Keď ti vesmír vyšle signál

Písal sa rok pána a na viedenskom letisku bolo rušno, ako v sobotu ráno na Miletičke. Oháknutý v bledomodrej biznis košieľke z Tesca v akcii, postával som v jednej z tých presklených udiarní na chodbe terminálu. V jednej ruke som zvieral dvojdecovú fľašku veltlínskeho - ktorá bola, mimochodom, drahšia ako tá košeľa - a v druhej cigaretu. Nervózne som sledoval manažérov z celého sveta, ktorí pobehovali splašene, ako mravce z rozkopaného mraveniska, ale aj displej s informáciami o príletoch. Našťastie, kolegovia zo stovežatej prileteli včas. Len čo sme sa zvítali, utekali sme ozlomkrky k bráne s letom do Milána, kde nás už naspídovaný a patrične dôležito tváriaci sa personál letiska hnal, ako stádo šialených kráv, cez mobilný tunel do lietadla.

Let bol príjemný, v zásade, ako každý môj let. Väčšinou zaspím skôr, ako sa kolesá tej opachy odlepia od zeme. Niekde som totiž čítal… ó, to znie tak inteligentne, až ťažkopádne, takže ešte raz: niekto mi svojho času pri pive povedal, že letecké tragédie sa najčastejšie stávajú pri odlete alebo pri pristávaní. Odvtedy razím teóriu, že lepšie je uhorieť v spánku ako zaživa. Je však pravda, že sa mi to darí iba pri štandardných aerolíniách, kde ti, navyše, ulejú zadarmo. A treba naozaj vyzdvihnúť prístup serióznych firiem, ktoré nenechávajú svojich zamestnancov lietať len tak hocičím, čo má krídla, od kačice cez hus. Lebo najviac sa obávam smrti pri lete Ryanairom. Tam sa totiž nedá spať! Len čo mi viečka klesnú, už sliepka pindá do ampliónu a núka nejaké žreby, potom párky v rožku či nedymivé cigarety. Ani päť minút nie je ticho a už zas nejaké Dolce and Gabanna v akcii... Teleshoping v oblakoch. Mohli by do ponuky zaradiť aj štuple do uší, kokoti. Základné ekonomické pravidlá - cena, dopyt a ponuka - však jednoducho nepustia. Postojačky, s adrenalínovými sedadlami na krídlach pre nadšencov alebo v ľahu, poskladaní, ako drevené forštne, čo ti práve priviezli z píly na altánok, hlavne, aby sa nás do toho 200-miestného lietadla zmestilo aspoň tisíc. Garantujem, že ak budú mať jedného dňa v ponuke taký produkt, tak si tých dvesto evri priplatím, aby som celý ten let mohol, so šampanským a jahodou na obrube pohára v ruke, z výšky obdivovať krásy Európy, sediac pilotovi na kolenách. Darmo, ak chceš lietať za pár šušňov, tak musíš na palube strpieť aj dobytok. A pri letoch Ryanairu, obzvlášť z Bratislavy, je ho väčšinou viac než dosť. Toto bol ale štandardný komerčný let Austrianu, s pitím a občerstvením zadarmo. Jedna z výhod, keď pracuješ pre globálnu korporáciu, ktorá ťa z času na čas vyšle na služobnú cestu aj niekam inam, ako do Prahy.

Na letisku v Miláne nás čakal starý Džepeto, držiac v rukách ceduľku s našimi menami. Keď som to pred rokmi zažil prvýkrát, cítil som sa ako americký herec, ktorý práve priletel na odovzdávanie medzinárodných filmových cien do Cannes. Toto ale nebola moja prvá služobná cesta do európskej centrály našej spoločnosti. Vedel som, čo nás čaká. Hodinová cesta v dodávke z letiska na hotel, potom rýchle ubytovanie a ešte rýchlejšie zotavenie sa po dlhej ceste. Ani som sa nestihol prezliecť, nie to ešte vysrať, už som meškal na spoločnú večeru s kolegami z celej Európy. “Vrúcne” privítania, zdvorilostné frázy… od Rumunska, cez Rakúsko, Nemecko až po Francúzsko a Portugalsko. S niektorými “zatoistébojujúcimi” kolegami len podanie ručičiek a lá “mŕtva ryba”, cez pseudo úprimné cmuky cmuk na líčka v štýle “len aby som od teba nechytila nejaký svrab, ty sedlák z východu”, až po celkom úprimné zvítanie sa s “down to earth” kolegyňou z Bulharska. EMEA Brand Council sa mohol začať.

Kým som prežúval druhú z dvoch asi päťcentimetrových šparglí, obalených tou ich slávnou slaninou, za asi 25 evri za porciu - ale však dobre, nie všetko je o peniazoch - milej kolegyni z Portugalska to ružové vínko zašľapalo natoľko, že bola mimoriadne úprimná. Pochválila sa, ako im biznis ide od ruky, ako sa im darí, aké výsledky dosahujú. Tak sme ju aj s mojimi českými kolegami počúvali a obdivne púlili očiská, že ako dobre, že super, mojka, ste tam ale šikovný tím, radosť to počúvať. Bola našou suverénnou hviezdou a inšpiráciou, ako by sme to mali robiť aj my. Ale iba do momentu, kým sme sa jej neopýtali na pár zásadných otázok. Premenné, tentokrát viac marketingové, tiež nepustia - veľkosť trhu, profitabilita a rozpočet. To sú síce len niektoré ukazovatele, ktoré z vás dokážu urobiť hrdinov alebo porazených, ale zatiaľ, čo si tam táto portugalska sliepka spokojne prežuvala svoju taliansku špargľu, tváriac sa pritom ako superhrdinka večera, my sme sa cítili ako posledné zmoknuté kurence. A neprávom. Lebo my sme, na rozdiel od nej, dokázali z hovna upliesť taký bič, ktorý aj reálne zaplieskal. A nie raz. Možno to bola iba otázka predispozície trhu a stopercentne bol pes zakopaný aj v nízkej znalosti a preferencii značky - tento argument ma dvíha zo stoličky spolu s mojim tlakom - no vytiahli sme z nej všetky potrebné informácie na to, aby nám bolo nad slnko jasnejšie, že je to jednoducho nespravodlivé a jebal to pes aj s takou robotou. Keď vám pri obdobne veľkom trhu pridelia niekoľkonásobne väčší rozpočet, s ktorým si táto marketingová diva mohla dovoliť nadlinky, podlinky a vlastne všetky linky, ktoré existujú - očné tiene a plastiku dostala asi ako bonus - tak vás znechutenie a sklamanie prefacká tak, ako keď vás na základnej otec prichytí s cigaretou v papuli. Šokovaný a sklamaný som odišiel na izbu. Však snáď tí naši top manažéri s desaťtisícovými platmi v oblekoch od Hugo Bossa na centrále vedia, čo robia.

Na druhý deň nás Miláno privítalo chladným februárovým počasím. Objednaná dodávka nás zo štvorhviezdičkového hotela na periférii mesta odviezla do centrály. Hneď pri vstupe nás ovešali menovkami, do rúk nám vrazili fascikle s programom a čiastkovými informáciami o priebehu konferencie. Išli sme sa dozvedieť o aktuálnych trendoch, išli nám predstaviť, čo a ako (ak boh a vývoj trhu dá) máme v najbližších kvartáloch robiť. Na úvod nám žalúdky prišiel prečistiť oháknutý vybotoxovaný geroj po štyridsiatke, nový regionálny riaditeľ brandu a komunikácie, zastrúhaný vlas by ste mu do riti nevopchali. Celá audience, naprieč Európou, len sedela a prikyvkávala hlavami. Strašidelné a zároveň smiešne to bolo. Ja som, samozrejme, kývkal svojou plešatou gebuľou spolu s nimi. Však čo tam nejaký úbohý trtko z päť miliónového trhu zmôže? Smiešne mi to prišlo, lebo celé to skôr pôsobilo ako zasadanie nejakej sekty, než konštruktívny a hlavne produktívny míting kolegov z celého kontinentu. Našťastie, na základe skúseností z minulosti som vedel, že je to len dôkladne zinscenované divadlo, ktorým sa centrála snaží odprezentovať a obhájiť to, čo tam tých štyridsať darmožráčov na brande celý rok vlastne robí a za čo poberá svoje západoeurópske platy.

Našťastie, tých štyristosedemdesiatva slidov, dva “coffee breaky” a krátky bufetový obed na stojáka pri “stand-by” stoloch sme dali len taký rachot. Po celom tom dni vo veľkej zasadačke bez okna som nevedel ani ako sa volám, nie to ešte pre koho vlastne pracujem. Ani sme sa nestihli spamätať a opäť bola spoločná večera. Vymlátený jak smartfón po troch hodinách, s vačkami pod očami takými, že by sa tam vyspal škrečok, zožral som nejaké to rizoto a prehodil pár viet s kolegami. A potom už len osprchovať, umyť zúbky, prezliecť do pyžamka, rýchlo vyhoniť a ísť spať. Som si istý, že keď som vtedy našim a kamarátom povedal, kam idem na služobku, predstavovali si ma, ako sa tam na buržuja špacírujem po Duomo de Milani a spokojne popíjam víno v niektorom z priľahlých podnikov. Však poznáte tie meme, že “expectation” vs. “reality”.

Slovo “darmožráči”, ktorým som označil kolegov z centrály, je však trochu prisilná káva. Lebo v podstate sme robili to isté, ibaže oni na regionálnej a ja a moji kolegovia na lokálnej úrovni. Všetci sme dennodenne vypĺňali excelovské tabuľky, vytvárali powerpointové prezentácie v duchu hesla “čím viac slidov, tým lepšie”. Samozrejme, vždy všetko muselo byť “as soon as possible” alebo “end of business”, lebo bez toho by predsa korporácia nemohla byť korporáciou. A manažérko vo Varšave alebo v Miláne by bez toho nedal svojej žene. Mesačne sme vyprodukovali stovky megabajtov “plans, proposals, reviews and up-dates” všetkých možných druhov. Akurát, oni ešte navyše organizovali aj “confcalls”, kaskádovali mailovú komunikáciu, no a pred každým kvartálom nám nezabudli poslať nariadenie, koľko peňazí z “budgetu” nám “cuttujú”. Súčasne však stihli zvýšiť “targets” na predaj a oznámili nám, že produktové novinky, na ktoré sme čakali ako na spasenie, budú meškať, lebo je tam problém vo výrobe a že s prostriedkami na podporu predaja nemôžeme rátať, lebo taliansky dodávateľ jednoducho nestíha. Však veď dobre, stáva sa aj v rodinách s klavírom a úlohou dobrého manažéra je predsa zvládať takéto situácie na dennom poriadku. Nekompromisné zákony biznisu a tvrdého konkurenčného boja jednoducho nepustia.

Keď som vtedy, roku pána, po dvoch dňoch v Miláne priletel naspäť na Schwechat a následne ma služobný taxík, niečo po polnoci, priviezol domov do Bratislavy, z plešiny mi trčala desaťcentimetrová zápalná šnúra. Keby ju niekto zapálil, tak popolom ľahne celá bytovka. Nebolo to z pretlaku informácií, či dojmov z dvojdňovej služobky, na to som bol zvyknutý. Bola to skôr mozgová hypertenzia spôsobená akútnou a mimoriadne silnou osobnostnou dilemou, ktorú sprevádzali stovky nejasných otázok: “Čo mi povedia naši a priatelia, ak im oznámim, že tam/to už nechcem robiť. Je to, čo robím, skutočne to, čo by som mál robiť? A čo by som vlastne mal robiť? Nemala by tá otázka znieť skôr tak, že čo by som CHCEL robiť? Dokážeš len tak opustiť ľudí, s ktorými si po toľkých rokoch už nielen kolega, ale aj priateľ? Necháš ich v tom? Si ochotný sa vzdať všetkých tých výhod, ktoré ti práca v korporácii prináša? Toho pocitu dôležitosti, keď ti dodávatelia a agentúry trčia z riti a ty máš pocit, že bez tvojho rozhodnutia sa prestane točiť zemeguľa? A nejebe ti už tak trochu náhodou? Choď spať, chlapec. Ráno mudrejšie večera, ako sa hovorí. Našťastie, bytovka stojí dodnes a aj moja mozgová kôra sa ešte ako tak drží.

Predstavu dobrovoľného odchodu z lukratívneho fleku v korporácii som zamietol pod koberec hneď na druhý deň. Asi tak, ako sa v našej milovanej krajine zametá všetko na dennom poriadku. Skutok sa proste nestal a žiadna dilema v hlave nebola. Lebo však nájomné, úvery, poistky a benzín do auta, to sú ti slučky na krku. Síce zo špagátov, ktoré pod váhou svojho tela po jednej ako tak prekonáš, ale ak sa spoja v jednej chvíli všetky dokopy, tak ťa načisto zabijú. A to nemám ani deti, ani hypotéku. To už nie sú len také špagáty, to sú koaxiálne káble! Nuž, ale tak to skurvené podvedomie a boj srdca s rozumom si išli svoje, či už boli pod kobercom alebo nie.

Pár mesiacov po služobke v Miláne som v žilinskom Holiday Inn organizoval veľkolepý event pre obchodných partnerov z celej republiky. Konečne nejaká exekúcia, nie iba tabuľky a slidy donekonečna! Lietal som jak chorá vrana, hore, dolu. Cítil som sa dôležito, jak hovno na paličke, ale tak stres a panika, lebo tlaky z manažmentu také, akoby to bola Trumpova inaugurácia a nie predstavenie nových produktov na vyprdenom bezvýznamnom stredoeurópskom trhu. Stravoval som sa len klub sendvičmi z lobby baru, lebo na normálne jedlo nebol čas. Ale boli parádne! Krátko pred začiatkom finálneho mecheche to však bolo mimoriadne hektické. Chalani z agentúry mi oznámili, že niektoré dosť dôležité prvky nejdu podľa plánu. Popraskali balóny na bráne do “chill out” zóny, hlavná hviezda večera ostala uviaznutá v zápche pod Strečnom a pani Jebková nie je ochotná zdieľať izbu so svojim manželom, lebo chrápe, tak jej treba zabezpečiť inú, hoci hotel je plný a voľný majú už iba sklad pre upratovačky. Rozklepal som sa jak Ficov palec na tlačovke, krvi by sa mi nedorezali.

Kým sa hostia váľali vo vírivkách a saunách, išiel som niečo rýchlo zjesť. Prišiel za mnou mladučký čašník, akurát som mal telefón na uchu a pred sebou laptop - však manažér roka - pýta sa ma, čo si dám. Hovorím mu v tom zmätku a panike podráždene, však klub sendvič, čo sa ma tu pýtaš sprostosti, ty debilko? Po chvíli mi priniesol nejaké márne chlebíčky, neviem ako sa to volalo, ale rozhodne to nebol ten ich klub sendvič. Razom do mňa vpálilo 380 voltov zo zásuvky pre cirkulár a spustil som taký bľakot, ako keď niekto vytočí Kvetku Horvátovú na benzínovej pumpe: “Si neuvedomujete kto ja som?” Dožadoval som sa jeho nadriadeného, aj riaditeľa celého hotela, trval som na zvolaní ich akcionárov na mimoriadne zasadnutie k otázke kompetencií a spoľahlivosti personálu.

Celý event nakoniec prebehol bez väčších problémov. Balóny sa dofúkali a meškanie celebrity v konečnom dôsledku prišlo vhod, lebo hostia za ten čas o to viac popili a vďaka tomu aj tancovali. Ak sa tancuje, je to znak, že je to dobrý event. Keď to už celé bolo v štádiu, že si po hlavnom programe všetci užívali hudbu dídžeja, čokoládovú fontánu, miešané drinky, či víno od someliéra, uľavilo sa mi. Bol to taký ten blažený pocit, ako keď sa urobíš po nekonečne dlhej jebačke, alebo ako keď dáš úspešne maturitu. To je tiež taká kopulácia. Síce nie dvakrát príjemná, ale keď to/sa spravíš, tak to stojí to za to.

Zliezol som teda s kolegami a chalanmi z agentúry do lobby baru, že si spolu zadelíme panáka za odmenu, že dobre zvládnutá akcia. Za pultom ten čašník, kvôli ktorému som chcel pred pár hodinami zvolávať Bezpečnostnú radu OSN. Bolo mi jasné, že ak si vypýtam pohár whisky, tak mi doňho našti. To je presne to, čo by som urobil ja na jeho mieste. Keď zo mňa opadli emócie, ako v marci ihličie z vianočného stromčeka, svedomie mi dalo takú šupu po palici, že som sa tam pred ním rozplakal, ako keď som mal tri roky a do škôlky prišiel dedo mráz, ktorý bol v skutočnosti zamaskovaná upratovačka Gitka. Slzy mi tiekli potokom, a to ani nemusel prísť Vilo Rozboril so svojim štábom. Hrozný pocit, keď si uvedomíte, že ste sa správali presne tak, ako dôležití kokoti, ktorých nemôžete ani cítiť. Prišlo mi to ľúto, lebo ja taký nie som a nikdy nechcem byť. Požiadal som ho o odpustenie. Lebo fakt nie je nič horšie, ako keď položíš hovno na policu a bude sa ti tváriť, že je torta. Ten chalan mal tiež len dve ruky, nohy, hlavu, emócie a skúsenosti. Je profík vo veciach, o ktorých sa mne ani len nesnívalo. Našťastie, odpustil mi a dodnes, keď sa tam občas zastavím, tak mi čapne trojdecovú Plzeň “for free” a dáme kamarátsky pokec.

Dni a mesiace bežali ako utrhnuté z reťaze a či som chcel alebo nie, dozrievala vo mne túžba po zmene. Alebo aspoň po takom oddychu. Vyvetrať si hlavu, prečistiť myseľ a ducha bez toho, aby som musel vypiť pol litra Domestosu. Niekde som čítal… ó, to znie tak inteligentne, až ťažkopádne, takže ešte raz: kamoška mi svojho času po sedmičke vína povedala, že keď po niečom veľmi túžiš, podvedome vysielaš signály do vesmíru. Nie, nie, nebola to Silvia Šuvadová. Povedala, že ten vesmír občas vyšle signál naspäť a veci sa začnú diať samé od seba. No a jeb! Zmena organizačnej štruktúry marketingu vo východnom “clustry”, moja pozícia bola zrušená, len taký fukot. Našťastie, ďalšou z výhod práce v korporácii je, že keď už sa rozhodnú dať ti zbohom, tak ti na cestu pribalia pár výplat navyše. Ovšem, iba za predpokladu, ak nie si čistokrvný kokot a nevyserieš sa riaditeľovi na klávesnicu. Ale to som vážne nemal za potreby, lebo tých osem rokov bola pre mňa neskutočne úžasná jazda, za ktorú im budem nadosmrti vďačný.

A tak sa dilema vyriešila sama od seba a mohol som si splniť svoj niekoľkoročný sen - odjebať sa na pár mesiacov na Cyprus. Hlásenie z výjazdu podám už čoskoro. Ak sa vaše oči pri dekódovaní tohto textu dostali až sem, tak vám ďakujem a posielam božtek na líce :)