Čakanka 1

Niekedy mám chvíle, kedy sa zamýšľam. Mávam chvíle, kedy vidím, že veľa ľuďom pomáham, ale keď niečo potrebujem ja, nikto tu nie je. Možno je to tým, že keď niečo potrebujem - nepoviem. Boli časy, kedy som žiadala o radu, o pomoc, ale zase som len čakala, bola netrpezlivá, bola v strese a nakoniec som si všetko musela na posledný čas spraviť sama - a zasa som bola v strese.

Zamýšľam sa sama nad sebou a kladiem si otázku? "som náročná žena" či som "náročný človek"? Ak náročnosť spočíva v tom, že niečo očakávam na základe toho, čo dávam, to chcem vlastne aj dostať - aby boli jazýčky váhy vyvážené, tak potom áno, som najnáročnejší človek na svete. Ale ak ku svojmu životu potrebujem len čistotu, lásku, pekné slovo, peniaze na živobytie.....nemala by som byť náročný človek, ale v tomto momente sa mi to javí ako najzložitejšie úlohy sveta. Čistota nie je základom pre všetkých ľudí. Pekné slovo sa z tohto sveta vytratilo už veľmi dávno, alebo ja chodím do spoločnosti, kde neprišli na chuť peknému slovu a tým pádom aj krajšiemu dňu. Peniaze na živobytie sú pre každého neznáme, jeden potrebuje k životu loď, druhý dovolenky, ďalší drahé autá....ja len to, čo spotrebujem, ale aj tak som podľa mňa náročná, nakoľko sa mi peniaze vôbec nežiadajú.

Žiada sa mi láska. Ľudia, kde je? Pošlite ma tam, ja ju chcem vidieť, chcem ju zažiť. Som plná lásky a nemám ju kam dať, nemám ju kam posunúť. Doteraz som riešili útulky pre zvieratká, áno, mala som aj psa, škrečka, zajačika. Áno, mám aj priateľa, ale stále si myslím, že som náročná. Pretože chcem, potrebujem. Chcem dostať to, čo dávam. Dávam lásku, chcem ju nazad. Veď aj v účtovníctve sa strany musia rovnať a je jedno, či ide o živnostníka, alebo nadnárodnú spoločnosť. Tak prečo si pripadám akoby som stále len čakala, že niečo nehmotné dostanem a ono to stále nechodí a ja stále len snívam? A pritom som náročná.....a to nežiadam žiadne hmotné statky. Predpokladám však, že ak by som chcela a snila o niečom hmotnom, mám to rýchlejšie a bezproblémovejšie ako nehmotnú obyčajnú, tuctovú lásku a nehu. Vtedy by som nebola tak náročná ako teraz.

Zamýšľam sa.....mala som sa asi narodiť v inej dobe. Kde bol Romeo a Julia. Ale veď aj na Titanicu bola romantika. Teraz si uvedomujem, že všade, kde vidím romantiku je tragédia.

Je to silnejšie než ja. Sedím v obývačke, premýšľam nad nesmrteľnosťou chrústa a pozerám von oknom...prečo človek vždy čaká alebo chce to, čo nemôže mať a opak je pravdou, to, čo nečaká tu má lusknutím prstami? Mám si začať klamať a samú seba nahovárať - nie, nepotrebujem lásku, som silná žena...nie, nepotrebujem pohladenie, radšej si pôjdem zašportovať....nie, nepotrebujem náklonnosť, veď som chladná ako skala.....a potom to príde? Konečne po dlhej dobe.....príde.....

Sedím v obývačke a myšlienky sú na skle. Teraz môžem ísť v kľude spať a povedať si...radšej budem náročná, akoby som samú seba klamala a budem čakať.....

krásny večer priatelia...