Spoznaj seba

Ďalšia životná pravda, niekým iným vyslovená, mnou osvedčená, znie asi takto: jediná istota v živote je zmena. Zmena pozitívna, negatívna, neutrálna, ale na “stopro“ všadeprítomná. Je náročné zvyknúť si na vedomie, že istota neexistuje. Preto spoliehať sa na seba samého, by mohlo byť prirodzenou voľbou každého z nás.

Akosi sme sa tu na tomto svete ocitli, žijeme sami so sebou denno-denne, náš život plynie, ale poznáme sa?

Jasne, viem, kedy som hladná, viem, že si neznášam umývať zuby a viem, že keď pijem a fajčím, na druhé ráno ma čaká neprehliadnuteľný jebák na najviditeľnejšom možnom mieste .

Dobre, a čo duša? Zámer, šťastie a všetka ezoterika medzi nebom a zemou? Tu je môj prípad:

Zhrniem fakty. Včera som mala 17, dnes mám zrazu 25, prisahám. Medzitým množstvo rôznych vzťahov, brigád, bydlísk, záľub, ľudí…. Dospelý život 25 ročného človeka, ženy, žijem mimo SVK, ako bonus- single. Reflektovaním tej jednej noci, počas ktorej som zostarla o 8 rokov som si uvedomila, že som celé dospievanie a vlastne celkovo ešte nikdy nebola sama. Zo vzťahu do vzťahu a zrazu bum, je to tu. Samota. Svet možností. Zatiaľ som vo fáze, ktorú sa nebojím nazvať „kam z konopy“. Striedanie mužov, smútok, dokazovanie si, že sa páčiš, randenie, zúfalstvo, vydajachtivosť, chudnutie, priberanie, posilka- no všetko! PROSTE VŠETKO!….len nie a nie si pripustiť možnosť, že som sama, a že to je takto nateraz správne.

Ja napríklad verím, že každý z nás má v živote zámer, kvôli ktorému tu sme. Niečo, čo sa v tomto živote máme naučiť- ako v SIMS, akurát túto postavičku neriadim ako nestranný pozorovateľ a nevidím, keď sa niečo chystá dosrať, čo, povedzme si narovinu, robí túto hru života celkom náročnou.

Ale hrám. Skúšam, čo dokážem, kam až zájdem, čo áno, čo nie. A je to celkom sranda. Zabehla som polmaratón (pred pol rokom bola pre mňa vrcholom športu joga a po nej lángoš s cigou), mala som pocit, že mi patrí celý svet, že dokážem čokoľvek, čo si zaumienim…no, a v ten istý večer som sa tak dožrala, že si nepamätám ani príchod domov (ten si pamätá len naše wc). Áno, nevravím, že som profík, a že mi spoznávanie seba príkladne ide, ale skúšam a chcem. Hľadám rovnováhu. Venujem sa sebe. Vedome. Robím veci, ktoré sú mimo komfortnej zóny, nútim sa stretávať a spoznávať ľudí (aj keď pri tom trpím, lebo mňa moc ľudia nebavia), a je to celkom fajn. Zmena, akákoľvek, je obrovská energia.

Samozrejme, nie som chodiaca motivácia, mám dni kedy sedím doma scrollujem bývalého FB, prejdem všetky lajky, vyselektujem potenciálnu konkurenciu, vystalkujem všetky kurvy (terminus technikus-isto milé baby) v jeho okolí a tvorím nenávistné scenáre…áno…. potom mi dôjde, že mi dobre preplo v hlave a mohla by som sa vrátiť k tvoreniu vlastného života, nie fantazírovaniu o živote, ktorý už s tým mojím nič spoločné nemá. A keď to sama nezvládam, mám, vďakabohu, kamošky- stelesnené ne-idealistky (na rozdiel odo mňa), ktoré ma v týchto chvíľach utópie a sebaľútosti dajú rýchlo do pucu. Bolestivo a pravdivo.

O tom to je. Nekŕmme sa sebaklamom, ženy, fakt nie. To už radšej tými čipsami a čokoládou. Nemusíš byť single, a nemusíš sa ani hneď postaviť na hlavu ako ideš teraz zmeny robiť, toto nie je diéta od pondelka. Toto je beh na dlhú trať (jeden polmaratón a sypem takéto prirovnania).

Každopádne, zajtra, milá moja, urob niečo pre seba. Nie, nie, kabátik zo ZARY to nebude! Materiálne ja daj na chvíľu bokom. Choď do práce pešo, kúp si poobede miesto nanuku banán, choď už do tej posilky, zapáľ si o cigu menej, skús ten kurz kreslenia, alebo proste navar frajerovi a nerieš, že ťa nevychváli do nebies. Čokoľvek sa počíta. Uvidíš, budeš sa usmievať o čosi viac.

Urob to od seba, pre seba.