Pokročilý stav šialenstva

Je piatkový večer a ja mám chuť urobiť niečo, niečo ako napísať týchto pár nezaujímavých slov ...vždy ma bavilo písať príbehy a básne .... no vlastne nie vždy ,pretože "občas" mi zaklopala na dvere lenivosť a povedala mi - ľahni si a vypni vypínač: "rob niečo aby si sa cítila užitočná".

No dnes nikto nezaklopal ani nezazvonil. Okrem donášky jedla, ktorá má vyrušila v " robení niečoho aby som sa cítila užitočná" . Áno tej donášky jedla kvôli, ktorej JA musím utekať dole po schodoch na ,ktorých sa zdrbkám takmer po každé aby som mohla tomu týpkovi ,ktorý zazvonil na môj zvonček namiesto susedovho vysvetliť, že som si nič neobjednala , že to je pre toho lenivého chuja od vedľa, že zazvonil na zlý zvonček ,no aj tak nakoniec JA stojím s chujovým jedlom pred JEHO dverami s MOJIM prázdnym žalúdkom a to KAŽDÝ večer aby som KAŽDÝ deň videla JEHO nevďačný, zhúlený ksicht, počula tiché nevďačné, zhúlené ďakujem a s prevrátením očí odišla. Vrátim sa domov a hneď zamierim do kúpeľne, pozriem do zrkadla s týmito plávajúcimi slovami v mojej hlave " prečo zazvoní niekto vždy keď vypadám ako....no proste nie dobre " na to odpoveď asi tak skoro nezistím.

A po pár sekundách sa vrátim znovu k "robeniu niečoho aby som sa cítila užitočná " aby som nakoniec po návrate domov mojich tzv. " nespokojných rodičov" aj tak počúvala , že som nič užitočné neurobila. ČO ?? Hneď Vám veľmi rada ujasním situáciu. Sťahovali sme sa už asi 10-krát. A práve sme sa presťahovali z dočasného "malého" bytu (v ktorom moji "nespokojný rodičia" boli nečakane čo? ,jasne, že N-E-S-P-O-K-O-J-N-Ý) do VEĽKÉHO nového bytu. Je 2 poschodový, pekné priestory, dobré prostredie , všetko super ,ja som úplne nadšená .No oni , že sa chcú ešte sťahovať , pretože to stále nie je dosť. A napriek pekným priestorom náš interiér vystihuje slovo CHAOS a s môjho pohľadu sú všetky krabice spolu s nábytkom porozhadzované po byte ako špinavé prádlo v izbe teenegera, no katastrofa. A každý centimeter priestoru je využitý asi ako lampa bez žiarovky .Po týždňovej hádke s mojou mamou o zlom rozmiestnení nábytku v obývačke a zavadzajúcej skrinke na chodbe o, ktorú po každé zakopnem keď idem okolo (všetci poznáme tú bolesť), som sa rozhodla, že to spravím po svojom....

A v jeden krásny slnečný deň , to bol vtip, bol príšerný, celý deň fúkalo a pršalo jak v pralese, každopádne som bola sama doma a rozhodla som sa zahrať na upratovaciu, bohužiaľ ,jednočlennú čatu a dizajnérku interiérov v jednom a ten veľký chaos som preorganizovala. A tak celá šťastná s očakávaním pochvaly s pre-nádherne uprataného bytu som čakala 5 minút v tichu a konečne sa teda pýtam mojej poručíčky, stvoriteľky, milovanej matky": "no čo, čo myslíš ?" jej odpoveď znela šokujúco :"ja neviem, je to divné ... ? " .. DIVNÉ ?? No ja som myslela, že, pôjdem vybrať všetky tie krabice z kontajnera a obúcham ich tam o zem aby sa cítila viac ako doma. Ja neviem či miluje krabicové bludisko a otázku neviete kde je ____ ?? . Asi aj keby bývala na troj kilometrovom poli so strechou ,by mala pocit, že má malú kuchyňu.

Po 2 hodinách mi hovorí , že je to lepšie ale samozrejme musela dodať, že mám medzery lebo som zabudla vybrať prádlo z pračky " MEDZERY ?? MEDZERY?? (stačilo by mi slovíčko ďakujem)" . A tak som radšej opustila miestnosť už bez zakopnutia do skrinky som si sadla na posteľ otvorila notebook a snažila zabudnúť slová moje matky a rozptýliť pocity pokročilého stavu šialenstva.

Ďakujem za čítanie dúfam,že to nebola nejaká literárna katastrofa, bolo to čisto spontánne napísané a humorne poňaté. A Keď si sa dostal až sem budem rada ak si spravíš minútku navyše a napíšeš mi tvoj názor do kommentov nech je akýkoľvek :)