Album, ktorý rozplače skutočných fanúšikov 30 Seconds To Mars

Dôvod prečo sa muselo čakať tak dlho je jednoduchý. Prílišná zaneprázdnenosť speváka Jareda Leta (doteraz nechápem ako stíha točiť všetky filmy, popritom natáčať albumy a chodiť na turné s kapelou).

Kapela má za sebou 20 ročnú existenciu, počas ktorej stihla vydať už 5 albumov, na ktorých si prešli rôznymi žánrami. Debut Echeleon môžeme zaradiť do kategórie tvrdšie EMO. Neviem či také niečo existuje, ale budiš. Nasledujúci počin A Beautiful Lie, ktorý ich preslávil asi najviac, by sa dal označiť ako friendly EMO rock (tiež neviem, či také niečo existuje, ale kašlať na to). Na This Is War, sa chalani konečne zbavili všetkých tých EMO blbostí a zostal len čistý poctivý rock a najlepší album ich doterajšej kariéry. Zatiaľ posledný album Love, Lust, Faith and Dreams bol prijatí trocha rozpačito. Kapela na ňom začala pokukovať po pope, ale aj napriek tejto skutočnosti išlo o počúvateľnú zbierku piení.

Čo však ich novinka America? Nejdem to nijak naťahovať. Ide o prúser intergalaktických rozmerov. Doteraz mám pocit, že proste len prišlo k omylu, ktorý si ešte nikto nevšimol. Album pôsobí akoby producenti pripravovali hudbu pre druhoradého rapera a omylom do toho vložili vokál Jareda Leta. Sorry jako, ale vážne sa nič iné o tomto ich novom počine nedá myslieť.

Nechcem však pôsobiť ako úplny hejter, preto začnem s pozitívami. Nie je ich vela, ale nejaké sa nájsť dajú. Najlepšou piesňou na celom albume je bezpochyby Remedy. Je však špecifická v dvoch veciach. Za prvé je to pravdepodobne jediná pieseň, kde je rozoznateľne počuť gitaru (akustickú) a za druhé, je to prvá pieseň od 30 Seconds To Mars, ktorú nespieva Jared, ale jeho brat Shannon. Vravel som na začiatku tohto odstavca, že začnem pozitívami? Tak som spravil menšiu chybu. Nemal som použiť množné číslo. Skutočné pozitívum je len toto jedno.

Tých pozitív by sa mohlo nájsť aj viac, to by však každý jeden náznak/prvok dobrého hudobného nápadu nemohol byť zabitý nejakým hiphopovým/elektro nápadom, ktorým sa snažia byť veľmi súčasní. Single Walk On Water a Dangerous Nights nie sú také hrozné. Majú hitový potenciál, len...keby ich zložili v časoch This Is War, tak by zneli omnoho lepšie. Tým si musí byť istý každý, kto túto kapelu počúva od začiatku.

Potom tu máme Rescue me a One Mind Track, na ktorých sa dajú krásne popísať, všetky fatálne chyby novej LPčky. Prvá menovaná nápadne pripomína track Save Me z albumu A Beautiful Lie, tým sa dostávam k problému s názvom sebavykrádanie. Počas celej doby, ako som počúval nový album, som mal pocit, že tú melódiu alebo spev som už niekoľko krát u nich počul, len v lepšom prevedení. No a One Mind Track? tu zas krásne vidieť, ako to pokašlali s bicími. Na novom albume ich vlastne ani poriadne nenájdete. Len akési beaty. byť bubeníkom v tejto kapele, tak som skutočne frustrovaný. A to nespomínam silné inklinovanie k hip hopu, čo nie je samo o sebe zlé, ale ktorý fanúšik akejkoľvek rockovej kapely túži potom, aby sa jeho obľúbenci začali vŕtať v hiphope a podobných žánroch?

Niekde som čítal názor, že ak chce interprét ostať relevantný musí skúšať nové veci. Týmto sa snažil dotyčný brániť zrovna nový počin America. Nevadí ak sa umelec snaží rozšíriť obzory, skôr naopak. Nemal by však pri tom stratiť vlastnú tvár. Tú však Jared Leto a spol stratili.

Záverečné zhodnotenie? Netvrdím, že si tento album nenájde svojich fanúšikov, určite nájde. Avšak neviem si predstaviť, že sa tento album zapáči niekomu, kto zbožňoval predchádzajúce počiny 30 Seconds To Mars. Jednoduchšie povedané kapela získa zopár nových fanúšikov, ale sklame tých starých. Horko ťažko dávam 3/10. Viac podobných blogov nájdete na kulturnybarbar.sk

Nasledujúci odkaz pridávam len preto, aby ste si pripomenuli, akú skvelú hudbu kedysi 30 Seconds To Mars tvorili. R.I.P