Čo sa v skutočnosti stalo v černobyľskej elektrárni?

Viete však čo sa skutočne stalo? Všetko sa stalo v noci 26. apríla 1986 1:24 kyjevského času (0:24 nášho času), 40 - 60 sekúnd po začiatku experimentu, na konci ktorého došlo na Černobyľskej jadrovej elektrárni V.I. Lenina k dvom veľkým výbuchom.

Test systému bol naplánovaný na noc (z 25. na 26. apríla 1986) a bol navrhnutý tak, aby overil, či je turbína schopná zotrvačnosťou vyrábať dostatok elektriny, než sa spustia núdzové generátory, to všetko v momente, kedy by došlo k núdzovému odstaveniu reaktora. Táto elektrina je pre bezpečnosť reaktora životne dôležitá, pretože poháňa chladiace čerpadlá, regulačné a havarijné tyče a tiež zásobuje elektrinou riadiaci velín, odkiaľ je blok s reaktorom riadený. Známym nedostatkom reaktora RBMK bolo, že v prípade núdzového odstavenia reaktora bol až 75 sekúnd bez tečúcej chladiacej kvapaliny, čo mohlo spôsobiť katastrofálne prehriatie aktívnej časti reaktora. Pomocou zotrvačnosti turbín, ktoré v medziobdobí poháňali čerpadlá než sa spustia pomocné turbogenerátory, sa táto doba znížila na 15 sekúnd, čo bolo považované za prijateľné.

Povaha testu si vyžadovala, aby bol vypnutý systém havarijného chladenia reaktora, bez ktorého by nebolo možné test uskutočniť. Skúšku mal pôvodne uskutočniť tím jadrových inžinierov, ale vzhľadom k logistickým a personálnym problémom vykonala test nočná smena, kde zostávajú iba elektrotechnici, ktorí navyše nie sú na skúšku dostatočne pripravení. Aby bolo možné bezpečne previesť test, bolo vyžadované zníženie výkonu reaktora na približne 20% normálneho prevádzkového výkonu. Avšak personál nevedel, že v dôsledku konštrukčnej chyby reaktorov RBMK sa tieto reaktory správajú nestabilne pri nízkom prevádzkovom výkone - tento jav je známy ako otrava reaktora.

Medzi 00:35 h a 00:45 h, 26. apríla - vplyvom niekoľkých chýb obsluhy klesá tepelný výkon reaktora, varovný signál oznamuje, že je do aktívnej zóny reaktora pri nízkom tepelnom výkone čerpanej príliš veľa chladiacej vody. To má za následok, že sa nestačí veľké množstvo studenej vody dostatočne prehriať a tým sa tvorí malé množstvo pary o nízkom tlaku. Varovný poplach sa vypína a ignoruje. Za normálnych okolností by začal pôsobiť systém havarijného chladenia, ten je ale teraz úmyselne vypnutý. Výkon reaktora naďalej klesá a obsluha ho nedokáže udržať, čo vedie k tomu, že výkon klesol na iba 30 MW, čo prakticky znamená zastavenie štiepnej reakcie. Pri tak nízkom výkone značne rastie koncentrácia Xenonu 135, ktorý vstrebáva neutróny a začína Xenónová otrava. V tejto chvíli mala obsluha (tak ako bola školená) skúšku bezodkladne ukončiť a reaktor odstaviť aspoň na 24 hodín, po ktorých by bolo možné reaktor opäť bezpečne naštartovať. Avšak to sa nestalo, čo sa ukázalo ako osudová chyba. V snahe o zvýšenie výkonu reaktoru boli dve čerpadlá vodných púmp vypnuté a bolo nariadené úplné vytiahnutie regulačných tyčí z aktívneho jadra reaktora, čo viedlo k úplnej strate kontroly nad výkonom reaktora. O 1:23 h začína skúška. Odpája sa prívod pary do hlavnej turbíny, ktorá zotrvačnosťou nestačí poháňať čerpadlá, ktoré nedodávajú dostatok chladiacej vody do jadra reaktora, kde sa tvoria parné kapsule. Operátori vypínajú rôzne bezpečnostné systémy a prudko znižujú prietok vody do reaktora, čo vedie za následok rýchle zvyšovanie výkonu reaktora. Bezpečnostné systémy by za normálnych situácií reagovali zasunutím regulačných tyčí do aktívneho jadra reaktora - to sa bohužiaľ nestalo.

O 1:23:40 bolo stlačené núdzové tlačidlo AZ-5, teda ochrana pre havarijné odstavenie reaktora. Dôvod stlačenia tlačidla nie je známy, hoci sa predpokladá, že bol reakciou na rýchly nárast výkonu reaktora. Po jej aktivácii sa vysunuté riadiace tyče začali pomaly zasúvať do aktívnej zóny. Avšak vplyvom deformácií ktoré vo vnútri prebiehali a chybných vlastností riadiacich tyčí sa nezasunuli do požadovanej polohy. Riadiace tyče mali hlavičky z grafitu, čo pri zasúvaní spôsobilo prehriatie aktívnej časti reaktora a spôsobilo deformáciu niektorých palivových tyčí a tým aj zablokovanie k úplnému zasunutiu riadiacich tyčí - tie boli zasunuté iba na 30%. Výstupný výkon vzrástol počas troch sekúnd na 530 MW. To spôsobilo masívny vzostup tlaku pary a úniku rádioaktívneho materiálu do chladiacej kvapaliny. Zrazu výkon reaktora vyskočil na 30 GW, teda 10-násobok normálneho výkonu. Posledná zapísaná hodnota na ovládacom paneli je 33 GW.

Tento náhly nárast výkonu spôsobil obrovský nárast tlaku pary s katastrofálnymi dôsledkami. Parný výbuch odhadzuje 2 000 ton vážiace oceľové veko reaktora a rozbíja strechu reaktorovej haly. Palivo vnútri reaktora sa vysokým žiarom rúca do seba. O tri sekundy potom nastáva druhá explózia, ktorá je mnohonásobne silnejšia ako tá prvá. Vysoko rádioaktívne časti reaktora boli rozmetané všade po okolí. Vzhľadom k veľkému teplu po výbuchu začínajú zostávajúce časti reaktora a budovy horieť, čo prispieva k šíreniu rádioaktívneho materiálu a znečistenie tejto oblasti. Túto druhú explóziu spôsobila časť paliva, ktorá sa dostala do vysoko nadkritického stavu a naraz uvoľnená energia sa priblížila energii atómovej bomby (0,3kT). Podľa svedkov bola prvá explózia sprevádzaná červeným zábleskom a druhá explózia modrým zábleskom s tzv. atómovým hríbom.

Explózia reaktorovej haly spôsobila uvoľnenie vysoko rádioaktívneho materiálu z jadra reaktora. Dôkazom sú tzv. hotspoty, teda miesta so zvýšenou úrovňou radiácie. Tieto hotspoty sa nachádzajú aj kilometre ďaleko od štvrtého reaktora.

Rádioaktívny materiál prenikol vďaka dymu, ktorý stúpal z poškodenej časti, do mrakov, ktoré kontaminoval. Zamorené mraky potom vďaka dažďu kontaminovali celú Európu až po Nórsko, Wales a Írsko. Teplota vzduchu vo výške 200 metrov nad reaktorom sa pohybovala v rozmedzí od 120 C - 200 C, z reaktorového jadra sa vďaka vysokej teplote stala horiaca magma, ktorú sa nedarilo uhasiť.

Medzi prvé obete havárie patrili hlavne hasiči, ktorí prišli na miesto hasiť požiar. Všetci zomreli do 28 dní v dôsledku vystavenia vysokej dávke radiácie, zatiaľ čo bojovali s ohňom. V snahe uhasiť oheň boli z frontu v Afganistane povolané helikoptéry, ktoré zhadzovali zmes piesku a kyseliny boritej do roztaveného jadra. Neskôr sa začalo používať tiež olovo, ktoré sa vďaka vysokej teplote čiastočne odparilo a dostávalo do ovzdušia.

Vyšetrovanie černobyľskej havárie bolo uzavreté s tým, že personál, vedenie smeny aj obsluha nerešpektovali bezpečnostné nariadenia a predpisy. Jadrová havária 4. reaktora v černobyľskej elektrárni V. I. Lenina bola len začiatkom následkov, ktoré prepísali bezpečnostné parametre sovietskych elektrární, ale aj dejiny ľudstva.