Lucifer na cestách - DR

Jarné slnko má svoje vrtochy. V jednu chvíľu nám robí na tričkách veľké kruhy potu a o sekundu neskôr zájde, nechávajúc nás obliekať si naspäť mikiny a svetre. Takto pred dvoma rokmi v Karibiku som tento problém fakt neriešila. Tamojšie slnko zaručene spraví len tie kruhy potu a keď si myslíte, že ste vypotili už aj vianočnú kapustnicu od starkej z vášho detstva, začnete sa potiť aj na miestach, kde by ste to neočákavali - ako viečka a ušné lalôčky. Našťastie, všade je dostatok vychladeného Mochita, či preslávneho Cuba Libre, ktorými na pár okamihov zaženiete pocit tepla a triezvosti. Vitajte v raji.

4. apríl 2016, Provincia Samana, Dominikánska Republika.

Na pláži má čaká malý hotel, ktorý je z každej strany obkľúčený exotickými palmami siahajúcimi ďaleko do výšky. Okrem bohatej flóry, bielopiesočnatej pláže a mora tu široko-ďaleko nič iné nie je. Ako každý správny turista, aj ja som si ako obuv zbalila najlepšiu turistickú obuv - žabky, v ktorých som sa vydala preskúmať zákutia tejto ohromujúcej karibskej prírody.

Tak sa teda vzdiaľujem stále ďalej kamsi do preč, keď tu zrazu narazím na stádo koní. Asi nejaký zabudnutý ranč, hovorím si. Koníky cváľajú po zvyškoch kokosových orechov, ktoré su všade - asi vedľajší efekt toho, že tu na každý meter rastú aspoň dve palmy - a ja neprejdem meter bez toho aby som na tie orechy nestúpala. Poznámka - kokosové orechy a žabky nejdú dokopy.

Kráčam, fotím, občas zakopnem a neviem sa vynadívať na tú krásu, ktorá mi ťahá oči na každú stranu a netuším, kam to svoje očko skôr hodiť. Čas tu neexistuje, takže sa orientujem už len podľa smädu. Keď už začínam byť veľmi smädná, palmový les zredne a predo mnou sa objaví útes, ktorý spolu so skalami a nespútaným morom predvádza svoje baletné číslo za doprovodu burácnia vody, uvedomím si, že je asi čas vrátiť sa späť a uloviť ďalšie Mochito.

Dominikánci sú fakt milí. Len tak mimochodom. Radi sa bavia, spievajú, tancujú, usŕkajú svoj úžasný rum tak dlho ako je deň dlhý - veď kto by nemal rád dobrý rum? A ten karibský, no jedna báseň! Pamätám si na ten smutný pohľad neznámeho pána po prílete do Prahy, keď si vyzdvihol batožinu, z ktorej mu tiekol rum. Fľaše si asi slabo zabalil. Ani jedno oko nezostalo suché.

Čo sa týka zážitkov, nemajú konca.. Guláš z kozy, hľadanie morských hviezd, kajaky, pozorovanie veľrýb. Aj také obyčajné plávanie v mori je neobyčajné, keď sa veďla mňa zrazu objaví malá zvráskavená hlava a skôr ako stihnem kričať od strachu vlastne zistím, že je to len asi meter veľká korytnačka, veď to nič. Uteko-plávam na breh po okuliare aby som ju mohla sledovať aj pod vodou. Pozorujem ju ako sa kŕmi na trsoch rias až kým si ma nevšimne. Potom vypáli kamsi do hlbín takou rýchlosťou, že si ani nestihnem uvedomiť, že je už preč…

Mini súostrovia plné exotických vtákov, národné parky, jaskyne. Jedinečná kultúra, cigary šúľané na spotených stehnách domácich, káva s omamnou vôňou. Jedny z najkrajších pláží na svete. Tóny karibskej hudby v sprievode bachaty (čítaj bačaty, to je ten ich milovaný tanec). Fotím od rána do večera, pokojne dokola aj to isté, lebo sa mi proste zdá, že každou minútou je tá scenéria o čoši krajšia a ja chcem fotky ako z katalógu v cestovke.. No a aj takto nejako v krátkosti si pamätám Dominikánsku ja. <3