Časť prvá : Cesta za snom – Mesto Beatles

Mladý obyčajný chalan, s veľkým snom. Jednoduchá definícia. Jeden primárny sen a cieľ... Navštíviť mesto Liverpool, zažiť naživo zápas na Anfield ( Anfield – názov štadiónu môjho milovaného klubu Liverpool FC ). Aká bola cesta ? Bola pomerne dlhá, na to, že Liverpool je len niečo okolo 2 hodín lietadlom. Moja cesta trvala niečo cez 20 hodín, ale keďže cestovanie milujem, problém mi to nerobilo. Ako správny študent, ktorý je rád za každé € ktoré si zarobí na brigáde popri škole tak aj ja, som chcel ušetriť čo to šlo a vždy sa snažím cestovať low-cost. Moja cesta začala v Partizánskom, odkiaľ som šiel vlakom do Bratislavy. Niečo po 3 hodinách strávených v hlavnom meste som nabral smer Viedeň. Do Viedne som prišiel niečo po 1 hodine v noci a aj vďaka tomuto faktu som si mohol dovoliť oddýchnuť na letisku, keď som si doprial spánok na lavičke ( aj vďaka tomuto som spoznal 2 Češky, ktoré mali podobnú taktiku a skoro ráno leteli do Rímu ). Z Viedne som odlietal skoro ráno do Bologne, áno, stále ani len menší náznak konečnej destinácie – Liverpool. Po krátkom leteckom zážitku som pristál v Bologni a ešte lepší zážitok na mňa čakal pri kontrole dokladov. Pán za okienkom nebol stotožnený s mojou cestou a vypočúval ma snáď 30 minút. V tejto pol hodine som sa musel snažiť zamestnancovi letiska vysvetliť, prečo letím z Viedne, keď som Slovak, veď predsa aj my máme letisko. Otázky typu : Ako si sa dostal na letisko do Viedne ? Prečo neletíš z Bratislavy ? Načo ideš do Anglicka ? Niektoré otázky boli bežné, niektoré boli trochu divné, ale keďže som mal v Bologni čas na prestup 2 hodiny aj 20 minút , tak som bol predsa len rád, že sa mám s kým porozprávať a zabil som nejaký ten čas. Svoje posledné chvíle pri kontrole dokladov som trávil vypĺňaním papierov, kde som mal niekedy až rafinované úlohy. TOP zadanie na papieri ! Nakreslite rebrík. Našťastie odchádzam od pána s úsmevom, keďže ma pustil a moja cesta za snom môže pokračovať. SMER Manchester. Opäť len krátky let, ktorý si človek ani nestihne užiť, opäť kontrola dokladov, ktorá tentoraz prebehla rýchlejšie a bez žiadnych problémov. Tento krát som mal z letiska naponáhlo, keďže som mal niečo okolo pol hodiny na to, aby som prešiel na vlakovú stanicu a nastúpil do toho správneho vlaku – konečne smer LIVERPOOL. Je to tu, vystupujem na vlakovej stanice a aj napriek tomu, že cesta bola pomerne dlhá, robím rozhodnutie, že pôjdem zo stanice na svoje ubytovanie peši. Toto rozhodnutie robím hlavne kvôli tomu, aby som lepšie spoznal mesto, veď predsa, ako lepšie spoznať mesto ako ísť 45 minút peši cez rôzne uličky, parky. Rozhodnutie to bolo perfektné, čo som zhodnotil asi po 20 minútach cesty, už vtedy som cítil, ako veľmi toto mesto milujem. Zbožňujem aj jeho jednotvárnosť, keďže 90% domov je z tehál, v celom meste je len zopár vysokých budov, ale o to viac sa mi páči. Čoraz viac sa teším na ten moment, moment keď si zaspievam You´ll Never Walk Alone naživo na štadióne. Po par minútach cesty sa zrazu predo mnou objavil veľký, mohutný, krásny, ohromujúci Anfield. Žasnem a neviem sa vynadívať. Dýcham pomaly a pomaly som sa aj približoval k štadiónu cez cestu. Uvedomujem si skutočnosť a zisťujem, že to je také, aké som si to predstavoval. Vstupujem cez bránu, nado mnou je nápis You´ll Never Walk Alone a hrdo prejdem. Som tu !! Mal som chuť zakričať no ovládol som sa a ďalej som si vychutnával všetko čo som uvidel. Po tomto zážitku, môžem s pokojom prejsť cez nie moc čistú a určite nie moc bezpečnú nočnú uličku ku svojmu ubytku. Hostel, pod ktorým je bar, ktorý je v tematike a vo farbách Liverpool FC, môže byť niečo lepšie ? Odpoveď znie nie, keby náhodou niekto z Vás, váhal nad odpoveďou. Hostel vlastní pomerne mladý chalan, ktorý je taktiež fanúšikom Liverpoolu. Ubytovanie spĺňalo všetky požiadavky – posteľ a sprcha...