Prvé kroky

Bývala som u rodičov, čerstvo po škole a za sebou ako také pracovné skúsenosti. Našla som si priateľa a zodpovedne môžem prehlásiť, že to najlepšie, čo sa nám stalo bolo, že sme spolu začali žiť a že sme sa rozišli. Dva krásne míľniky nášho vzťahu.

Prvé pokusy s bývaním boli ťažké. Bez rodiny, pretože iný kraj, v holom byte, s minimom financií, zato sme mali chorého psa, ktorý potreboval špeciálnu stravu, opateru a každodenné injekcie. Kým som bývala s rodičmi, myslela som si, že svet je gombička a všetko zvládnem ľavou zadnou, lebo veď ja. Stačí chodiť do práce, platiť účty a všetko bude fajn. Nemala som ani len predstavu, čo všetko ma čaká.

Pamätám si, ako mi na úplnom začiatku povedal, že chce zmeniť svoj život. Chytila som sa toho a tvrdo som na sebe pracovala, urobila som zo seba úplne iného človeka. Pretože aj ja som chcela zmeniť svoj život , aj ja som chcela pre niečo žiť a niekam sa posunúť. Nenapadlo ma, že v jeho ponímaní to znamená len toľko, že si prenesie veci od svojich rodičov o dve ulice ďalej a bude sa oňho starať niekto iný, ako mama. Bola som v tom sama, od začiatku. Len som o tom nevedela.

Priateľ bol z domu naučený nič neriešiť, nikam nesmerovať, nič nechcieť, o všetko sa má postarať žena (pokiaľ nevolá mama, že potrebuje pomôcť, to je už niečo celkom iné), ktorej sa netreba venovať, stačí, že je tu a môže byť rada. Žiaden spoločný čas. Žiadne výlety. Rozhovory pri káve. Nič. Prázdno, ticho, bez komunikácie, bez peňazí, bez lásky.

Prečo ma neľúbi, prečo si ma nevšíma, prečo mu je všetko jedno, prečo mu nezáleží na našom vzťahu a budúcnosti? Prečo mu, pre Boha, nezáleží aspoň na vlastnej budúcnosti? Stavala som sa na hlavu, aby si ma všimol.

Spomínam si, ako som sa rozhodovala, čo ďalej. Plakávala som vtedy denne, nebolo to nič, s čím som dovtedy prišla do kontaktu a nevedela som, čo si počať. Nerozumela som, čo som urobila zle. Drela som štrnásť až šestnásť hodín denne, aby sme mali financie na bežné fungovanie, domáce práce som robila takmer výhradne ja, málokedy sa zapojil.

Dnes už viem, že ísť spoločne bývať, pokiaľ sa takmer vôbec nepoznáte, je hlúposť. Pokiaľ Vám nesedia jeho priatelia a on nesedí tým Vašim, bude to robiť problémy. Keď celé dni nič nerobí, nezmení sa to a naozaj, naozaj si treba všímať, z akého prostredia ten človek ide. Sú to faktory, ktoré si so sebou ponesie celý život.

Nebolo to dobre.

Krok po kroku sme zariadili byt, zabehli systém, v ktorom sme boli schopní prežiť, ale nie dlhodobo fungovať.

Cesta k rozchodu bola zdĺhavá, tri roky som sa snažila lepiť niečo, čo už dávno bolo obrátené na prach. Nakoniec to bolo rýchlejšie ako smrť. Jedného dňa som prišla domov, zbalila si veci a odišla.

Behom dvadsiatich minúť sa mi zmenil život. Stratila som ako taký domov a zostala visieť vo vzduchoprázdne . Jediné, čo som vedela bolo, že už sa nechcem vrátiť. Ani k rodičom, ani k nemu.

Bolelo to.

Keď odchádzate, väčšinou velí rozum, nie srdce. To moje bolo stále tam, v tom malom byte a držalo sa, čo to šlo.

Rozum mu miliónkrát vysvetľoval, že to nemá význam, že sa už nevrátime, že je to takto lepšie. Nie a nie sa pustiť. Dlho.

Mala som strach, v tom čase mi vôbec nedochádzalo, že keď som sa roky starala o dvoch ľudí a choré zviera, postarať sa len sama o seba bude jednoduchšie. Bála som sa, že zlyhám. V hlave som mala milión scenárov, aké katastrofy ma čakajú a čo všetko sa môže pokaziť.

Ďakujem všetkým , ktorí sa v tej dobe v mojom živote objavili, aj keď len na krátko a pomohli mi sa uzdraviť. Dnes viem, čo ma naučili a vďaka nim sa nakoniec pomaly, pomaličky, po jednom milimetri, srdce začalo púšťať. Jedného dňa sa pustilo úplne a ja som mohla znovu dýchať.

Samota je výborná vec. Je ťažká, ale keď sa s ňou naučíte žiť, dostanete životnú lekciu. Nie kvôli domácnosti, ale kvôli sebe, dokážete sa rozvíjať a posuniete sa na úplne inú úroveň.

Postupne som sa naučila fungovať inak, začala som objavovať, kto som. Dovtedy som bola iba niečia dcéra, vnučka, priateľka, neter a kamarátka, ale nemala som definovanú samú seba. Nevedela som, čo si mám počať.

Tak som krok po kroku začala žiť.

Pochopila som aká som a učím sa mať rada samú seba. Našla som odpustenie pre ľudí, ktorí mi ublížili. Zistila som, čo ma baví. Čo chcem a čo už nikdy nechcem.

Som rada, že to bolo takto. Nebyť tejto lekcie, akokoľvek bola tvrdá, nikdy by som svoj život nezmenila.

Otvorila som dvere novým ľuďom a možnostiam. Našla som si spriaznené duše, vytvorila si domov a začala nanovo budovať svoj rozbúraný život. :)