Paradox (ne)sociálnej doby

K tomuto článku ma inšpirovali tie malé zariadenia, ktoré dennodenne svietia na naše tváre. Inšpirovala ma neprítomnosť v prítomnosti. Chýbajúca radosť z okamihu.

Keď prišli na trh smartfóny veľa ľudí si povedalo, aké je super uľahčiť si kopec vecí a byť viac v kontakte s ľuďmi po celom svete. Vtedy ešte málokto tušil, že pomaly ale isto, budeme strácať kontakt tých ľudí, ktorých stretávame dennodenne (rodina, priatelia, známy). Mobily ako také nám najskôr uľahčili spojenie s priateľmi a ja ani neviem kedy prišiel ten zlom a namiesto pomoci a uľahčenia nám začali kradnúť prítomnosť, našu pozornosť a v konečnom dôsledku náš život... Kde sa stala chyba, pýtam sa už dlhšiu dobu sám seba, rozprávam sa so svojím okolím, pýtam sa a pozorujem. Neboli predsa vytvorené nato aby sme ich využívali a šetrili nám čas?

Všimol som si, že ľudia sa prestali medzi sebou rozprávať a začali sa "rozprávať " so svojím  mobilným telefónom. Ak nám má táto technológia slúžiť šetriť čas, vieme zaznamenať daný okamih a nahrať video, spojiť nás s rodinou, priateľom, známym na druhom konci sveta je to v poriadku - som za. Ak nás ale táto technológia začne okrádať o náš vlastný život, môžem konštatovať len to, že je to neviditeľná dvojsečná zbraň na ktorú môžme aj doplatiť. Predstava, ako to bude pokračovať naďalej, ma už teraz desí.

Kolega mi povedal jednu vtipnú a zároveň smutnú príhodu k tejto téme. Pri pobyte v Prahe bol v jednej kaviarni na Hradčianskom námestí a ako si tak užíval prítomnosť svojej rodiny pri dobrej káve a peknom výhľade sa v tej istej kaviarni usadilo cca 10 mladých zahraničných turistov. Počas nasledujúcej hodiny sa mu naskytol zarážajúci pohľad. Od bodu pokiaľ sa usadili až pokým neodišli si títo mladí ľudia medzi sebou nepovedali ani slovka. Počas celej hodiny všetci 10 ťukali do mobilov bez toho aby si všimli seba alebo okolie. Ktovie, možno si posielali správy medzi sebou. Netuším aké nato mali dôvody, ani to nieje podstatné, ide o názorný príklad paradoxu dnešnej doby.

Možno vás po prečítaní tohto príbehu napadlo: ,,Veď to predsa nie je žiadna novinka. Tento človek nám nepíše nič prevratné a takéto správanie môžeme vidieť neustále. " A to je na tom celom to najviac zarážajúce. To ticho medzi sediacimi študentmi, medzi partnermi na večeri, medzi matkou a dieťaťom v parku. To ticho sa stalo prirodzeným a normálnym.

Tešíme sa zo spojenia s našimi rodinami, priateľmi po svete a zároveň strácame kontakt s tými, ktorí tvoria našu prítomnosť. Neviem ako vám, ale mne je veľmi nepríjemné ak človek, ktorého som dlhšiu dobu nevidel, vyberie telefón a zároveň ako sa venuje mobilu sa snaží tváriť, že vníma našu konverzáciu. Je to neúctivé, ak venujem niekomu a niekto mne svoj čas a takto si ho kradneme navzájom...

Skutočné šťastie sa skrýva v prítomnom okamžiku nášho bytia preto verím, že vy svoju príležitosť a prítomnosť novej známosti, priateľa alebo lásky nezmeškáte skrz niekoľkohodinového sledovania vášho mobilného telefónu.

Ak máš podobné skúsenosti alebo si si také niečo všimol aj ty kľudne mi napíš do komentára tvoj názor, príklad, skúsenosť alebo tvoj pohľad na tento paradox. Ďakujem, ak si to dočítal až sem a prajem pekný nemobilný deň.

Autor: Martin Semo

Foto: Unsplash.com, Pixabay.com