Cestovanie v službách ZSSK alebo ako som cestoval ku starkým na stred

Moja cesta začína v Nižnej Myšli. Plánujem ísť ku starkým na predĺžený víkend a keďže som vedel, že spoj mám aj ráno, rozhodol som sa, že ním pôjdem aby som bol na strede čím skôr. Moja cesta mala vyzerať asi nejako takto: 5:37 osobákom z Nižnej Myšle, prestúpim v Košiciach na rýchlik 6:07 smer Bratislava a v Margecanoch prestúpim na REx 6:48 do Brezna. Tak teda ráno vstanem, lístok som si kúpil už dva týždne dopredu, tak som bol kľudný, že všetko pôjde ako po masle. Samozrejme mi napadla myšlienka, že škoda že Horehronec už nejazdí a ja musím prestupovať. Utešujem sa, že reku väčšinu trasy idem RExom. Veď RegionalExpress – taký vznešený názov. To pôjde rýchlo a hladko. Idem dolu kopcom na Myšľanskú stanicu. Prší, na nálade mi to nepridáva. Konečne vidím vlak cez pole, je vo Vyšnej Myšli. Idem na perón, vlak prichádza. Otvorím dvere, samozrejme, vlak je preplnený do prasknutia. Zatváram za sebou dvere lebo veď sme v 21. storočí. Horko-ťažko sa ženiem uličkou nájsť voľné miesto. Nezohnal som. Zmieril som sa s tým, že budem stáť až do Košíc. Konečne prichádzame do Košíc. S päťminútovým meškaním. Dav ľudí vystupuje opačnými dverami, lebo tie na dobrú stranu sa zasekli. Nejakého pána predomnou to už prestalo baviť a dvere vykopol. Konečne vystupujeme ako ľudia. Utekám na nástupište a nastupujem do rýchlika. Kupéčko prázdne, elektrika ide a čakám na odchod. Odchádzame. Načas. Asi sa stal zázrak. Prichádzame do Margecian. Cesta rýchlikom bola super. Samozrejme to rušňovodič vytiahol až do tramtárie, takže sa musíme vracať po peróne ku staničnej budove. Všetci čakáme kedy pristavia náš REx. Čakáme okuliarnika a 3 alebo 4 vozne tak ako to bolo zvykom. A ono nie. Prišla bageta 813-913. Zdesene nastupujeme. Ľudia teperia lyže, asi sa idú lyžovať na Telgárt. V motorke smrad zo sava, vlhko a horúco. Už som zmierený s osudom. 3 hodiny do Brezna motorkou.. Nevyžaduje komentár. Odchádzame z Margecian. Motorka sa po koľajniciach hádže ako keby sa mala čoskoro rozpadnúť. Prepadá ma panika. Dôjdeme vôbec? Prichádza sprievodčíčka. Ukazujem jej lístok z Košíc do Brezna a niečo mi hovorí, ale ja jej nič nerozumiem, lebo motorka sa trmáca asi po tom najhlučnejšom úseku. Keď bolo kus tichšie tak mi povedala, že bude treba prestupovať v Mlynkách. Dobre. Už ma asi nič neprekvapí. Prvá myšlienka čo mi napadne je, že snáď budeme prestupovať do normálnej súpravy. Potešil som sa, no v zápätí mi došla tá absurdnosť. Načo? Keď som takto išiel v lete, len sa vymenil personál a išli sme ďalej. Žiadny cirkus s prestupovaním. Tak nevadí. Uvidíme čo sa ešte počas cesty vysrstí. Keď toto píšem, odchádzame z Nálepkova. Motorka ide poloprázdna. Väčšina boli miestni idúci do práce. Opäť mi napadá, či by nebol lepší jeden pár Horehroncov okolo obeda a jeden pár RExov poobede pre turistov. Asi bol. Len to by to v tejto republike muselo vyzerať trochu inak. Akurát sme prešli obrovský skalný zárez a verte mi bola to úžasná podívaná. Skoro ako Semmering Bahn. Veď nie je sa čo čudovať, ideme po najkrajšej trati v krajine. Škoda len, že tak zanedbanej a nehospodárne využívanej. Stojíme v Hnilci. Nikto tu nevystupuje ani nenastupuje. Veľmi by ma zaujímalo, načo tu musíme stáť. Ak sa dobre pamätám tak v lete, keď bola normálna súprava so štyrmi vozňami na prasknutie, vystupovala tu jedna pani. Elektronická anča práve zahlásila, že ďalšia stanica sú Mlynky. Idem sa teda pomaly obliecť a chystám sa na prestup. Tých 30 ľudí čo sme boli v motorke sme sa zrazu tlačili pod prístreškom železničnej stanice Mlynky. Proste fasa. Ešte do toho začalo trocha snežiť, čo nebolo práve potešujúce. Mrzneme takto pod prístreškom 10 minút a čakáme na druhú súpravu. Zrazu vidno svetlá. A ono nie. Zase motorka. Tento raz to bol mravec. Síce modernejší, ale stále na prd odpružený. Navzdory všetkému sa ide celkom fajn. Pán vedľa mňa sa pýta, či sa už bude takto prestupovať stále. Tento nelichotivý stav trvá už druhý rok zhruba od novembra do apríla, keď je počasie pomerne chladné. Pani sprievodčíčka mu odpovedá, že pre ňu je to novinka, ale je možné že to bude trvať dlhšie, lebo majú málo funkčných rušňov, že len včera sa pokazili tri ďalšie. Tu sa ukazuje kvalita opráv v ŽOSke. Pomerne dobre stavané rušne sa „modernizujú“ a v konečnom dôsledku sa ešte viac skazia. Je mi jasné, že vizuálna stránka aj komfort strojvedúceho išli mierne hore, ale nie je to na nič dobré, keď po motorickej stránke sú rušne kazové. Obávam, sa že to dopadlo podobne ako s modernizáciou Peršingov 163 na morozmrdov. Vonku je parádny výhľad, snehu toľko ako bolo na východe na Vianoce. Užívam si to. Práve sme pristáli v Brezne. Som rád, že nejdem až na Chvatimech, pretože keď som uvidel ten dav ľudí, ktorí sa chystali nastúpiť do vlaku, tak som sa trochu zhrozil. Vystupujem, prichádzame načas a som rád, že cestu som absolvoval bez značnejšej ujmy na zdraví.

Drahí moji, vraciam sa od starkých. Sused ma vezie na stanicu, mám o tašku naviac (veď viete ako to chodí u starkých). Kupujem si lístok a pani za okienkom mi hovorí, že z Margecian do Košíc je treba zaplatiť lístok, lebo bezplatná preprava je vypredaná. OK. Vyberám z peňaženky euro a platím. Už mám v ruke lístky a idem na perón. A viete ako, príroda si vybrala najlepší čas na otestovanie staničných záchodov. Po chvíľke hľadania som WC našiel. Dal som tete hajzelbabe 20 centov a vchádzam. Musím povedať, že táto skúsenosť ma príjemne prekvapila. Toalety opravené, vyvoňané, čisté. Odchádzam s dobrým pocitom, veď kultúru národa poznáš podľa záchoda. Čakám na peróne ďalej a dúfam, že príde normálna súprava. Zas mi beží v hlave maratón myšlienok. Suseda mi ešte pred odchodom z Hronca hovorila, že oni išli asi pred týždňom ku známej do Košíc. Tak som sa opýtal ako išli. Že vlakom cez Hornú Štubňu a Vrútky, lebo po skúsenosti z leta keď išli cez Margecany už tadiaľ radšej ísť nechcú. A okrem toho dodala, že keby chodil priamy vlak do Košíc ako dakedy, tak by išli ním. V tej chvíli som si uvedomil, že nie som jediný, kto smúti za Horehroncom. No, vrátil som sa myšlienkami naspäť do reality. Davy študentov čakajú na vlak a v hlave mi ide myšlienka nech nejdeme ako sardinky. Prichádza vlak. Na čele s okuliarnikom 757. Normálna súprava. Tú eufóriu si ani neviete predstaviť. Som radosťou bez seba a nastupujem. Objavujem prázdne kupéčko, akurát jedno. Pristúpil ku mne ešte jeden manželský pár a hovoria, že sa ani nejdú zobliekať, že idú len do Polomky. Hovorím, že mňa čaká ešte asi 190km cez Košice do Myšle. Chvíľku sa rozprávame a v tom prišiel sprievodca a pýta si lístok. Precízne si ho pozerá a po chvíľke mi hovorí, že prestupujeme v Polomke. No fasa. Nevadí, no už veštím prúser. Ešte si užívam zvuk klasickej železnice, na stykovaných koľajniciach vydáva vlak typický zvuk lahodiaci uchu asi každého nadšenca pre železnicu. Pripravujem sa na prestup v Polomke. Obliekam sa a beriem si veci. Vystupujeme. Postupne sa skladáme na perón a dúfame, že všetko pôjde ako po masle tak ako doteraz. Niektorí (a medzi nimi aj ja) skúšame staničnú budovu, no vo vnútri je rovnaká zima ako vonku na peróne. Ale predsa, nefúka tam. Tak som sa po chvíli čakania na peróne odobral do vnútra. Ešte pred tým som stihol zobrať telefón a natočiť ako stojíme na peróne a ako ľudí situácia frustruje rovnako ako mňa. Keď posunovali rušeň, všimol som si, že mašina patrí pod SPD Košice. Nechápem preto, prečo by nás nemohli odtiahnuť až do Košíc. Nevšimol som si síce akú domovskú stanicu majú vozne, ale predpokladám, že tiež Košice. Vojdem do staničnej budovy a sadám na voľnú lavicu. Posielam SMS avízo a zisťujem, koľko ešte budeme meškať. Vlak od Červenej Skaly mešká asi 12 minút. Začína mi byť zima a mechúr ma tlačí stále viac. Nervy začínajú narastať. Prichádza motorka. Tá istá, ktorou som išiel pred pár dňami do Mlyniek. Fasa. Ľudia v nej ako sardinky a vystupujú asi 5 minút v kuse. Nebolo ďaleko a nervy by vústili do stavu, kedy by som sa neovládol. Nachvíľu si dávam pauzu od písania. Stúpame do sedla Besník, najvyššie položeného normálne rozchodového miesta na Slovenku. Akurát stúpame Besníckym tunelom. Za posledné 4 minúty sme prekonali prevýšenie 31 metrov. No nič. Zas sa vraciam k písaniu. Nastupujeme teda do motorky a dúfam, že nebudeme ako sardinky tak ako tí pred nami. Nachádzam miesto a snažím sa byť kľudný. V nervoch sa pýtam pána predomnou či „má tento šrot vôbec záchod“. Hovorí mi že ani nevie, lebo motorkou už nešiel od svojich mladých let. Predieram sa davom ľudí až som našiel záchod. Špina, smrad a ani voda nejde. Asi sa budem opakovať ale... Veď kultúru národa poznáš podľa záchoda nie? Prevádzkovateľ trate sa o svoj majetok lepšie stará ako jej používaťeľ (ZSSK). V záchvate zúrivosti som si ani neuvedomil, že som nikoho nepoprosil, aby mi postrážil veci. Pán predomnou mal zrejeme humoru aj za mňa a tak sa ma s úsmevom pýta či som našiel. Ja len nechápavo krútim hlavou a odpovedám, že hej. Sadám si na miesto a začínajú mi mrznúť nohy. Už som pochopil, prečo miestni volajú tento stroj „bľacha“. Celoplechová konštrukcia v kombinácii s jednotabuľovým oknom a chabou izoláciu jednoducho nezvláda Horehronskú zimu a kúrenie nestíha. Prichádzame do stanice Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Tu snehu jak... som neveril vlastným očiam. A v Brezne nič. Nejako sa to stiho cez víkend vymeniť. Uvidíme čo ďalšie nám cesta prinesie. Stojíme v Stratenej. Nikto nenastupuje ani nevystupuje. Platí to isté čo som napísal o zastavení v Hnilci. Práve som sa preklepol a namiesto slova zastavení telefón napísal zasravení. Asi aj môj telefón vie aký význam má táto zastávka. Zatiaľ sme niekde za Mlynkami. Cesta ide ako má, máme nejakých 10 minút meškanie, ale aj rýchlik z Bratislavy mešká 13 minút. Čiže všetko stihneme. Snažím sa hýbať prstami na nohách, aby som aspoň trochu zohrial moje oziabnuté nohy. Stojme v Hnilci. Vystúpil jeden pán – výmena smeny na stanici. A zas sa ukazuje zbytočnosť tejto zastávky. Horko ťažko vystupujeme v Margecanoch. Vystupujeme so zmrznutými nohami a presúvame sa na koľaj na ktorú príde rýchlik. Rýchlik prichádza 3 minúty po nás, ešte chvíľu by sme meškali a nestihli by sme ho. Rýchlik prichádza plný, študenti sa presúvajú do Košíc. Stojíme v chodbičke až do Košíc a snažíme sa potlačiť. Stojíme v Kysaku. Ľudia sa snažia prejsť cez chodbičku plnú študentov a predierajú sa k dverám. Musel som vojsť do WC, aby ľudia vôbec mohli vystúpiť. Cestujúci vystúpili a my sa skladáme naspäť do chodbičky. Už len jedna stanica. Super. Prichádzame do Košíc. Stojím v staničnej budove a medzi ľuďmi vychádzajúcimi z nástupišťa som objavil asi 10 – 15 ľudí, ktorí so mnou stáli v Brezne na peróne. Zase sa ukazuje, že Horehronec nebol zas až taký nevyužívaný. Je 20:00. Idem ešte na jeden trojuholníček pizze, osobák domov (smer Čierna nad Tisou) mi ide až o 20:32. Dojem pizzu a idem na perón. Tam ma čaká tá istá súprava, ktorou som prišiel z Margecian. Sadám do kupéčka a zisťujem, že v celom vozni sedíme asi desiati. Prichádzame do Myšle. Načas. Vystupujem tými istými dverami, ktorými som nastúpil v Margecanoch. Uff. Som rád, že som doma. Idem hore kopcom a samozrejme, kým som bol preč chodník stihol zapadnúť a strašne sa šmýka. Ale už mi to je jedno. Prichádzam domov. Vyhrkaný, ale živý a zdravý. Na záver len toľko, že tvorcom cestovného poriadku a pracovníkom železnice, ktorí mi spôsobili mnoho nepríjemností prajem zdravý rozum a veľa spokojných cestujúcich.