11.4.2018 17:12

Zo života priemerného človeka

Život vie poriadne zamotať ľudskú bytosť. Ráno sa zobudíte a všetko môže byť inak.

Som človek, ktorý pochádza z nadpriemerne inteligentnej rodiny. Ako to už býva zvykom, vždy je niekto čierna ovca . Tým sklamaním rodiny som sa stal práve ja.

Človek rieši krízy stredného veku a ani nedovŕšil prvú tretinu svojho života.

Tento blog som sa rozhodol písať, pretože už neudržím všetky myšlienky pokope. Nechcem sa dostať do blázinca a nemám najmenšiu chuť znovu rozprávať svoje historky nejakému psychológovi.

So všetkými tými udalosťami, príbehmi, ľudmi a hlavne zážitkami, či už zlými alebo dobrými si pripadám ako keby moja hlava šla vybuchnuť. Neviem či si to niekto bude čítať, no ak náhodou áno, tak tieto depresívne, wanna-be optimistické príbehy zo života, snáď niekomu v podobných situáciách pomôžu 

Tieto spletité momenty sú z doby jedného roka. - Adrix

22.Jún

Prvé čo si po operácii a anestéze pamätám bolo, ako sa rozrazili dvere. Stála v nich krásna brunetka s veľkými hnedými očami menom Dáša. Rozbehla sa ku mne. V jednej ruke mala sieťku pomarančov a v druhej čokoládu. Nikdy som nerozumel, prečo sa na návštevy do nemocnie nosia práve pomaranče. Ale v tom čase mi to bolo úprimne jedno. Bol som rád, že ma prišla moja láska pozrieť.

- Ahoj zlato – precedil som mierne nadrogovaným hlasom

- Ahoj láska – Dáša vyzerala úžasne. Mala oblečenú bielu košeľu a tmavú sukňu. Hnedé vlasy mala v cope. Neviem, či to bolo tými drogami čo mi dávali, alebo len mojou sexuálnou zvrátenosťou, no nikdy mi nepripadala viac sexy.

- Tak ako? Je ti už lepšie ? - Spýtala sa .

- Je mi skvele, keď ta vidím – natiahol som ruku a chytil svoju krásku za zadok. Odtiahla sa, v tom momente som si to neuvedomoval. Neuvedomoval som si tú katastrofu, ktorá mala v mojom živote ešte len prísť.

- Musíme sa porozprávať Adri- vyzerala smutne ,no vyrovnane.

Nechapem prečo som sa v tej chvíli začal smiať. Buď to boli opäť lieky alebo už vtedy začínala moja duševná a psychická vyšinutosť.

-Naozaj, musíme sa porozprávať, počkám keď odídeš z nemocnice, lebo zjavne nedokážeš rozmýšľať s čistou hlavou.

-Tie pomaranče jesť nebudem, môžeš si ich zobrat.

-Prečo? Mal by si jesť vitamíny.

-Pri intubácií mi vykĺbili sánku, neotvorím poriadne ústa.

-Kedy ťa majú pustiť?

-O dva dni.

-Dobre, odchádzam musím si ešte niečo vybaviť – pozrela na mňa, dala mi pusu na líce a odišla.

Bol som príliš unavený a hladný na akúkoľvek ďalšiu konverzáciu a na poznámky môjho suseda na tému: sex s touto kočkou musí byť dokonalý. Zavrel som oči a zaspal som.

Zobudil som sa na druhom oddelení. Môj chlípny suseda bol preč. Poobzeral som sa po izbe. Krása som tu sám, bude veget. Opäť sa rozrazili dvere, no už v nich nestala nádherná Dáša ale postaršia pani.

-Večera mladý pán – víťazoslávne zahlásila a položila jogurt na môj stolík.

-Toto nemôžem jesť – povedal som opatrne a pozeral sa ako sa mení sestričke tvár z usmievavej na nervóznu

-Jak jako nemôžete jesť? Pekne budete! – zakričala mierne nervóznym a podráždeným hlasom.

-Som laktózne intolerantný.

Sestrička zostala pozerať ako vyoraná myš.

-A to ste nám ako nemohli povedať skôr?

-Mám to v karte, vy si nečítate karty pacientov? - priznávam sa, som občas imbecil, ale ako môžete veriť ľuďom, ktorí vás liečia a nevedia o vás základne informácie?

Stúpajúca nervozita bola u sestričky viditeľná.

-No tak on tu bude ešte na mňa drzý ! Fagan jeden. Ako keby som za to mohla ja !!- Agresívne treskla dvermi a odišla.

Čo to tým ľuďom j*be do p*če, že trieskajú ako idioti? Počúval som za zatvorenými dverami, ako henten chalanisko z tej šestky vraj nemôže žrať mliečne produkty, kde má ten chuj kartu a iné krásne pejoratíva na moju osobu. Popravde som sa nechcel znervózňovať viac ako som bol. Bolelo ma celé hrdlo, nemohol som prehĺtať a začal som si uvedomovať čo povedala Dáša po operácii. Napil som sa čaju, zatvoril oči a zaspal som.

Po dvoch dňoch má prepustili domov. Matka musela kupovať kávu sestričkám aj doktorom, lebo vraj v živote nevideli väčšieho k*kota ako som ja. Nastúpil som k švagrovi do auta.

-Jakooo? Dáme cigo? – uškrnul sa a vsunul si mallborku do úst.

-Jasné, boli ma hrdlo mám v ňom dve diery, nemôžem prehĺtať, hrýzť, pomaly ani rozprávať ale cígo si dám – povedal som ironicky. Švagor mi podal cigaretku. Nikdy nespadal do šľachty rozumných. Patril do kategórie príliš pekných chlapov a to mu v celom živote stačilo. S mojou sestrou boli spolu 8 rokov a mali 3 ročného syna. Bola to presne taká ta dedinská láska.. On veľký mačo v dedine a ona žena, ktorá mala každého na háku. Najprv to robil z presvedčenia, že ju musí dať dole, veď ju ešte nikto nedal, potom vraj z čistej lásky. Vôbec, chcelo sa mi vracať z celého toho príbehu. Niektoré ženy sú veľmi divné stvorenia. Chlapa, s ktorým si majú čo povedať, rozumejú si a páči sa im radšej nechajú ako kamaráta. Idiot ktorý hovno vie, najvyššie dosiahnute vzdelanie má autoškolu,k ženám sa správa ako čurák, do toho sa “zamilujú”. Raz mi povedala moja apatická kolegyňa, že je to kvôli tomuto. Ženy potrebujú meniť niečo k lepšiemu. Nikto nechce chlapa, ktorý je príliš dokonalý, pri ktorom sa cíti menejcenne. Ženy chcú chlapa, ktorého vychovajú. Z idiota spravia inteligentná, z chladného človeka spravia empatického. Hneď ako to dopovedala - dodala: ale každá žena to má inak.

-Poďme radšej – nastúpili sme do auta a šli sme domov.

Po desať minútovej prednáške o tom, ako sa mám správať v nemocniciach k personálu som si konečne otvoril notebook a prihlásil sa na internet. Mal som 3 správy od Dáši, od kamaráta a jednu od Žužu. Otvoril som správu od Dagmar a začal som čítať:

Laska ja viem ze ma za to budes neznasat do konca zivota ale nedokazem v tomto uz pokracovat, som vycerpana a unavena. Nemala som ani tolko síl ti to povedat na zivo. Prepac mi to ale necitim sa posledne mesiace s tebou uz dobre. Musime to skoncit. Prepac mi to.

Zostal som sedieť a pozeral som do notebooku. Oblial ma pot, nemohol som dýchať. Čas sa mi zastavil. Díval som sa na tých pár viet, ktoré mi menili život a nevedel som čo mám robiť.

Čas plynul a ja som len sedel a rozmýšľal. Po polhodine sedenia a najhoršieho pocitu v mojom živote, som jej odpísal:

Po tolkych rokoch ma nehas cez FB? To ti za viac nestojim?

Odpoved prišla takmer okamžite:

Ja by som sa zosypala prepac nedavam to.

Takto funguje môj život. Dlhoročný vzťah skončený cez internet. Človek sa vtedy zamýšľa, či ma vôbec zmysel niečo riešiť. Môžete len sedieť, dívať sa na obrazovku a dúfať, že pocit ktorý momentálne máte čím skôr odíde. Chcete aby bolesť, strach a smútok pominul. Nejde to rýchlo, cítite sa zle. Cítite ako vám niekto zobral zo života niečo dôležité. Cítite aký ste vo vnútri prázdny, ako vo vás vrie hnev a apatia. Pocity sa striedajú v jednej sekunde.

Vybral som si cigaretu zo schovanej škatuľky. Vyšiel som na balkón a zapálil som si. Slzy mi stekali po lícach a ja som len fajčil a díval sa na všetky tie baráky okolo. Díval som sa na autá v meste. Na oblohu s jasnými hviezdami. Stál som tam , psychicky na dne a fajčil som. Nevedel som čo mám robiť. Celý svet sa mi rozpadol. Cítil som sa oklamaný a zneužitý. Zapálil som si druhú, tretiu.

Vošiel som späť do izby, ľahol som si a snažil sa zaspať. Zaspal som až okolo 2 hodiny ráno.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
4
Odeslat správu

Chceš vědět, když Adrix přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.