Grey is old black

/Pýtate sa kto som? Nikto. Zaujíma vás to? Možno. Vlastne vás to zaujíma. Keby som verejne známa osoba, tak by vás to zaujímalo až príliš. Takže je jedno kto som. Pohlavie, postava, vzhľad, náboženstvo, národnosť. Všetko je neznáme. Čítate blog, takže vám to môže byť ukradnuté, kto ho napísal. Dôležité je, čo napísal./

∆Príbeh a postavy sú fiktívne. Príbeh je písaný z dvoch pohľadov. Z čiernej a z bielej stránky. Prajem príjemnú zábavu.∆

Po zobudení s príšernou bolesťou hlavy som sa dezorientovaná postavila z postele. Pochopila som, že som vo svojom byte. Ale čo robí tá prostitútka na mojom gauči? Mierne som ju začala zobúdzať, ale ten smrad z papule ma od toho odradil. „Tá snáď vypila viac než dosť“, potichu som zašepkala. Mala som asi počkať kým sa princezná zobudí sama od seba? Nie. Preto som po nej hodila podušku. Odozva nulová. Jedna nula pre princeznú. Budík, ktorý ma prerušil v premýšľaní o tom, kam ju zakopem keď ju zabijem, bol taký tichý až som si myslela že sa nezobudí. Pootvorila oko a spýtala sa ma kde je. „No si u mňa v byte a za chvíľu ťa vyhodím lebo neviem, prečo si tu“, mierne podráždene som odpovedala. Vstala. Vyzerala strašne. Chudera. Strapaté blond vlasy, rozmazaný make-up a voľné tričko bez podprsenky, mi napovedali, že večer je to barbie a ráno obluda. Prezliekla sa, namaľovala sa na neodmaľovaný make-up, zavolala si tágo a bez slov odišla. Haló? Štetka si asi myslela, že sa jej zdám zo zostatkového.

Áno bola to moja najlepšia kamarátka z detstva. Nuž, svet sa mení a my s ním. Tak sa zmenila na fľandru bez cieľa a s egom vysokým až po mesiac. Prestala si ma všímať len preto že si o mne ľudia myslia svoje? Možno áno možno nie. Nikto nevie čo sa jej odohráva v nádobe na mozog. Áno dámy a páni, čítate dobre. Ľudia si myslia o mne svoje. Prečo? Lebo mám zamrznuté srdce ako keby ma vopchali na týždeň do mrazničky a obliekam sa ako satanov sluha. 100 ľudí, 100 chutí. Mne sa môj vzhľad páči a páči sa to aj mojim (novým) priateľom. Čo sa vlastne večer stalo? A prečo tu bola? Nevedela som si spomenúť lebo alkohol včera robil nadčas. S kvapkou nádeje a odhodlania som zavolala Táne (mojej veľmi dobrej kamoške z práce) a chcela som sa dozvedieť čo sa vlastne stalo včera večer. Nedvíhala. Čo skapala? Možno keď vstane z mŕtvych, tak sa ozve.

Áno ozvala sa. O 7 večer, keď už som googlila náhrobné kamene. Pýtam sa jej čo sa sakra stalo večer a prečo tu tá krava spala. Posledná kvapka nádeje vyschla. Vraj si nepamätá. Jediné čo mi vedela povedať bolo, že som s Monou (ako príšerne ma bolí hlava z toho mena) odišla z klubu a kričala som, že si ju chcem zobrať domov. Keby som ako Segal, tak si v tej chvíli vytrieskam mozog z hlavy. Bohužiaľ, nesmrteľná nie som, tak som do steny hodila aspoň podušku. Zajtrajší obed s Táňou bude vhodný. Možno ma aj podporí a pošle ma na protialkoholické, ale to by si ju tam hneď nechali, keby ma ide vyprevadiť. Víno a drinky sú proste naše.

Ráno celá od krvi, ako keby ma v noci niekto vykuchal, utekám na záchod. „Dúfam že ma niekto dorezal, dúfam že ma niekto dorezal“, po ceste vykrikujem. Nedorezal. Škoda. Sú to mesačné splátky za to že som žena. Ešteže momentálne nemám žiadneho kamaráta s výhodami. By to dopadlo.

V kŕčoch som sa dopajdala do mesta za Táňou. Celá šťastná ma začala vítať. Zlaté, keby nemám krámy. "Vyplakala" som sa jej na rameni. Podpora bola taká, ako keď dostanete niečo zadarmo. Čiže nič moc. Možno by jej to išlo lepšie, keby si pamätala viac, ale utešovať ma za to, čo si nepamätá je od veci. Aspoň sme sa najedli a predebatovali moje kŕče. Asi sa doma predávkujem ibalginom.

Večer som si otvorila víno a pacla jeden od bolesti. Ideálna kombinácia na moje krámy. Už nech to prejde. Film, ktorý som si pustila po zvážení operácie maternice, prerušilo pípnutie telefónu. „Kto zasa otravuje?!“ Skríkla som. Prišla mi správa od Mony. Myslela som si, že so zmenou na fľandru si zmení aj číslo. Asi nevie že sa to dá. Vraj sa ospravedlňuje. Odpadnem z nej. Vraj mi chce celé to divadlo vysvetliť. Googlim psychiatriu. Vraj sa chce stretnúť. Kopem si hrob. Aspoň tá jej vtipná stránka sa nezmenila. Asi som jej mala odpísať ale neodpísala som. Po desiatich rokoch sa chce stretnúť len preto že tu prespala? Ona už má ozaj vysmaženú hlavu. Hodila som ju za hlavu presne tak ako ona mňa. Červené je dopité, film pozretý, Mona zakopaná. Pôjdem spať.

Ráno som si povedala že nabudúce si dám namiesto červeného vína priesvitnú vodu. Kŕče prebíjala bolesť hlavy, takže sa deň mohol začať. Z raňajok som sa skoro dovracala a z kávy....no. Možno ma naozaj môj vlastný život nenávidí. Dnes sa ponorím do vane a umrem. Aspoň mi dajú všetci pokoj. Teda možno mi každý ešte napľuje do hrobu a až potom dajú pokoj. Telefonát od Mony ma prinútil napustiť si tú vaňu. Čo tá žena chce?!? Ona mi teraz nedá pokoj alebo čo? Zdvihla som jej a v tom na mňa spustila:......

∆ pokračovanie nabudúce..

/Keď sa páčilo, hoďte mi sem rating. Keď sa nepáčilo, hoďte ho tam tiež. Názor si poprosím do komentára. /