Príbehy z pera : Červené more

Zabíjačka sa začala vždy za chladného rána, keď ešte rosa dopadala na studenú zem. Členovia našej rodiny sa jeden po druhom stretávali pod strechou nášho dedka, ktorý to mal všetko pod palcom. Najdôležitejšie zo všetkého bolo vybrať prasa, ktoré položí svoj život. Väčšinou to bolo najtučnejšie a najväčšie, ved aj stará bosorka dávala Jankovi a Marienke jesť čo to dá, aby bol čo najmacatejší. A tak to funguje aj v reálnom živote pri zabíjačkách aby z nej bolo čo najviac musíme obetovať čo najväčšiu ošípanu. Pamätám sa, že keď ju išli popraviť, bolo to ako keby tá sviňa vedela, čo príde. Kvíčala a asi cítili, že s ňou bude zle nedobre. Myslím si, že zvieratá tak ako isto ako človek cítia keď sa schyľuje k zlému, prípadne, že sa chystá to najhoršie - smrť. Dodnes mi v hlave, keď si spomeniem na túto udalosť idú zvuky toho kvílenia, kvičania. Bolo to hrozné. Ešte horšie bolo vidieť, toľko krvi, hádam nikdy v živote som toľko krvi nevidel na vlastné oči. Bolo to ako červené more, ktoré bolo bezodné keďže, keď ju rozpolili tieklo z nej ešte väčšmi. No celá rodina pracovala. Jedna skupinka mala na starosti čistenie čriev. No ako dieťa som to nevnímal ako najvyšší level nechutnosti. Ale je to tak, je to niečo čo sa zdedilo od našich predkov. Viem , že nie každý s tým súhlasí v dnešnej dobe, ale vtedy bola ešte uplne iná doba a rád si na ňu spomínam a som rád, že som to zažil. Lebo naša rodina mi ukázala ako pracovať na spolupatričnosti a hodnotách. Predovšetkým boli uchovatelia zvykov a tradíc. Nemôžem opísať všetko no medzi hlavné obrazy na ktoré si spomeniem je rozpolená sviňa na konštrukcií, kvičanie, more krvi a nakoniec tvorba klobás, krvavničiek a ďalších zabíjačkových produktov. Pre mňa osobne to bol druh dobrodružstva s celou rodinou. Zistenie o spolufungovaní a deľbe práce. Nakoniec to bola rodinná stretávka zo všetkých kútov a v poslednom rade držanie tradíc, ktoré nám tu zanechali tí pred nami, ale hlavne to bol zažitok, či už dobrý alebo zlý, ale zážitok, ktorý mi utkvel v pamäti a vždy si spomeniem na môjho deda.

To Be Continued........