Mesto plné života

Paríž patrí mezdi najkrajšie a najnavštevovanejšie mestá Európy. Už len pri vyslovení jeho mena mi naskakujú zimomriavky. V Paríži je obrovské množstvo pamiatok a atrakcií. Pretože som nepricestovala na mesiac, je pre mňa veľkým problémom vybrať si miesta, ktoré navštívim.

Časy minulé

Paríž je očarujúci už na prvý pohľad. Je máj, všetko hrá farbami. Prvou zastávkou sú Luxemburské záhrady. Sú verejným parkom. Prekvapuje ma, že v centre rušného veľkomesta nachádzam krásne romantické zákutia, dýchajúce pokojom a kľudom. Sochy majestátnych kráľovien na mňa pozerajú z vrchu a ja sa v duchu skláňam v nemom úžase. Svojím kúzlom a čarom ma vťahujú do dôb dávno minulých. Predstavujem si ich, ako vychádzajú z Luxemburského paláca, ako sa tu prechádzajú pomedzi krásne farebné záhony tulipánov, relaxujú na lavičkách pri fontáne.

New York v Paríži

Ďalej míňam sochu Chopina, detské ihrisko a blížim sa k originálu Sochy slobody, podľa ktorej bola neskôr vytvorená jej veľká sestra odoslaná za more. „Wau,“ pištím od nadšenia a fotím, fotím, fotím... Nakoľko mojím najväčším cestovateľským snom je návšteva New Yorku. Zatiaľ mám aspoň túto trofej v mojej zbierke.

Zo záhrad sa peši vydávam uličkami a smerujem do chrámu Notre Dame. Cestou obdivujem Parížsku radnicu, míňam univerzitu Sorbonne, kde fotím odparkovaný Mini Cooper, nakoľko je celý zlatý. Opäť sa utvrdzujem vtom, že Parížania majú nezameniteľný štýl! Pomaly prichádzam ku katedrále Notre Dame. Práve ju otvorili, a tak nečakám vdlhočizných radách, ale vchádzam dnu. „Vychytali ste najlepší čas na prehliadku,“ usmieva sa na mňa ochrankár. Katedrála ma ohromuje veľkosťou, skúmam skromnú výzdobu, zapaľujem sviecu a premýšľam, čo všetko za tie roky múry chrámu videli, akých historických udalostí boli svedkami. Tá atmosféra je neskutočná. Najviac ľudí chce vystúpiť na vežu, nie som výnimka, a tak stúpam po schodoch s davom. Výhľad vynahrádza moju vynaloženú námahu. Vidím na veľkú časť mesta, ulice sú plné ľudí, dýchajú životom, počujem ich ruch a šum stromov.

Ahoj, ako sa máš? Pred katedrálou prebieha práve festival pečiva. Vo veľkých stanoch rôzne parížske pekárne ponúkajú svoje výrobky od výmyslu sveta. Neviem, kam mám skôr pozerať. Slané? Sladké? Víťazí sladké a nebanujem. Ten koláčik plnený škoricou a jablkami je fantastický! Pred stanom ma odchytí predavač malých „ajfeloviek“. Po započutí ľubozvučnej slovenčiny, ako správny obchodník, prepína do môjho rodného jazyka. „Ahoj, ako sa máš? Bratislava – Slovensko, ja poznám, pekné dievčatá.“ vysype na mňa celú svoju slovnú zásobu. No nakoľko nemám drobné (práve som nimi zaplatila pečivo), vravím mu, že kšeft sa nekoná. S úsmevom mi odpovedá, že nevadí a za „pekný úsmev“ mi venuje malú striebornú kľúčenku.

Presúvam sa do múzea voskových figurín. Úprimne, jeho názov si nemapätám, pretože sa mi tu až tak nepáči. Čo najrýchlejšie prejdem múzeom, zopár fotiek to istí a unikám na metro, ktorým sa veziem na dnešnú poslednú prehliadku – Eifellovu vežu.

Zase nie až na vrch!

Krásna železná dáma sa vypína nad mestom ako maják. Viem, že domorodcom najskôr prekážala, no teraz sú na ňu právom hrdí. Hovorí sa, že túto dominantu mesta ročne navštívi šesť miliónov ľudí. Ja mám pocit, že všetci prišli dnes! Staviam sa do rady a čakám, čakám...

„Konečne,“, počujem mrmlanie všade naokolo po troch nekonečných hodinách v rade.Výťah ma vezie na druhé poschodie. „To snáď nie je pravda!“ hromží každý jeden turista. Ďalej už nemôžem, vrch veže uzatvorili pre nepriaznivé počasie. Minulú návštevu sa mi prihodilo to isté. Asi mi to nie je súdené. Trochu sklamaná vychádzam von z výťahu, no sklamanie ma rýchlo prejde. Výhľad je neskutočný. Paríž sa rozprestiera všade navôkol, je krásne vidieť štruktúru mesta, starodávne budovy a okúzľujúcu francúzsku architektúru. Nafotím ho zo všetkých svetových strán a po hodine odchádzam schodami, lebo vietor naozaj silnie. Večer padám od únavy, ani neviem ako zaspávam.

Som Angelika

Na druhý deň vstávam skoro, pretože na pláne je Versailles. Keďže sa náchadza asi 20 kilometrov za Parížom a nechcem dlho čakať na vstup, musím si švihnúť. Zámok je krásny, zlato na strechách žiari do ďaleka. Z tejto prepracovanej architektúry mi padá sánka. Po bezpečnostnej prehliadke začínam putovať jeho útrobami. Hlavou nestíham otáčať. Snažím sa vstrebať každú jednu miestnosť, dekorácie, informácie... Vychádzam do záhrad. „Och,“ vydýchnem prekvapene. Záhrady sú fantastické, taktiež fontány. Prechádzam sa uličkami a cítim sa ako Angelika (aspoň chvíľočku). Záhrady sú skvostné a tak fotoaparát nestíha cvakať.

Z Veirsalles sa vydávam do modernej milionárskej štvrte. Sem sa veľmi teším, lebo minimalistická moderná architektúra - to je moje. Parížania si nechcú „pokaziť“ historické centrum mrakodrapmi a modernými novostavbami, tak si pre ne vyčlenili samostatnú štvrť. Dlho obdivujem famózne výtvory moderných umelcov – architektov. Všade, kam sa len pozriem, sklo a ešte viacej skla, biele stavby, jednoduché línie. Najviac sa mi pozdáva moderný víťazný oblúk.

Navštívim tu aj obchodné centrum. Pretože byť v Paríži a nevenovať čas aj nakupovaniu by bol hriech. „Bonjouir,“ počujem z každej strany. Predavačky sú veľmi milé, okrem ich úsmevov ma teší i nová bunda v taške. Som tu doma, alebo aj nie

V Paríži je nespočetne veľa kaviarní, krčmičiek, reštaurácií... Večeru si doprajem v námorníckej krčmičke. „Dobrý večer, slečna! Čo vám môžem ponúknuť?“, pýta sa mladý čašník s obrovským úsmevom na tvári. Hlavu mu zdobí krásna červená baretka, ktorú bez výčitiek môžu naozaj nosiť iba Francúzi. Večera pozostáva zo skvelého syrového koláča a špeciálne upraveného mäsa, sladkých zemiakov a oblohy. Výberu vína čašník venuje extra pozornosť. Večeru sprevádzajú jemné melódie francúzskych piesní. Cítim sa tu ako domorodec. Až pokiaľ čašníkovi nespôsobím šok, a to len preto, že nevládzem zjesť celú porciu a on sa mylne domnieva, že mi nechutí. Privoláva vedúceho a ja sa snažím situáciu vysvetliť a ukľudniť. Po desiatom uistení, že som naozaj len plná, sa čašníkovi a vedúcemu viditeľne uľaví.

Nočné divadlo

Na záver dňa ma čaká nočná plavba po rieke Seine. Na lodi ma privíta sympatický a usmiaty sprievodca. Plavba a zároveň výborný výklad začína. Dozvedám sa množstvo nových informácií. Vychádzam na palubu. Medzi dverami ma zastavuje sprievodca a radí mi: „Vezmite si deku, pokiaľ ich je dostatok.“ Starostlivému sprievodcovi poďakujem za radu, no deku neberiem. Je veľmi chladná noc. Podcenila som radu sprievodcu, asi sa vyzná lepšie ako ja. Vzápätí na zimu zabúdam, lebo ma upúta rozžiarená Eifellovka. Blyká a žiari do tmy, vytvárajúc tak fantastické divadlo. Je to šou, ktorú môžem vidieť miliónkrát a vždy ma očarí rovnako.

Až kým sa znovu nestretneme

V Paríži je mnoho bulvárov. Najznámejši je Champs-Élysées. Posledný deň začínam práve tam. Prechádzam sa, vstrebávam atmosféru a snívam, aké by to bolo mať vlastný obchodík práve tu. Obdivujem Víťazný oblúk, fotím sa pred známym kabaretom MoulinRouge a vláčikom sa veziem na Montmartre.

Montmartre má úzke, útulné, tiché uličky, ktoré navodzujú vidiecku atmosféru. Prechádzam pomedzi more umelcov, obdivujem ich nevšedné práce a výtvory. Návštevu tejto štvrte končím prehliadkou baziliky Sacré-Coeur. Pred chrámom sa to hemží samými turistami a pouličnými predavačmi. Je tu krásne a ja si uvedomujem, ako Paríž a jeho rušné ulice dokážu človeku priniesť dobrú náladu a dobiť ho energiou. A pre tentokrát sa s Parížom lúčim. Určite sa zase vrátim. Preskúmať ďaľšie a ďaľšie čarovné zákutia tejto prekrásnej metropoly.