Kúsky zo mňa, začíname

Dosiahli ste už niekedy na dno? Nemyslím hmatateľné dno. Mám na mysli dno osobné. Vzťahové, pracovné, životné, zdravotné... akékoľvek. Dno. Svoj osobný shit-load. Miesto, odkiaľ vidno len sračky naľavo aj napravo. Nuž, vitajte u mňa. Žiaden strach, nie som tu sama...

Aby som nás dostala do problematiky, zhrniem situáciu: Pred necelými 14 dňami som si žila ako pani. Priateľ famózny, vidina skvelej budúcnosti pred očami, 4roky spolu. Pilot, a momentálne v zahraničí, teda som mala čas aj na Priateľa č.2, chalana, s ktorým mi proste bolo dobre, a ktorý vypĺňal prázdnotu kým bol Pilot preč. Nič viac, nič menej. Nesúďte ma, som žena, ten typ, ktorý potrebuje obdiv a nie je pre ňu náročné si ho zabezpečiť. Som mladá, som pekná. Čerstvo presťahovaná do zahraničia, nová práca, nové prostredie, priatelia, joga, psík...jednoducho, život gombička. Každé ráno pokoj v duši a ďakovačky Bohu (je to najjednoduchší názov, nie konkrétna typológia), že sa mám takto úžasne. Chodiaca radosť.

A teraz sa vráťme k dnešku. Dnes sedím v noci sama na sedačke. Pilot sa so mnou rozišiel. Nie kvoli Priateľovi č.2, ale lebo so mnou nebol šťastný. To bolí viac. Volajme to karma, alebo dojebaná rovnováha, ja to pre naše potreby budem volať život. A samota, teda, povedzme si narovinu, samota je kurva. Pre mňa. Doteraz to bolo vždy zo vzťahu do vzťahu, jednoducho, nikdy som nebola sama. Nie takto. Duševne. Stratená. Bez vízie, bez cieľa. Bezradná. Ten tlak na hrudi, tá úzkosť. Chuť plakať, ale už ani to nejde.

Úprimne, musím zhodnotiť aj to, že nie som hlupaňa. Samozrejme, viem, že všetko prejde, že mi treba čas, že život ide ďalej (obľúbená hláška mojho otca) a bla bla...jasné, v hlave to viem. Spojiť hlavu s realitou? Nemožné. Nateraz.

Je toto ale normálne? Tatko mi vravel, že keď si na dne, už sa možeš len odraziť hore. Rada by som podotkla, že keď ste na dne v toľkých sračkách, nie je sa veľmi od čoho odraziť. Hovno brutálne kĺže. Paradoxne, a asi aj na pobavenie, čo v mojom živote funguje z klišé fráz so 100% úspešnosťou je povestné nikdy nehovor nikdy! Keď som čerstvo rozídená, vyprahnutá a opustená plakala kamoške, že horšie to už byť nemože, že nie je kam klesnúť, o 10 minút na to som v električke zabudla mobil... takže ponaučenie, milá moja, dávaj bacha na to, čo vypustíš z úst.

Ale to je moja celoživotná vada. Hovoriť bez rozmyslu. Plytvať slovami... Asi aj preto táto škola života. Teda, ak veríme, že všetko má svoj dovod. Ja verím.

Samozrejme, že údelom každého z nás je učiť sa na vlastných chybách. Ďalšia múdrosť, ktorú máme myslím teoreticky zmáknutú na jednotku. Ale prakticky? Kurva, nebolo by lepšie keby sme pri narodení okrem štítku s menom a mierami dostali aj štítok: Kámo vitaj na svete, tvoj cieľ v tomto živote je naučiť sa variť, dvakrát sa vydať, raz prekonať zápaľ pľúc, raz si zlomiť nohu a medzi 20tkou a 30tkou nájsť rovnováhu-good luck, Tvoj Osud.

Bolo. Ale vráťme sa nohami na matičku zem.

Vec sa má tak, a teraz budem generalizovať, nech mi je slovo odpustené, že my ženy, aspoň teda my ženy v mojom okolí, sme proste tvory domýšľavé. To chlapi s domýšľavosťou problém nemajú. Medzi základnými emóciami typu hlad, nutkanie na wc a únava, sa kde-tu mihne nejaký ten cit pre samičku (inú ako vlastná matka) velice racionálny a nejaká tá potreba spolupatričnosti.

Žena? Idem v električke, zahliadnem fešáka, pozriem mu na ruky, má oblek-asi je právnik, podľa výšky súdim že má tendenciu športovať-futbal, zanedbaná brada-isto nikoho nemá, žena by mu kázala ju upraviť, píše si na mobile a smeje sa?- asi píše kamošom, tým pádom kamošov uprednostňuje pred vzťahom, to je teda odporné, prečo je taký, prečo by ma nemohol dávať na prvé miesto, myslí si že peniaze sú všetko, ale pre mňa je vždy vzácnejšia jeho prítomnosť, škoda že nám komunikácia neklape ako na začiatkoch, za toto všetko možu tí kamoši...haló, moja, stále sedíš v električke a na ďalšej zastávke nezabudni vystúpiť prosím ťa...

A teda to dno! Nie som prvá ani posledná, ktorá dostala kopačky. Ja teda už fakt žiadne nechcem, o tom potom, ale ide o to uvedomiť si chyby, poďakovať a poučiť sa. Budem používať jednotné číslo, nech sa ženy, ktorých sa toto netýka (ak existuješ daj o sebe vedieť) neurazia. Fixujem sa a hľadám istotu v niekom inom ako v sebe. A to mám konskými písmenami vytetované na pravoboku (a teda že tetovanie na rebrá bolí ako sviňa), že sa nemožem spoliehať na iných aby ma urobili šťastnou....Nešťastný výber miesta.Na čele by sa to vynímalo lepšie. Odvtedy už si dávam tetovať len čiary a obrázky. Tetovanie evidentne nie je forma autosugescie.

Čo už ale robiť nechcem, a nebudem! Počuješ! Nebudeš! Nechcem si veci prikrášľovať, nechcem si veci predstavovať a domýšľať, a zatvárať oči pred realitou. Každý lala-land je len v mojej hlave. Načo si takto sama vsugerovať totálne pičoviny a očakávania, ktoré splní akurát tak Collin Farrell v mojich najdivokejších snoch, a tým pádom sa oberať o možnosť užívať si a reálne sa tešiť zo vzťahu a života celkovo. Takého, aký naozaj je.

Vyzývam nás, ženy, povstaňme od sporákov....ale nie, toto inokedy. Nájdime v sebe silu. Silu ukončiť to čo nemá zmysel, zmeniť to, čo zmysel má, ale možno nefunguje, kým ešte nie je neskoro. Silu neobviňovať druhých za to, za čo môžeme my samé. Silu vziať svoj život do vlastných rúk. Len my. Len ja. Silu vydržať sama so sebou a vybudovať si ten najtrvácnejší vzťah spomedzi všetkých vzťahov. Lásku samých k sebe. Pre seba, a zároveň pre všetkých.