Herec na bare

Tak nejak sa moje myšlienky zatúlali k trocha pochmúrnejším témam. Teda téme, situácii a hlavne silnému momentu. Obyčajná sobota, pomenej ľudí a tak bola možnosť si aj sadnúť. Sedenie je v tom fajn, že v podstate sedím pri štamgastoch, ľuďoch čo sedia na bare.

A tak tomu bolo aj teraz. Ale bolo to o niečom inom. Tento raz si na bar sadol pre mňa neznámi človek, no niečim ma fascinoval už od začiatku. Možno tým, že nezapadal do zvyšku, do kolektívu. Postarší, no šedivý, okolo 50 ročný pán. Sranda. Popíjal pivo a vodku, pôsobil inteligentne, aj tým nezapadal. "Prečo pije?", pýtal som sa sám seba aj keď som vedel, že odpoveď je pre mňa nepodstatná, pre mňa asi nezískateľná. Neviem, neriešil som to ďalej a pomaly ale isto sme sa zakecali. Rozhovor sme viedli dlhšie než som čakal aj keď v ňom mnoho tém nepadlo. Vlastne. Dnes, po niekoľkých mesiacoch si spomeniem len na tri. Autá, o starých autách. Kedysi jazdil na Ford Capri. Na tej troj litrovej V6kovej beštii. Ach, krásna to predstava. Musel to byť užasne neopísateľný pocit. Vďaka tomu autu sme premostili na ďalšiu tému. Je to herec, teda skôr bol. Už len dabuje, meno som zabudol, čo je mi ľúto no dabuje Keenu Reevesa. Heh, áno to si pamätám do teraz. Prestal hrať lebo by mu, podľa jeho slov "scvoklo". Bál sa, že by sa zbláznil. Usúdil som, že bol dobrý a ten pocit utvrdilo aj jeho priateľstvo s Bolekom Polívkom. Ale tá skončila.

Čím sme išli ďalej v čase, rozhovore, tým sme sa dostávali k témam, o ktorých by som možno ani nechcel počuť. Konkrétna téma mi nebola príjemná ale zostala mi v mozgu až doteraz. Veď asi len preto to píšem. Pred týždňom mu oslepla dcéra. To pre mňa bolo ako facka tou najsilnejšou rukou. Týmto ma dostal do veľmi ťažkej situácie. Nevedel som reagovať, nijak, vôbec. Už mi tak nejak začalo dochádzať prečo pije. Ach. Vraj sa už týždeň topí, potápa a utápa v alkohole. Je to hrozné. Najviac ma položilo až keď povedal, že premýšľal na samovraždou, že si to hodí. Pri pohľade späť si nedokážem spomenúť čo som robil, ako som reagoval. Jednoducho sa to moja myseľ snaží vytesniť s pamäti, no ja jej to nedovoľujem a hlavne písaním tohto. Ja viem, možno by som nemal ale robím to, píšem to. Pohľad do minulosti ma začal desiť. Práve teraz. Od vtedy som ho už ani raz nevidel. Čo keď? Nechcem o tom ani premýšľať. Čo keď, mu len chýbalo hranie a tak sa zahrával so mnou? Dúfam a sebecky si to nahováram. Jaj, zaspávanie bude o niečo ťažšie.

A vlastne k tomuto konkrétnemu textu sa ešte musím vrátiť. Doplniť ho niečim, čo je mňa asi z celého textu najviac podstatné. "Život je vtipný, no musel ho napísať nejaký kokot." Tento pán, herec a múdry človek je autorom tohto silného a asi aj najlepšie vytihujúceho citátu aký som za svoj, hoc krátky no málo obyčajný život stačil pochopiť a súčasne sa s ním vžiť.