Tváre mesta #1

Môj prvý syn sa narodil predčasne v siedmom mesiaci. Okamžite ho preniesli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Nemohla som ho ani len pohľadiť. Môjho syna. Dva a pol mesiaca bol v inkubátore a špeciálnych postieľkach až nakoniec bol doma. Bol pri mne a ja s ním. Ten strach bol nekonečný. Necelé dva roky trvalo, kým som sa prestala zobúdzať s pocitom, či môj milovaný syn žije. Neustále prehliadky a vyšetrenia, ale prekonali sme všetko. Potom to prišlo znova. Druhý syn sa mi tak isto narodil predčasne. Už počas tehotenstva sme vedeli, že šanca predčasného narodenia v našom prípade je päťdesiat percent, ale dúfali sme len v to dobré. Znovu som zažívala strach a pocit bezmocnosti. Prečo moje deti? Na to neviem odpoveď. Láska a nádej boli veci, ktoré nás s manželom nikdy neopustili. Teraz máme dvoch krásnych synov a budím sa s pocitom, že sú tu pri mne a ja s nimi.

Viac príbehov na Tváre Mesta