Beletria sídlisk

Chorá hlava si postupne uvedomila aké následky má jeden pre moje oko nevinný prečin. Napadlo mi, koľko ľudí bolo vlastne zapojených vo vyšetrení mojej osoby. Práce okolo papierov a vysoko postavených zamestnancov, ktorý rozhodujú o osudoch preživších a koľko osôb bolo na policajnej stanici zo slovami:"Nejaký feťák mi posprejoval garáž!"

Dnes som išiel spoznať ďalšieho adepta, ktorý je zapojený do spoločenskej hry s názvom "Chytili Aspirína". Bol to advokát, ktorého mi pridelil štát a bude ma obhajovať na súde. Myšlienka, že ma ide obhajovať osoba, ktorá ma nikdy nevidela a nepočula bola šialená. Obzvlášť, keď advokát je pridelený a odsúdenec nemá prachy na súkromného čo je dosť nevýhoda, kedže každý z tých pridelených obhajcov je dohodnutý zo sudcom o tom koľko rokov ti odoberú zo slobody.

Moderná budova s make-upom prirodzenej oranžovej farby šírila dojem múdrosti a mocnosti. Tabuľka s názvom ulice sa zhodovala s názvom dopisu, ktorý mi prišiel pár dní späť aj s nežiaducou pozvánkou. Po rohoch ovešané kamery boli znakom mocnosti. Hlboko som sa nadýchol a snažil sa nepremýšľať aké hrôzy ma čakajú za tými značkovými dvermi zabezpečených niekoľkými zámkami.

Zvonček zabzučal nepríjemný tón a z malého mikrofónu zaznel hlas:

"Poďte ďalej."

Predo mnou boli točené schody v tvare malej špirály. Z prvého dojmu som si zapamätal neporiadok a otvorené vysoké skrine preplnené rôznymi záznamov .

"Nevyzúvajte sa a poďte hore."

Pomaly som kráčal po drevených schodoch. Hlasito zavŕzgali a dali do pozoru prítomnosť mojej osoby. Miestnosť plná stolíkov a jedného počítaču za ktorým sedí starý šedivý pán v pokrčenej košeli a okuliarmi zo silnou dioptriou. Námatkovo na mňa pozrel a pozrel sa späť na svoj počítač, ktorý vydával zvuk starej a opotrebovanej techniky,

"No nestojte, sadnite si."

Ihneď som zareagoval a kroky viedli k pánovi zo vztýčenou rukou a následné vyslovenie svojho mena. Čakal som či odpovie alebo sa aspoň predstaví.

"Tak a teraz mi povedz všetko pekne od začiatku čo sa stalo."

Tú otázku nenávidím, ale pre tento krát to bolo priam až podstatné kvôli čomu ma tá story priviedla k nemu. Povzdychol som a začal rozprávať a rozprávať čo malo za následok pečlivé načúvanie advokáta. Popri tom všetko zaznamenával do spomínaného PC. Keď som svoj príbeh skončil tak pán dopíjal svoju šálku čaju, odkašlal si a povedal:

"Nepochopím čo vás mladých tak baví na ničení cudzieho majetku. Ja keby som ťa našiel ako mi sprejuješ fasádu tak ti ruky dolámem, ale čo už. Bohužiaľ mám prácu takú akú mám a budem ťa obhajovať. Nemáš ešte 18 rokov takže to budeš mať u súdu len na podmienku, ale to už dávno vieš. Ak sa stretneme pri súde poviem ti čo máš povedať a slušne sa obleč. Na dnes je to všetko."

Zdroj: Aspirin

Apríl 2O15

Tep sa zrýchľoval čo raz viac a ďalej sa stupňoval až ma ovládlo šialenstvo s obrovskou nevoľnosťou v žalúdku. Cesta trvala večne mal som pocit, akoby ma čakal začiatok konca. Na okresnom súde vo vestibule už čakal môj advokát. Podal mi ruku aj mojej mame s ktorou sa hneď zoznámil. Jej strach sa dal prečítať z chvejúcich sa pier a bledej pokožky na tvári. Jediný, ktorého nezaskočila táto udalosť bol pán advokát, ktorý si len zívol a celú záležitosť bral ako bežný pracovný deň.

Moja mienka o tom ako prebieha súd bola skreslená predstava zo seriálov súdna sieň a amerických filmoch. Vtipná myšlienka ako sudca každú chvíľu trieska tým sprostým kladivkom, že je tam plno svedkov a celý súd trvá polku dňa, lebo sa veškerý účastníci nevedia zhodnúť aký trest udelia trestanému hajzlovi. Samozrejme mi napadlo koľko divákov si pôjde pozrieť môj súd a či to bude nejaká verejná udalosť pre skazenú spoločnosť. Bol som však na nehorázne veľkom omyle. V súdnej miestnosti sedela sudkyňa na hlavnom kresle a na pravo nej sedeli traja muži v oblekoch. Vedľa mňa sedela mamina, advokát a nepríjemná paní zo sociálky. Žiadny divák, žiadne búchanie kladivom o stôl len osem ľudí v miestnosti s bledými stenami, ktoré na vôkol šírili chlad.

Zdroj: Aspirin

Advokát sa ku mne naklonil a po tichu mi zašepkal do ucha.

"Nič nehovor, len povedz sedem krát áno až sa ťa na niečo spýtajú."

Nechápal som tomu ako jednoduché to môže byť. Súd sa začal preslovom nejakého klasického súdneho úvodu z úst sudkyne. Potom nastala moja chvíľa pri otázkach.

"Uvedomujete si vážnosť vášho prečinu?"

"Áno."

Priznávate sa k prečin, ktorý ste napáchal?"

"Áno."

Ďalších 5 pre mňa nepodstatných otázok sa nieslo sieňou s ozvenou. Odpovedal som samozrejme sedem krát áno, aby to celé skončilo a všetci mali zo mňa radosť.

Sudkyňa povedala, aby sa všetci zúčastnený postavili. Ostalo väčšie ticho ako na začiatok a miestnosť, akoby celá zvážnela a čakalo sa čo sa bude diať.

"V mene Slovenskej republiky je obžalovaný pán Peter z prečinu poškodenia cudzej veci a vandalizmu odsúdený na 70 hodín verejno prospešných prác a odstránenie všetkých napáchaných poškodení v limite jedného roku."

A dokonca buchla aj tým kladivkom čo mi urobilo veľkú radosť.

Posledná otázka bola prekvapením na ktorú by bolo smiešne a trápne odpovedať áno.

"Povedzte mi, prečo ste to spravili? "

Oči všetkých zúčastnených sa upriamili na mňa a čakali na moju odpoveď. Ostal som chvíľu ticho zo sklopeným zrakom a kvapkou studeného potu na spánku, no nakoniec som odpovedal:

"Neviem, bol som opitý."

Touto odpoveďou bol súd u konca a čas strávený v prítomnosti všetkých tých ľudí mi od odklepnutí bola zbytočne strávená. Lákala ma už len vidina toho ako si ľahnem do postele, nahlas pustím Soundgarden a zapálim si cigo. Avšak teplá posteľ s balíčkom cigariet ma doma nečakali. Vrátenie späť do obydlia, kde čakajú tie samé problémy, ktoré ti dávali zbohom počas prekročení hraníc mesta boli späť. Krutá realita v podobe zháňania prachov na vercajch s ktorým musím odstrániť všetky škody bola otázkou nie len mňa, ale aj mojich rodičov.

Pokračovanie v ďalšom blogu "Anarchy rules."

( Tento príbeh je vymyslený, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná. )