala do tváre. Jej výrazné červené kučeravé vlasy jej padalo obdĺž celého ramena, tmavohnedé oči orámované čiernou farbou z ktorých len tak sršala pýcha a namyslenosť. „Presne ako hovoríš som na tieto šaty pyšná a vážim si ich, čo je pre teba nepochopiteľné slovo“. „Nevrav ty hlupaňa, už chápem prečo ťa tu tvoj otec zatvára, veď ty nie si na nič iné iba na hanbu“. Jej štipľavé poznámky ma začali vytáčať. „Radšej budem niekomu len na hanbu ako byť obyčajnou štetkou ako si ty“. Ani neviem ako som v sebe nabrala odvahu to vysloviť. Mimi Lanzová v sebe našla všetku svoju zlobu a bezcitne ma udrela.

Viac ako tá facka ma boleli jej slová. „Si mu len na hanbu!“, znelo mi to dookola v hlave. Celú noc som nespala, iba som rozmýšľala o tom čo vlastne môj život znamená. Útek, je jediným riešením a akokoľvek som chcela zabrániť tejto myšlienke, ako jediná mi pripadala správna. Bol ním zbabelý útek.

Musím utiecť, musím utiecť to bola moja jediná myšlienka čo ma viedla napred. Trápilo ma pomyslenie na moju matku. Kebyže aj odídem, nenechám mamu v tomto hniezde supov. Potom čo si Mimi vyvŕšila na mne svoj jed som si bola istá, že si išla vychutnávať svoje nakradnuté bohatstvo. Vykukla som spoza dverí a zistila som, že moja situácia nie je momentálne ani taká zlá. Nikde živej duše, ako varovné ticho pred búrkou. Zdalo sa mi príliš pekné, že zadné dvere sú mi pred nosom a nikto sa nevynorí, aby mi v tom zabránil. Sloboda je mi priamo pred nosom. Neverím sama sebe, že som sa dostala von z tohto pekla. Mesto okolo mňa mi bolo také neznáme, pričom som tu vyrastala. Nič vôkol mňa som nepoznala a to ma zarmucovalo. Lenže som nemala inú možnosť, iba utiecť. Nevedela som kam pôjdem ani čo budem ja neskúsená robiť niekde vo svete. Ibaže som nemala čas rozmýšľať o podrobnostiach môjho úteku. Prvé možné riešenie čo sa mi naskytlo,som bola odhodlaná určite využiť. Bola ním odchádzajúca loď z prístaviska La Grande smerujúca do Florencie. Rýchlim krokom som vyrazila vpred, aby som navždy odišla na benátskych vodách. Vpred ma hnala jediná myšlienka, nenávisť voči Lucovi di Perronimu, môjmu otcovi.

Popri tom veľkom duševnom rozruchu som si nevšimla veľkú lesklú nákupnú tašku o ktorú som sa nešikovne potkla. Náraz bol dosť silný, čo zapríčinilo, že som upadla a vôbec som si nevšimla, že nado mnou stojí vysoká pozorovateľka.

Keď som sa s prižmúrenými očami pozrela nahor, presviedčala som samú seba či nevidím náhodou nejakú benátsku princeznú. Aj keď som ju ešte stále nevidela jasne od žiarivého slnka, na prvý pohľad som zbadala, že táto krásna žena je jednoznačne Benátčanka. Bola však úplne iná ako obyčajné ženy. Bola neskutočne krásna, jej krása mi jednoducho, bez hanby vyrazila dych. Ku krátkym zamatovým, fialovým šatám, ktoré zvýrazňovali jej pôvabné ženské krivky sa perfektne hodili jej lesklé kučery vlasov. Po čase mlčania mi povedala, „Dobrý deň dievča, vidím, že tvoje myšlienky sú niekde úplne inde skoro si ma prevalcovala, kam sa tak preboha ženieš?“, zvedavo sa ma spýtala. Bola som ešte stále v istom šoku, preto som nevedela zo seba vyhodiť jednu kompletnú vetu. „Prepáčte mi ja sa len ponáhľam na loď do Florencie“. „To je v poriadku, len nechápem ako to, že také mladé dievča odchádza aj keď mňa do toho nič“. Jej slová ma začínali znervózňovať. „To je dlhý príbeh“, rýchlo som jej odpovedala. „Počkajme, ja ťa predsa poznám ty si Marion di Perroni, dcéra toho bohatého vinára?“, opýtala sa ma a vzápätí dodala, „ja som Elena di Franco, teší ma Bella Fiore!“ , s úsmevom mi podala ruku neznáma krásavica. „Aj mňa teší“. „Vidím, že si nejaká smutná a všimla som si, že ani veľmi nechceš nastúpiť na tú loď“. „Prečo si myslíte?“ „ Lebo ak by si sa tak veľmi náhlila preč, nedala by si sa do reči so mnou“. „Možno máte pravdu, ale to je vlastne jedno ja už musím ísť“, táto žena ma čím ďalej tým viac znervózňovala. „Kam by si chodila, útek nie je záchrana, iba dočasné riešenie problému“. „Odkiaľ viete, že utekám“. „Vidím ti to na očiach Marion, dobre si rozmysli čo urobíš. Poskytujem ti možnosť vybrať si, buď odídeš na tejto lodi, alebo prijmeš moju ponuku“. „O akej ponuke to hovoríte?“ „Spresním ti to, pomôžem ti ako len viem oslobodiť sa z tvojho väzenia, žiadam iba jediné, aby si mi verila. Viem, že žiadam priveľa som pre teba cudzia žena, ale chcem ti naozaj pomôcť, prosím neodmietni to“. Jej slová mi vyrážali dych, neznáma žena mi chce pomôcť a vie nie len moje meno, ale aj moje ozajstné pocity. V istom mala pravdu, útekom nevyriešim nič, iba sa ešte viac zamotám do problémov. Lenže čo keď ma len oklame, nie, niečo mi hovorí, že jej mám veriť. Predsa nemám čo stratiť. „ Dobre tak teda prijímam vašu ponuku“. „Tvoju ponuku, odteraz som pre teba Elena“. Schytila svoju veľkú nákupnú tašku a moju ruku a viedla ma do svojho sveta.

To čo som videla pri pohľade na dom mojej novej tajomnej priateľky mi vyrazil dych. Toľký prepych som ešte vo svojom úbohom živote nevidela. Všade samé kvety, obrovská záhrada voňiaca kvetmi z každého kútu sveta. Iba som prechádzala po jej chodbách s otvorenými ústami neschopná povedať čo i len slovko. „Tak čo hovoríš cara mia, ako sa ti páči môj skromný príbytok?“. Iba som sklopila zrak a povedala som jej , „Že skromný, toľká irónia drahá priateľka.“ „ Presne tak moja drahá Marion toto všetko je iba irónia , pretože celý môj život je iba jedna veľká irónia.“ „Prepáč mi ak budem príliš zvedavá, ale odkiaľ máš takýto majetok?“ „ Zarobila som si naň moja ako inak by som ho mala“, cynicky sa zasmiala a viedla ma ďalej do svojho kráľovstva. S pocitom obrovskej neistoty, ale zároveň s neopísateľnou silou, ktorou ma Elena napĺňala som ju nasledovala až do jej spálne. „Nechaj nech sa tvoja krása vyslobodí a tým porazíš všetkých, ktorí ti ublížili”. Jej slová sa mi zaryli do duše a aj ked’ bola pre mňa neznámou vedela som, že Elena di Franco bude mať ešte dôležitú rolu v mojom živote.

Uteč!

Elena di Franco, neznáma pekelne bohatá žena, mi ponúka pomoc. Ako by som si mohla tento ťah osudu vôbec vysvetliť. Žeby sme boli vzdialené príbuzné a ona sa nejakým zázrakom dozvedela o mojej žalostnej situácii a rozhodla sa mi pomôcť? Meno di Franco mi nebolo vôbec povedomé. Až tak naivná som zas nebola, aby som uverila, že žena ako Elena robí dobročinnú akciu práve pre mňa. " Pochybnosti a pochybnosti, tie ťa nenechajú ani si len v pokoji vychutnať najlepšiu kávu v Benátkach?", prihovorila sa mi Elena. "Klamala by som ti ak by som tvrdila, že mi nie je táto situácia podozrivá. Nepoznám ťa a neviem ako dobre ma poznáš ty". Elena si prehodila svoje lesklé kučery cez plecia a s úškrnom sa zadívala cez okno. Vysmieva sa mi. Táto žena ma má prekuknutú do štipku kosti a ja o nej neviem okrem mena nič. "Čím sa živíš Elena?", nesmelo som sa jej spýtala. Elena si uhladila lem jemných saténových šiat a uprene sa mi pozrela do očí. "Podnikám drahá, ako vidíš zaoberám sa kúpou a predajom starožitností. Milujem umenie, obrazy, literatúru, hudbu všetko čo nám dodnes skrášľuje naše Benátky". "Nevedela som, že sa tým dá takto dobre zarobiť", poobzerala som sa na luxus navôkol. Elenina skriňa bola väčšia ako moja podkrovná izba. "Chytré zmýšľanie Marion. Pravdaže som si za týmto bohatstvom prešla kus cesty. Čistej či tŕnistej na tom už teraz nezáleží. Pamätaj si jedno, nikdy nemysli na to čo bude o tri či štyri mesiace, mysli nato čo je teraz. Si spokojná so svojou prítomnosťou?". "Je toto vôbec otázka, moja prítomnosť neexistuje, ja neexistujem", opäť na mňa prišli moje návaly žiaľu. "Nonsens! To, či budeš cítiť, že tvoja existencia za niečo stojí zavisí len a len od teba drahá", odpovedala mi Elena ešte stále s tým závideniahodným pokojom. "Práve som na tom pracovala, kým si ma neodhovorila od môjho úteku", vysvetlila som jej svoje plány. "Myslíš si, že ked' odídeš minulosť si ťa nenájde? Kam by si odchádzala, bez peňazí, skúseností a navyše bez žiadneho cieľa." "Mojím cieľom bolo odísť, aby som dokázala poraziť svojho otca a získať naspäť všetko to, čo mi zobral zo života". "A je to tu. Pomsta je tvojím cieľom. Veľmi zlá motivácia", Elena si odpila zo šálky s rozvoniavajúcou kávou a postavila sa do silných lúčov popoludného slnka. "Nemaj mi to za zlé, ale po tom všetkom nedokážem myslieť na nič iné Elena. Chcem vedieť prečo som si zaslúžila toto zaobchádzanie", pri spomienkach na všetky tie roky sa mi roztriasol hlas. "Odpovede si ťa nájdu samé Marion, začni myslieť nato čo chceš ty, nie nato čo chce život, aby si chcela. Čo chceš v živote dosiahnuť?" Pri tejto otázke som na chvíľu musela prehodnotiť svoje pocity. Mám vôbec právo utekať? Nechať všetko za sebou a možno po rokoch sa vrátiť a napluť do tváre svojmu zostarnutému otcovi? Zbabelosť! Strach! Neskúsenosť! Musela som sa týchto vecí zbaviť. "Chcem tvoriť. Kresliť modely šiat, cestovať a milovať", znela moja zahĺbená odpoved'. "Veľmi pekné sny Marion, len sem žiaľ útek nezapadá. Vzopri sa tvojej nenávisti a využi ju vo svoj prospech", Elena pristúpila k šuflíku na druhej strane miestnosti a vybrala kopu čistých papierov. "Navrhni mi nový model šiat, zoberiem ho mojej krajčírke a oblečiem si to na nasledujúcu významnú príležitosť". Schytila som papiere a neveriacky som pozerala na Eleninu odhodlanú tvár. Mám jej navrhnúť šaty? "Pekný pokus,ale asi sa môj model nebude dať zhotoviť, ešte som nikdy nič nenavrhla, iba som čmárala kade tade", s úsmevom som papiere položila na stôl. "Opäť nonsens! Ešte si nič nenakreslila a už vieš, že sa to nedá zhotoviť? U mňa nemožné neexistuje, takže čakám na svoje šaty", so zvýšeným tónom mi odvetila Elena. Nič iné mi neostávalo ako ju poslúchnuť.

Odhaľ sa.

Silné lúče slnka sa pomaly začali strácať až som si uvedomila, že sa deň schyľuje ku koncu. Ešte stále som nechápala ako som sa dostala k tejto žene a už vôbec som nechápala ako som sa dostala k nákresu jej večerných šiat. Lenže práve to sa dialo. Nákres bol skoro hotový. Jej dom, umelecké skvosty navôkol a jej samotná prítomnosť mi dodávali toľko inšpirácie. Elena sa po čase vrátila zo svojho kúpeľa a nakukla ponad moje plece na moju tvorbu. "Neuveriteľné ako si trafila môj vkus za taký krátky čas". "Ešte ma nechváľ, nevieš ako to bude vyzerať naživo, je to len nákres, amatérsky", nikdy som to nepreháňala so sebavedomím, mala som vôbec nejaké? "Ak sa do šiat nezamiluješ na prvý nákres, môžu ísť všetky prípravy dočerta", odvrkla mi Elena vyberajúc zo svojej veľkej skrine niekoľko šiat. "Teraz prosím ťa nechaj svoju robotu a pomôž mi vybrať šaty pre nás". "Pre nás? O čom to hovoríš?", spýtala som sa nechápavo Eleny. "Ideme predsa na oslavu nie? Už aj tak meškáme nemyslíš?", zahundrala Elena upierajúc pohľad iba na vybrané kúsky šiat. "Nemôžem sa len tak vybrať na oslavu, musím ísť domov otec bude dozajtra doma ja nemôžem...". "Prestať! Dnes som sa slova neviem a nemôžem napočúvala dosť. Tvoj otec je niekde preč a ty si dospelá, urob raz rozhodnutie, ktoré bude len tvoje", skríkla na mňa Elena. Otec je preč. Aj keby nebol, dokedy sa budem skrývať doma? Kým nezostarnem a sama sa nezavrem do kláštora. Mala som obavy, predovšetkým o svoju mamu, ktorá ostala v jame levovej. Ale pokým v tej jame ostanem aj ja, nikomu nepomôžem. Pozrela som na poukladané šaty na posteli a letmo som sa ich dotkla. "Nezabúdaj na masku", napomenula ma Elena. Vybrala som si jednoduché čierne šaty s odhalenými ramenami. Pri pohľade som v zrkadle videla niečo iné. Nešlo len o vonkajšiu krásu, ale o celkové vnímanie samej seba. Elena v sýtych červených šatách ku mne pristúpila a priložila mi na tvár čiernu zamatovú škrabošku. "Dnes v noci môžeš byť kým len chceš. Tvoja identita ostane zahalená", zašepkala mi Elena. "Práve naopak. Dnes chcem byť tým kým naozaj som".

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Odeslat správu
Aj napriek tmavým mrakom neprestávaj veriť v krásu okolo nás :)

Chceš vědět, když maria.homola1 přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.