Ako sa podaril výlet Arctic Monkeys do vesmíru? (Recenzia)

Sheffieldská štvorka sa do širšieho povedomia dostala indie rockovým Favourite Worst Nightmare, a komerčné výšiny dosiahla v roku 2013 so skvelým albumom AM, kde kapela opustila punkovú dravosť a ponorila sa do bluesových vôd s vytriebrenou produkciou. Už vtedy doska polarizovala fanúšikov na dve časti: jedni uvítali nový zvuk s otvorenou náručou, druhí to brali ako kalkul zapáčiť sa širšej mase. Pokračovali opičky na Tranquility Base Hotel + Casino v trende predchádzajúceho albumu, alebo sa vrátili k indie rockovému zvuku?

No, ani jedno, ani druhé. Alex Turner vymenil gitaru za piano, zavrel sa do maličkej miestnosti a posunul zvuk Arctic Monkeys úplne iným smerom, ako všetci očakávali. Hneď v úvode sa ponárame do surrealistických 70. rokov s množstvom klávesových nástrojov a jazzovej atmosféry. Žiadne uletené tempo, či priamočiare vypalovačky, ale pokojná zamyslená jazda na zadnom sedadle s krehkými harmóniami. Tranquility Base Hotel + Casino ponúka pestrú paletu zvukov, od vesmírnych retro synťákov v American Sports, až po čembalo v eponymnej skladbe.

Priaznivci hutného gitarového zvuku si naozaj neprídu na svoje, no nejaké tie zaujímavé gitarové party sa predsa len nájdu a treba spomenúť skvelé sólo v She Looks Like Fun. Matt Helders sa tak isto musí uspokojiť s menším priestorom a vzhľadom na uvoľnenú atmosféru albumu si nemôže dovoliť bubenícke parády. Na druhej strane, Nick O'Malley sa so svojimi basovými linkami stále snaží vyniknúť, nesledovať gitarové party, a má niekoľko skvelých momentov v skladbách ako One Point Perspective, American Sports, alebo The World's First Ever Monster Truck Front Flip.

Alex Turner v jednom rozhovore uviedol, že ide o koncepčné album, ktoré je založené na myšlienke drahého, luxusného hotela na mesiaci, akého si futuristického Las Vegas. Stým prichádza množstvo nových zaujímavých tém, a vo svojich textoch poukazuje na dnešný svet plný absurdít, technologických pokrokov, politikov, či prehnanej deľbe medzi sociálnymi triedami. Lyricky ide o veľmi bohaté album s kopou skvelých myšlienok, ktoré pridávajú albumu nejaký ten plusový bod navyše.

The leader of the free world Reminds you of a wrestler wearing tight golden trunks He's got himself a theme tune They play it for him as he makes his way to the ring

Tento experimentálny počin bude pravdepodobne znovu rozdeľovať fanúšikovskú základňu. Arctic Monkeys prišli s retro-futuristickým súdržným dielom, ktoré však pôsobí až príliš jednoliato, ako jedna dlhá pieseň, kde sa mnoho skvelých nápadov stratí. Na albume sa nenachádzajú žiadne hity, klasické štruktúry a ani spevavé refrény, ktoré by sa vryli pod kožu. Turner nielenže prešiel akousi hudobnou transformáciou, ale aj textovou a jeho satyra na modernú spoločnosť, konzum funguje o čosi lepšie ako inštrumentálna stránka albumu. Arctic Monkeys už nie sú tí divokí mladíci. Nahrali album, ktoré nepripomína nič z ich predchádzajúcej tvorby a poteší hlavne poslucháčov Davida Bowieho, či Nicka Cavea.

7/10