Zimná, príliš gýčová idylka

Je neuveriteľné, že som až takmer po roku, čo chodím s Horom- dolom Slovenskom, pochopila o čom je turistika.

Áno, o prekonávaní seba, bla, bla bla. To už poznáme z predchádzajúcich článkov.

No boli ste niekedy na turistike a brodiac sa snehom rozmýšľali, čo vás vlastne na tom všetkom láka?

Po vyše mesiaci sa nám konečne podarilo zorganizovať výlet na ďalší, mne veľmi neznámy kopec. Inovec. Naposledy som bola na Bielej stope, kde som takmer umrela, potom dlho nič a teraz toto.

Úprimne, mala som pred tým rešpekt. Nevedela som aká to bude cesta, koľko snehu tam bude, vedela som len, že to má niečo vyše tisícky metrov a to bol celý môj záchytný bod. Ale klamala by som, keby som povedala, že som sa netešila.

Z Mníchovej Lehoty som mala pekný výhľad na Inovec, videla som aj rozhľadňu a nevedela som, či sa mám tešiť alebo plakať. Podľa môjho úsudku to bolo neskutočne ďaleko. Ako sa tam ja môžem dostať?

Na začiatku šlapanie, ale stabilne som si udržiavala druhé, až tretie miesto z celkových deviatich.

Potom sme sa prehupli cez kopček a krásna rovinka sa tiahla pred nami. Vytasila som mobil a pustila sa do fotenia. Niekedy si vravím, že by som s tým už mohla prestať, ale potom si uvedomím, ako rada sa pozerám cez objektív na svet. Keby som vlastníkom zrkadlovky, tak ju nemám zvesenú z krku ani na chvíľku. Ale momentálne si musím vystačiť s mobilom.

Pomaličky som kráčala, užívala si okolie a musela som uznať, že zasnežená príroda má naozaj niečo v sebe.

Predrala som sa na prvé miesto. Juchú! V živote sa mi to nepodarilo. Až teraz som viedla skupinku. Aspoň chvíľu a mala som z toho veľmi dobrý pocit.

Och, ďakujem ti, jemné stúpanie na Inovec. Bez teba by som to nedokázala.

Potom sme sa zastavili a kamarát nám vraví:

"Pozrite sa, tam je rozhľadňa."

Ale nie, to nemôže byť rozhľadňa na Inovci, veď je tuším ešte ďalej ako keď som ju videla dole.

Cesta ku chate bola každým prekonaným metrom čarovnejšia. Asi štyrikrát som vyhlásila, že ak by som nevedela, kde som, tak poviem, že ma zaviedli do Narnie.

Proste to bola zimná idylka ako z pohľadnice z Álp.

Už pod chatou som cítila, že dnešná turistika, ktorá sa zdala byť tou najlepšou sa niečim pokazila. Na oboch pätách sa mi spravili otlaky. To bola prvá vec. A keď som zbadala ten svah, ktorý sa vypínal nad chatou, nevedela som, či sa mám otočiť, alebo čo spraviť.

Z toho prudkého svahu sme našťastie po chvíli odbočili. Keďže som ledva lapala dych, veľmi som si nevšímala značky a len som sa sústredila na nohy pred sebou.

Nevravím, že odvtedy to bol ľahký výstup, pretože to už nebola taká pekná vyšľapaná cestička ako po chatu, ale desilo ma to menej ako ten kopec, čo som videla dole.

Keď som pomaly, premáhajúc sa kráčala k vrcholu, uvedomila som si že chodím na tú turistiku aby som sa niečo naučila.

Vždy.

Nikdy tam nejdem s tým cieľom, ale vždy sa niečo naučím. Raz to, že plakať pod vrcholom od únavy nie je hanba. Potom, že nie je dôležité, koľko ideš, ale že vôbec prídeš a uvidíš ten výhľad. Alebo aj to, že sneh nie je až taký nepriateľ (ale len v prípade, že je vychodená cestička).

Teraz som si všimla to ticho. Išli sme veľká skupina. Ale nikto neprehovoril. Ticho sme sa každý sústredili na vlastnú chôdzu. Neviem, či si to ostatní uvedomili, aké čisté to ticho bolo.

Len my, ticho, sneh, slnko. Prerušené len upokojujúcim vŕzganím snehu pod nohami a prísľubom, že pred nami je cieľ.

V tej chvíli som nepotrebovala viac.

Po príchode hore som najskôr skúšala chytiť dych a potom hor sa do prezliekania. Úprimne, bol to taký super pocit všetko zhodiť zo seba a byť tam chvíľu len v tielku. A všade okolo sneh, teplota pod bodom mrazu, ale ja som bola spokojná, načo sa ponáhľať?

"Aký je výhľad tam hore?"

"Perfektný. Vidím všetko."

"Aj Kanianku?"

"Tá neviem, ktorým smerom je."

Cestou dole sme sa zastavili ešte na nejakej vyhliadke, ktorej meno som zabudla, ale bola kúsok pod vrcholom. Sledujte hríbiky a nájdete ju.

Tak, ako sme lyžiarsky svah obišli cestou hore, cestou dole sme si skrátili cestu cezeň. A keďže bol veľmi strmý, celkom sme sa aj zasmiali.

Ach, pre ten smiech mám rada tie turistiky.

Na Chate pod Inovcom sme sa zohriali buď čajom, alebo polievkou a išli sme dole.

Musím uznať, že som od tejto turistiky nečakala toľko, koľko mi dala, vrátane otlakov.

Ale predsa mala jednu chybičku, že ktorú som neskutočne vďačná.

Bolo také pekné počasie, až to bolo gýčové.

No nie všetko sa podarilo vložiť do textu.