V 90. rokoch mohla byť cesta za obľúbeným filmom dobrodružstvom. Miesto Blade Runnera ste nečakane pozerali paródiu Chicken Park

Zajtra  sa konečne dočkáme vydania Blade Runner 2049 na domácich nosičoch. Po skvelom zážitku z kina tak bude šanca si tento skvelý film opäť pozrieť. Netrpezliví si ho už určite stiahli, no ja som si počkal na oficiálne vydanie.

Popri čakaní sa mi vyrojila spomienka, ako sme niekedy čakali na svoje obľúbené filmy, keď ešte neexistoval internet. Ako som som už písal v tomto retro článku, tak najrýchlejším spôsobom, ako sa dalo kedysi dostať k očakávanému filmu, boli videopožičovne. 

Rozpoviem vám teda príbeh o tom, že zhliadnuť očakávanú snímku nebolo až tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Dúfam, že popri tom sa dozviete aj nejaké tie zaujímavosti o tom, ako vlastne tie videopožičovne, (o ktorých mnoho z vás počulo iba z rozprávania) z pohľadu zákazníkov, fungovali. A v starších z vás možno vyvolám nejakú tú nostalgiu. 

V časoch, kedy ešte neexistovali súkromné televízie a v bedni vážne nebolo na čo pozerať, patrilo k bežnému večeru väčšiny rodín vlastniacich videoprehrávač ísť do videopožičovne a vybrať si niečo na spestrenie večera. Obyčajní smrteľníci prišli, siahli po prvej Van Dammovke, Seagalovke, prípadne Lundgrenovke, ktorú ešte nevideli.

My, filmoví maniaci, ktoré sme čítali tematické časopisy a knižky, sme však mali ako taký prehľad a pátrali sme väčšinou po konkrétnych kúskoch, aby sme si doplnili vzdelanie.

Zdroj: Columbia

To však samozrejme neznamená, že sme na filmy spomínaných pánov nepozerali. Naopak, žrali sme ich ako všetci ostatní.  Vyhľadávali sme však aj iné kúsky. Bohužiaľ, pri tom obrovskom objeme distribučnej ponuky sa niektoré filmy na regály miestnych požičovní nedostali. Buď ich majitelia pri objednávkach prehliadli alebo im neprišli divácky atraktívne. 

Blade Runner mal už aj pred vyše štvrťstoročím, keď sa tento príbeh odohráva, status náročného titulu. Navyše viac než dekádu starého. S tým sme sa však odmietli zmieriť a po nekonečných otázkach viacerých fanúšikov sa nakoniec aspoň jeden z majiteľov viacerých prevádzok rozhodol chýbajúcu klasiku doobjednať. Za pár dní sa tak Ostré komando (to bol vtedy oficiálny distribučný názov filmu) na pultoch objavilo. Vyhrané som však nemal.

Takmer nikto totiž nepočítal s tým, že film mal atraktívny obal. Harissona Forda (to nie je preklep, na obale to bolo meno naozaj takto napísané) v hlavnej úlohe a dej založený na tom, že tvrdé súkromné očko v budúcnosti naháňa skupinu robotov, pod vedením Rutger Hauerovej (to si nerobím srandu, na obale bolo vážne prehodené pohlavie predstaviteľa hlavného záporáka a herečky Sean Young). Podľa popisu proste akciou a hviezdami nadupaná pecka, ktorú všetci museli vidieť.

Zdroj: Warner Bros.

Logickým vyústením toho bolo, že o kazetu bol záujem a bola teda stále požičaná. V týchto prípadoch sa to riešilo tak, že si nedočkavý zákazník mohol dať konkrétny titul odložiť a na druhý deň, v čase termínu vrátenia, ho požičať. Na zabitie dlhého večera si teda vybral niečo iné z osobného You must watch zoznamu. Ten sme takmer všetci fanúšikovia mali.

Niektorý z počinov sa v požičovni samozrejme stále nachádzal, takže nebol problém si nájsť náhradu. Tá sa večer pozrela, na druhý deň sa išla vrátiť a na rade bol Blade Runner. Ale ouha. Človek, ktorý mal pri sebe vytúžené dielo, nebol tak zodpovedný ako ja a kazetu zabudol vrátiť. Útechou mi bolo jedine to, že dostane pokutu za nevrátenie (vo výške jednodenného požičovného) a ja som si mohol odškrtnúť ďalší film zo zoznamu, ktorý som si vybral ako náhradu.

Je piatok, ja utekám pre film, ktorý som mal odložený v nádeji, že ho už vrátili. A vrátili. Nepočítal som však s tým, že na víkend ho mal (na tento termín ešte predo mnou) rezervovaný už niekto iný, takže zase som musel improvizovať. Kazety sa v piatok požičiavali na celý víkend, takže sa logicky vyberalo viac filmov. Väčšinou štyri. Pri požičaní troch filmov bol totiž štvrtý zadarmo.

Zdroj: Miramax

Víkend prebiehal podľa plánu, tri filmy boli pozreté, otváram obal so štvrtým, ale namiesto očakávaného B-čka Bod varu s Wesley Snipesom sa pozerám na nápis Gauneri. Originálne obaly totiž ostávali v regáloch a zákazníci si odnášali domov filmy s potlačou majiteľa požičovne a číslom videokazety. Občas sa tak stalo, že predchádzajúca osoba omylom založila kazetu do obalu so zlým číslom a ak to pracovník neskontroloval, "katastrofa" bola na svete. 

Teda "katastrofa". V tomto prípade som obišiel veľmi dobre. Všetci určite dobre viete, že Gauneri sú v skutočnosti Tarantinovim debutom Reservoir Dogs. Pred premiérou Pulp Fiction však meno súčasnej režisérskej hviezdy nikto nepoznal a o konkrétnom filme počul iba ako o debute scenáristu Pravdivej romance Tonyho Scotta.

Nikto nebol pripravený na to, čo ho čaká a asi si viete predstaviť, aké to bolo prekvapenie, keď sme si túto neuveriteľne brutálnu a nadávkami prešpikovanú kultovku pustili v rodinnom kruhu.

Všetci sme sa do filmu okamžite zamilovali. Áno, aj vďaka k takýmto chybám sme objavovali klenoty. Menej šťastia som však mal, keď som namiesto Dňa nezávislosti objavil v obale Kurací park - film, ktorý nikto z vás skutočne nikdy nechce vidieť. A Bod varu som pre istotu doteraz nevidel ja. 

Zdroj: Metro Film

Je pondelok večer. Vraciam víkendovú nádielku, upozorním na chybu s vymeneným obalom a spolu s poďakovaním dostávam päťkorunovú pokutu za nepretočenú pásku. Toto pravidlo malo prekvapivo veľa požičovní odlišných. Niekde na to kašlali, ale napr. v Čechách som bol penalizovaný za pretočenú pásku.

Hlavné však bolo, že si konečne triumfálne beriem domov Blade Runnera. Pustím si film a.....obraz je úplne zničený. Skontrolujem pásku a tá je pokrčená. Občas sa totiž stalo, že prehrávač sa pri navíjaní zasekol a pásku pokrčil. Tá bola tým pádom v danej pasáži nepozerateľná. Povedal som si, že nevadí a danú časť som pretočil.

Po ďalších piatich minútach sa nepríjemná situácia opakovala. Zo strachu, že som zničil drahý tovar, som zobral vlastnú pásku (vyhradenú na podobné účely) a vyskúšal, či nie je náhodou pokazené moje video. Nebolo a šiel som reklamovať. Nanešťastie však práve tento titul bol objednaný iba v jednej kópii a následne vďaka chybe aj vyradený.

Zdroj: AVCO Embassy Pictures

So smútkom v očiach som si vybral kompenzáciu v podobe Úteku z New Yorku (tiež to bola jediná mestská kópia), zanadával si na človeka, ktorý zhatil moju možnosť vidieť vytúžený film a pobral sa domov.

Nečakal som však, že cestou stretnem kamarátov, zakecáme sa na lavičkách a... Carpenterovu klasiku na nich zabudnem. To som si uvedomil až doma a film som už po návrate nenašiel. Vyplatila sa škoda v sume desaťnásobku požičovného a mňa doteraz mrzí, že som pripravil potenciálnych divákov o Snakeove dobrodružstvá.

Takto prišlo jedno malé mesto o dve veľké sci-fi pecky v jeden deň. Bez toho, aby som ich videl. Čo bola pre filmového fanúšika bez občianskeho preukazu poriadna rana od života.

Podobné veci sa však stávali nielen mne a to, že ste nejaký titul mali k dispozícii, na druhý deň už nemuselo platiť. Podobné trampoty sa stávali aj divákom v iných mestách a dostať sa k vytúženému filmu bolo v tej dobe občas vážne poriadnou skúškou trpezlivosti.

Zdroj: Warner Bros.

Do predaja neboli filmy uvoľňované okamžite, boli čertovsky drahé a mnoho z nich sa do predajní v menších mestách ani nedostalo. Alternatívami boli jedine zahraničné televízie, prípadne pirátske kópie s jednohlasným dabingom. A to proste nebolo ono.

Dúfam, že som vám opäť aspoň trochu priblížil, ako sa žilo obdivovateľom pohyblivých obrázkov v poslednej dekáde minulého tisícročia. Skúste si potom na to občas spomenúť, keď stlačíte pokyn Download. Možno zistíte, že život je krásne jednoduchý, ale možno už nemáte z tých filmov takú radosť. 

Zdroj: Martin Skalický (Ďakujem pekne za dôkazový materiál)

P.S. Blade Runnera som nakoniec videl asi pol roka po týchto udalostiach, keď som dostal k sviatku od rodičov originálku. A to čakanie stálo za to. S Útekom z New Yorku to bolo komplikovanejšie. Čakal som tri roky. V kinách sa medzitým dokonca objavilo pokračovanie.

Pri výlete do Londýna mi však tá videokazeta v predajni urobila takú radosť, že som ju tam nemohol nechať. A nezastavilo ma ani to, že stála 14 libier (pri kurze 70 korún za jednu libru). V autobuse cestou späť to bol skutočný zážitok :)

Méte s videopožičovňami podobné skúsenosti? Budeme radi, ak sa s nami podelíte v diskusii.