Jednou nohou v komunizme, druhou v utópii

Píše sa rok 2015 a mladý chlapec sa rozhodol odmietnuť ponuky dobre platenej práce a dal sa na kariéru vojaka. Prešlo 1357 dní a stojí tu človek sklamaný systémom. Prečo? Veľa ľudí mi moje rozhodnutie v roku 2014 vyhováralo, že to nie je pre mňa. Presvedčil som ich, že boli na omyle a dovolím si tvrdiť, že som viedol vzorovú kariéru.

Začiatky

Moja prvá myšlienka bola, že sa dostanem k leteckým záchranárom, alebo hasičom. Tak som si podal prihlášku na tieto miesta, avšak som bol prijatý na pozíciu guľometníka na bojovej jednotke. Ponuku som prijal s prísľubom, že nebude problém ma po absolvovaní výcviku dostať na moje vysnívané miesto. Avšak, ako náhle som nastúpil 12.1.2015 na výcvik, bolo mi jasné, že to je lož. Celý výcvik sa niesol v duchu nelogických krokov a nátlaku. Samozrejme, niekde z nás tých vojakov spraviť museli. Avšak, používať nelogické a priam historické techniky boja a postupov bolo naozaj proti môjmu zdravému rozumu. Pri otázke, prečo to preboha robíme mi bolo povedané, pretože to nikto nezmenil a nie sú na nové veci peniaze.

Prešlo niekoľko týždňov, kým sme dostali do rúk náboje a šli strieľať na ostro. Samozrejme sme dostali každý po pár kusoch nábojov a bolo od nás očakávané, že vďaka teórii začneme strieľať rekordy. Menej skúsený človek strelec vie, že s neznámou a dosť opotrebovanou zbraňou to jednoducho nejde. Prešlo približne 9 týždňov a ja som úspešne dokončil výcvik a bol som premiestnený na nový útvar.

Prvé skúsenosti a stretnutie sa s armádnou logikou

Takže, nastal čas sa zaradiť medzi starých skúsených vojakov. Prvé dni boli veľmi ťažké, človek sa učil kvantum nových vecí a väčšia polovica z toho, čo nás naučili na výcviku, v reálnom systéme neplatila. Po pár týždňoch nás opäť poslali na ďalší výcvik - odborný výcvik. Tu sme zasa strávili nejakú dobu, učili sme sa rôzne techniky boja, o všetkých možných zbraniach a postupoch. Po dokončení výcviku sme sa vrátili nás domovský útvar a fungovali už ako plnohodnotní vojaci.

Nastal čas spoznať systém a veci, o ktorých sa vonku nehovorí. Výstroj som dostal samozrejme už použitú. Mikinu a ani nepremokavé gate na mňa nemali, mal som smolu. Moja výstroj teda pozostávala z bojovej vesty, dvoch tričiek, dvoch obložení maskáčov, dvoch zimných kanád, ponožiek, vecí na cvičenie, zimných doplnkov, nejaké termo komunistické veci, 2 batohy, maska a ďalšie veci.

Nezainteresovaný človek si povie, veď je toho dosť. Žiaľ, tieto veci mi museli vystačiť na viac ako dva roky. Musel som si zakúpiť veci ako mikinu, nové tričká, taktické rukavice, nejaké tie okuliare, boty na behanie, o jedle ani nehovorím. Zbrane, technika a budovy boli v dezolátnom stave. Moja zbraň bola asi 3x staršia ako ja, vďaka čomu sa často kazila a zasekávala.

Vozový park bol v doslova dezolátnom stave. Často sa sme kupovali veci na opravu z vlastných peňazí. Rozoberali sa menej pokazené stroje, pretože neboli náhradné súčiastky. Niektorá technika dokonca kvôli 30€ dielom stála dva roky. Budova, na ktorej som pôsobil bola podľa posudku statika neobývateľná. Svedčili o tom diery v stenách, na chodbách a netesniace okná a veľa ďalšieho. Toto všetko nie sú mnou vymyslené veci, toto je realita a obraz hospodárenia a rozkrádania kompetentnými.

Systém prerastený rakovinou

Po pár mesiacoch prišla moja žiadosť o premiestnenie bližšie k domovu. Bol som doslova vysmiaty, čo si to dovoľujem. Samozrejme bola zamietnutá. Toto sa niekoľko krát opakovalo. Kvôli premiestneniu som odmietol dva krát povýšenie z obavy, že by som o dané miesto mohol prísť, alebo by som musel zostať na útvare.

Potom prišla celkom veľká rana od života, dopravná nehoda môjho otca. Toto bol rozhodujúci okamih, kedy som podal žiadosť o prevelenie spolu s papiermi od doktorov. Samozrejme, všetko zamietli. Každý jeden z týchto procesov samozrejme trval cca 4 mesiace, počas ktorých ma nechali čakať bez odpovedi do poslednej chvíle. Rozhodol som sa na to ísť inak, ponúkol som armáde svoje skúsenosti s grafikou a marketingom. Moja predstava sa im zapáčila a začal som popri fungovania na bojovej jednotke pracovať na brožúrkach, úprave fotiek, úprave bannerov, pripomienkovanie vecí ohľadom webových stránok a podobne.

Jeden deň nezabudnem - ráno som vstal o 5 a šiel 90 kilometrov do práce. Celý deň sme mali výcvik. Večer som prišiel domov v neskorých hodinách a pustil sa do práce na grafike, pričom ma čakalo len pár hodín spánku a musel som ísť opäť na výcvik.

Porušovanie zákona na každom kroku

Porušovanie zákona bolo na dennom poriadku. Či už sa jednalo o hygienické predpisy, pracovný fond, prácu nadčas, jedlo, príspevky a preplácanie vecí až po porušovanie autorského zákona, okrádanie, falšovanie podpisov.

Každý pred tým zatvára oči a akonáhle sa niečo stalo v systéme, malo to v ňom aj ostať. Ja osobne som zažil nedovolené obohacovanie sa na moje meno. V armáde existuje bodový systém a za body si kupujete výstroj. Keďže som prvé dva roky nemal nárok na tieto body, niekto jednoducho prišiel do skladu s vecami a na moje meno si zobral viacej vecí, pričom sfalšoval podpis a ja som si ich vďaka nemu nemohol neskôr vybrať. Celé som to nahlásil na políciu, samozrejme sa nič nevyriešilo a na mňa pozerali všetci cez prsty. Dobre viem, že obchodovanie s vecami je v armáde prvotriedny biznis. Stačí si otvoriť bazoš a jemu podobné stránky a hneď nájdete x vojenského materiálu.

Ďalšou z vecí na hrane zákona je pracovná doba a preplácanie stravy. Neraz sa mi stalo, že som bol v práci o x hodín naviac a bolo mi povedané, že sa s tým musím zmieriť a že slúžim vlasti. Taktiež som sa stretol s tým, že som dostal pohotovosť, niekedy dokonca viacej naraz a musel som sa dostaviť do práce za vlastné keď niekto zavolal.

Jednou z posledných vecí čo ma naozaj dostalo bolo to, že som mal na starosti materiál za niekoľko stoviek tisíc nezákonne. Právnik jednoducho neovládal zákon a dohodu o hmotnej zodpovednosti založil na bludoch. Samozrejme, príplatok za prácu navyše som nedostal žiadny, pričom som mal o niekoľko úrovní vyššiu funkciu.

Sľuby, zavádzanie a zastrašovanie

Po tomto všetkom zdravému človeku napadne len jedno, odísť. Moja prvá žiadosť o prepustenie bola v roku 2017. Vtedy som uviedol veľa dôvodov. Odhovorili ma od nej vďaka tomu, že mi prisľúbili prevelenie bližšie domovu, čo sa aj stalo.

Všeobecne sa v armáde šíria dezinformácie, aby sa ľudia báli odísť. Samozrejme, existuje niekoľko tisíc žiadostí o prepustenie, ale všetky sú úspešne zamietané.

Po roku, od mojej prvej žiadosti o prepustenie, som sa rozhodol definitívne odísť. Podal som si teda ďalšiu žiadosť a nastala hra na mačku a myš. Ako prvé si ma predvolal plukovník, prečo som to spravil a začal ma prehovárať nech to stiahnem. Potom si ma predvolal ďalší nadriadený a jemu som vysvetlil, že som im po celú kariéru ponúkal riešenia a šetril tisíce eur na grafických prácach a nemalo to žiadny zmysel. Ten to nevedel pochopiť a moje prepustenie natiahol o ďalší mesiac z dôvodu, nech si nájdem nejaké miesto v systéme, čo som odmietol.

Moje prepustenie teda trvalo mesiace, počas ktorých mi nikto nevedel povedať, či môžem odísť preč. Počkať, žijeme v 21. storočí! Ja sa nemôžem rozhodnúť, čo chcem robiť? Niekto ma niekde drží na silu? Ja som to prirovnával k otroctvu.

Keď sa ku mne neoficiálne dostalo, že pôjdem do civilu začalo peklo. Nadriadení mi robil naprieky, neustále vyhrážky, neustále ohováranie mojej osoby.

Už vypadni a nezabudni zaplatiť

A teraz sa držte, prišla perla na záver. Za môj odchod z armády som musel uhradiť 1.133,99 €. Jednalo sa o "úhradu nákladov vynaložených na naturálne a finančné zabezpečenie výcviku profesionálneho vojaka vo vojenskom vzdelávacom a výcvikovom zariadení Ministerstva obrany SR".

Prišlo mi to celé ako vtip. Nik mi túto sumu nemusel dať preplatiť, ale predsa dali. Dobre, podpísal som záväzok na 6 rokov, ktorý sa opieral o už neexistujúci zákon. V tom prípade by som pochopil, keby som mal zaplatiť 4/6 tejto sumy.

Aktuálne vojak nemusí nič hradiť po troch rokoch služby, za ktoré splatí svoj dlh systému. Prišlo mi to celé ako pomsta za to, že som si dovolil odísť. Chcel som to riešiť právnou cestou, ale náklady na právnikov by boli väčšie ako samotný dlh. Rozhodol som sa požiadať o zaplatenie tejto sumy formou splátok. Bola zamietnutá a medzičasom mi údajne začal rásť dlh o niekoľko percent. Ustúpil som a celé som to uhradil naraz, aj keď proti svojmu svedomiu.

Môj email ohľadom úhrady:

Dobrý večer,

v prílohe posielam potvrdenie o zaplatení. Peniaze by mali prísť v priebehu zajtrajška. Pevne verím, že po takmer 4 rokoch mojej služby v armáde, niekoľkých medzinárodných cvičeniach, nadpriemerne dosiahnutých výsledkoch pri hodnoteniach, strávených x hodín propagáciou OSSR, ušetrených niekoľko tisícov eur na grafikoch, práce nad rámec svojich povinností, tieto peniaze použijete na aspoň jednu výstroj príslušníka OSSR. Za svoju kariéru som sa k poriadnej výstroji nemal možnosť dostať a častokrát som v mrazoch na Lešti po niečom takom túžil. Svoju skúsenosť a ochotu pri prepúšťaní budem tlmočiť čo najviac ľuďom, aby vedeli ako je nastavená politika v armáde. Presvedčili sa o tom mnohí. V prípade akýchkoľvek otázok ma neváhajte kontaktovať.

Pekný zvyšok večera, (bývalý slob.) "meno".

Ak si sa dostal až sem, celé ťa to aspoň trochu zaujalo. Je mi jasné, že týmto článkom nezmením aktuálne dianie a krivdy, ale aspoň pár ľudom otvorím oči a prinútim ich premýšľať. Nejde o pomstu z mojej strany, ale o skúsenosť. Celé to beriem ako životný krok, z ktorého sa môžem naučiť niečo nové a niekam ma posunie.

ps: ak by ťa niečo zaujímalo, rád ti odpoviem. Viacej fotiek nájdeš na isnta...

zdroj náhľadového obrázku: www.facebook.com/ozbrojenesily