Láska nad peniaze

Každý v živote zažil lásku. Hovorí sa, že len jedna láska je tá pravá a čaká v živote každého. Každý, kto sa zaľúbi, v ten moment nevidí, nepočuje, riadi sa srdcom, inštinktom, nie rozumom. Každý má v ten moment nasadené ružové okuliare a pluje si na tom svojom obláčiku. Pre dotyčného by pochytal aj lúčne motýle, či skočil padákom.

Nie som násťročná. Som dospelá žena a poviem Vám, že v živote som zažila a ešte prežívam veľa. Moje vzťahy boli ako na hojdačke, boli zväčša zlé, až som si niekedy vravela, že asi niekto vedel prečo mi tak nakladá, asi vie, koľko dokážem na svojich bedrách odniesť. Prešla som v živote veľkou láskou, sklamaniami, bolesťou, krivdou, násilím...môžem povedať, že keď je človek vo vzťahu zamilovaný neberie to tak tragicky ako to potom odstupom času vyzerá. Zamilovanosť totiž netrvá večne a ak sa dvaja rozhodnú spolu aj bývať môže sa stať, že vzťah upadne do rutiny.

Ja som svoj posledný vzťah riešila rozvodom. Žiaden rozvod nie je príjemná záležitosť, vysaje z Vás posledný zvyšok energie, cítite sa odhodená, sama, nemilovaná a hovoríte si, že niet šance sa zaľúbiť. Váš rozum zatienil mrak, ktorý Vám hovorí, že Vám bude lepšie samej, bez lásky, nakoľko radšej bez citu, ako po čase s bolesťou. Avšak ako to býva ozýva sa aj srdce a to vraví, nič nie je stratené,na svete je veľa mužov, ktorý dokážu žene doniesť aj kvet a objať ju. Nikdy som nebola na peniaze. Vždy som od vzťahu čakala cit, porozumenie, objatia, bozky....nebojte sa, nepozerám Pilcherku...je síce pravda, že som čakala kvety, milé slovo, prechádzky lúkou....som romantik? nie, len moje vzťahy boli vždy ku koncu plné nenávisti, bolesti a sĺz. Preto som stále čakala. Princa. Nie na Ferrari, či v BMW. Ani na koni. Stačil by mi princ na biku, pešo....

A tak mi do cesty taký princ prišiel. Vzhľadom k tomu, že moje predošlé vzťahy neoplývali romantikou; v jednom som riešila násilie, v druhom neveru, v ďalšom rozvod, povedala som si,že tento vzťah nebudem riešiť, neupriamim sa na neho, ale na seba, nakoľko ja som žena, mňa by mali nosiť na rukách - nie ja nich... ALE...život vždy všetko zariadi tak ako my nečakáme, tak ako mi nechceme. Stretla som muža, ktorý sa mi na začiatku vzťahu priznal, že je chorý. Chorobu som si vždy predstavovala alebo vykresľovala ako osýpky, chrípku, najhoršie štádiá som pripisovala rakovine....no tento muž bol chorý inak. Priznal sa mi, že má problém so stávkami - je gambler. Nikdy som sa s takou chorobou nestretla, povedala som si,nič nie je také horúce ako to vyzerá a ja som človek, ktorý nevidí nikde žiaden problém a ak už je tak sa ho snaží vyriešiť s chladnou hlavou a horúcim srdcom. Tak bolo aj teraz. Povedala som si, že ak sa ten človek usmieva, nemôže to byť také zlé a vstúpila som do nového vzťahu. Čakala som, že ak človek o svojej chorobe vie, dokáže ju ovládať, dokáže sa s ňou biť alebo dokáže žiť vo vzájomnej symbióze s ňou. Stále som si myslela, že som stretla niekoho, kto ma bude nosiť na tých rukách, už len preto, že som prekonala strach z toho slova "gambler", strach z tejto choroby a ostala som s ním. Áno, mýliť sa je ľudské. Nastali dni, hodiny, kedy som nerozumela pojmu láska, nerozumela som, prečo ja som tá, ktorá nemôže byť v živote šťastná, prečo ja nedokážem zažiť objatie v letnom daždi, pošepkanie "milujem ťa" na obyčajnej prechádzke....Z mojej strany išla láska, som človek,ktorý keď miluje dokáže sa rozdať, dokážem byť až altruistická. Tento vzťah bol zase len o ňom. Mal výkyvy nálad, bol arogantný, sebecký, jeho ego sa niekedy bilo s mojou sebaúctou. To bol čas kedy prehrával peniaze, kedy dlžil, zadlžoval sa viac a viac a ja som do týchto vecí od samého začiatku ešte nevidela až tak ako dnes. Keď mal chvíľky výhier, jeho správanie bolo šarmantné, uhladené, príjemné vystupovanie završoval bozkami. Jedného dňa, po našej krátkej známosti začal kopať okolo seba, nadávať, v jednu minútu sa balil, že ide do zahraničia, v druhú minútu sa vybaľoval. A vtedy som povedala dosť, jediný, kto sa tu zbalí budem ja. V tom nastal obrat. Priateľ sa pozrel, zastavil,padol na samé dno a povedal, že potrebuje odbornú pomoc. Prečo zase ja? Prečo zase ja mám pomáhať? Priateľ je hráč, gambler. Nie automaty, ale stávky. Len na tenis. Nie euro. dve, desať, sto. Ale tisíc, desaťtisíc... Čo teraz? Pomôcť mu, alebo sa dištancovať a povedať si, prebolí... Pomohla som mu. Nastúpil na ambulantnú liečbu na Prednú Horu, na dobu nepretržité 3mesiace. 06.11.2017 začalo obdobie, ktoré malo ukázať, či táto choroba prerastie cez neho, alebo on dokáže sebe, mne a jeho najbližšiemu okoliu, že ju potlačí a ďalej bude pracovať na tom, aby sa nikdy nedostala do popredia. Nedá sa vyliečiť. Človek s ňou musí žiť. Je to choroba, ktorá neničí len nositeľa samotného, ale aj jeho okolie, blízku rodinu, lásku, jeho city, jeho pocity. Každý psychológ vraví: "každý jeden gambler má vysoko vyvinuté IQ, ale veľmi nízke EQ" čo znamená hlavne pre mňa a môj vzťah to, že mám vysoko inteligentného priateľa, no s nízkym emočným prahom, čiže "chladným čumákom". Čo teraz? Chcem stále byť zasypaná ružami, stále chcem túžiť po vrúcnych bozkoch a objatí? Teraz keď sa na to pozriem triezvo, mám priateľa, ktorý si veľmi rýchlo vie zrátať koľko stojí taká kytica ruží a tým, že jeho EQ je nižšie ako IQ tak ju vlastne nikdy nedostanem, nakoľko city neprevýšia sumu. Čo na to moje IQ a EQ? Mám silne vyvinutú intuíciu a viem, že nemôžme hádzať všetkých do jedného vreca. Preto dávam šancu....pomáham človeku, ktorého milujem a tam niekde v kútiku srdca dúfam, že tá moja láska prejde na neho a on bude ľúbiť tak silno ako ja a potom mu to jeho IQ povie, že si to zaslúžim už len preto, že som ho v tých najťažších chvíľach neopustila.

Odišiel. Na moje tel.číslo prepojil svoje. Jemu sa začalo obdobie kľudu, pokoja, liečenia, terapie a zamyslenie sa nad sebou, svojim životom a našim vzťahom. Mne začalo obdobie nepokoja, stresu, vybavovačiek a nespočetné množstvo telefonátov od veriteľov, ktorých som sa snažila upokojiť, naviesť na správnu cestu a nevidieť veci čierno. Každý deň som sa zamýšľala nad tým prečo to robím. Ľudia v mojej blízkosti sa zamýšľali prečo to robím. Veritelia sa zamýšľali prečo som s gamblerom. Odpoveď bola jednoznačná: Láska a dôvera. Milujem a dôverujem gamblerovi. Smiešne. Pre Vás, aj pre mňa,keď sa to takto povie. Ale nádej zomiera posledná. Dlhé 3 mesiace som riešila. Priateľ sa liečil. Ďaleko od domova. Blížil sa koniec liečby. Povedala som si, že navštívim psychológa na Prednej Hore, ktorý lieči nielen môjho priateľa, ale žije a pracuje s týmito ľuďmi desiatky rokov. Moja návšteva u neho naplnila moje očakávania. Bolo mi povedané, že sa nevylieči, musí on a jeho okolie žiť s touto chorobu, avšak dá sa potlačiť; akýmikoľvek aktivitami. No mne povedal: "berte nohy na plecia a utečte" Keď som vydržala ísť až sem, idem ďalej, i keď mám nohy drevené, srdce sa mi trasie, rozum hovorí iné. Priateľ sa vrátil z liečby. Začal sa otužovať, športovať, svojim veriteľom sa postavil čelom a ide im čeliť (splácať). Náš vzťah je postavený na pevných základoch. Ja mu spravujem financie. Verím mu. Verím, že jeho absencia bude dlhodobá. Nemyslí na stávky. Nemyslí na Tipos, Fortunu, Niké. Myslí na nás. Na náš vzťah. Je samozrejmé, že ho podporujem, som mu v niektorých prípadoch tieňom. Niektoré aktivity máme spoločné. Už teraz mi je nad slnko jasné, že moje čakanie a dôvera sa vyplatila. Nie som zahrnutá darčekmi, pozornosťami, kvetmi...neprišiel ani na tom Ferrari. Ale viem, že je vďačný. Pamätá si, kto pri ňom stál v najhoršom. Pamätá si koľko ľudí sa odvrátilo, keď sa dozvedelo túto jeho chorobu. Vie, že moja láska neprišla vtedy, keď bol v balíku, ale práve vtedy, keď bol na dne s obrovskou dierou do peňaženky. Ja teraz dokážem dvihnúť hrdo hlavu a povedať všetkým psychológom: "som rada, že som poslúchla moje srdce a nie Vaše rady" a tiež viem, že táto láska je večná. Prečo? Pretože ľudské nešťastie nie je choroba. Choroby, ktoré sa nikdy nevyliečia a na ktoré nie sú lieky sú nenávisť, zloba, ľudská závisť, ohováranie a náš charakter. Zamyslime sa nad tým a siahnime si do svojich sŕdc a povedzme si: "neriešme maličkosti, riešme veľké veci"