Zážitky z Libanonu

9:00 

Je to v poriadku aby som si na 9 musel nastavovať budík, inak by som spal ďalej? Životný štýl v arabskej krajine je už raz taký. Večer sa ti nechce spať a ráno sa ti nechce vstať. Myslieť si, že zajtrajšok bude iný by bolo bolo naivné. Takto to majú radi, takto sa im to páči. 

Vstávam z postele, Laila už pripravila raňajky. Cítim sa ako kráľ. Avokádo, vajíčka, zelenina, zelený čaj a pusa na záver. Obliekam si šortky, ktoré som si kúpil, tielko, okuliare, šľapky a zveziem sa výťahom dole. Domovník na mňa máva s úsmevom, pretože včera bol ten deň kedy dostal mesačné “prepitné”. Tu je to normálne, ľudia vás zapredajú za pár eur. Takže áno, aj úsmev sa dá kúpiť. 

Len ak vyhráme

Kráčam dole ulicou, majiteľ obchodíku ma volá na kávu, pretože je veľký fanúšik nášho klubu a včera sme vyhrali. Minulý týždeň som ho nešiel stretnúť. Možno preto, že sme prehrali 5:1 a možno aj dobre, že sa mi vyhýbal. Dnes som jeho najlepší kamoš. “Okay, káva zdarma, prečo nie.” Každé druhé slovo je habibi, ti ostatné sú náhodné anglické slovíčka miešané s arabskými. Nadávky sa na mňa nalepili rýchlo, ale tie môžem používať len pri spoluhráčoch, tento chalan by to mohol zle pochopiť. 

Prichádzam do hotela. Zdravý životný štýl a fitness sú tu tak pozadu, že v tomto hoteli kam chodím stojí mesačné členstvo 133 dolárov a majú plný stav. Maličké fitko, jedna sauna a bazén 15x7m. That’s it. Najväčšia sranda je, že lacnejšie tu nenájdeš nič normálne. Žijem v centre mesta Bejrút. Vraj Paríž Blízkeho východu. Majú pravdu, je to skvelé mesto, buď ho miluješ alebo nenávidíš, ako aj ľudí v tomto štáte. Ja som sa rýchlo zamiloval.

Ráno tu je v bazéne vždy málo ľudí. Majiteľ obchodíku na hlavnej ulici, s ktorým vždy prehodím pár slov. Predáva kvalitné napodobeniny, čo je v tejto krajine väčší biznis ako s originálnymi vecami. Tak to proste je, pretože každý sa chce tváriť, že si žije luxus, aj keď na to nemá. Dokonca aj pred susedom, ktorý vie, že originál Louis Vitton si nekúpi ani za dvojmesačný plat. Nikto to však nerieši, každý chce mať na sebe tie najdrahšie veci alebo nech sa aspoň ako najdrahšie tvária.

Žmurkanie nestačí

Ďalej sú v bazéne už len dve-tri povolaním manželky. Popis dennej práce: “Vyzerať dobre.” Vnímanie krásy je tu iné. Čím väčšie pery a prsia, tým väčšia šanca „mať sa dobre“. Nerozumiem tomu, lebo arabské ženy sú prirodzene pekné. Na mojom konte v banke je však málo núl na to, aby som tieto manželky zaujal. Žmurkanie nestačí.

V bazéne mi stačilo, idem ešte na chvíľu do fitka, poobede ma čaká tréning. V šatni je to úplne inak, ako v Európe. Nahota na verejnosti je veľké tabu aj v čisto mužskej šatni. Neviem neriešim dôvod, ale prekvapilo ma to. Zvláštne je, ako sa človek hneď dokáže prispôsobiť. Po týždni sprchovania v spodnom prádle mi to už ani neprišlo zvláštne. Zaskočený si pár dní a potom si to už ani neuvedomuješ.

Vychádzam z hotela, vonku je príjemných 28 stupňov. Autá trúbia, skútre hľadajú aj tie najmenšie medzery, kadiaľ by sa mohli prepchať, len aby boli na mieste o pár minút skôr. S nosením prilby si takisto nelámu hlavu, proste sadnú a vezú sa. Takmer každé auto je “ťuknuté”. V tejto premávke je to také bežné, že pri menších nárazoch sa ľudia ani neobťažujú vystúpiť z auta. Len kývnu na seba, že sú v poriadku a idú ďalej. Také, že volať policajtov, nebodaj poisťovňu sa tu nenosí. Myslím, že k takým „ťukesom“ by ani neprišli.

Sledovať ľudí na ulici a v autách je tak zaujímavé, že by som to vedel robiť celé hodiny. Len tak si sadnúť na lavičku, popíjať kávu a sledovať, čo sa deje. A vždy sa niečo deje. Rád sa chodievam prejsť na miesto, kam chodia všetci. Turisti, domáci, prisťahovalci, utečenci. Vidieť, ako spolu bez problémov vychádza taká rozmanitá skupina ľudí, ma núti k zamysleniu nad tým, čo sa dialo na Slovensku, keď sme mali prijať pár desiatok utečencov. O psov, ktorých odchytíme na ulici, by sme sa postarali lepšie.

Rychlý prachy

Naspäť si beriem taxík, už som sa nachodil dosť. Zastaví mi starší pán, vidiac, že som cudzinec, mysliac si, že neviem, ako to tu chodí. “To hamra, please.” “Yalla habibi.” Premávka je, aká je. Milión áut. Brzda, plyn, stále dokola. Všetci tu majú automat. Neviem si predstaviť, ako by radili v tomto chaose. Červená na semafóre neznamená pre niektorých veľa. Ak nevidia žiadne auto blízko križovatky, proste idú. Neďaleko stojaci vojak so samopalom sa tvári, že nič nevidí. Rieši len podstatné veci. Sme na mieste. “How much?” -15 000.- “Haha, I am not first day here, 3000 maximum.” -4000.- “Okay, have a nice day.” (15000 libanonských = 10 dolárov)

Čo povedia? 

Vraciam sa naspäť do bytu, kde ma už čaká obed. Cestoviny s paradajkam a krevetami, trochu pálivé. Laila rýchlo zistila, čo mám rád. Po jedle si odsúhlasím 15-minútového šlofíka. Potom si beriem do ruky pero a papier a snažím sa niečo napísať pre novozaložený blog, dalsomto.sk. Zo začiatku to ide ťažko. Rozmýšľam nad tým, čo povedia kamaráti, čo povedia rodičia, čo povie brat, keď si to prečítajú. Až vtedy si to začneš užívať, keď prestaneš myslieť, čo na to povedia ostatní. Prečo je väčšinou prvá myšlienka, čo na to povedia druhí? 

O polhodinku pre mňa dojde Marwan. Jeden z mojich hrdinov. Asi pred 15 rokmi mu odišla oblička. Neskôr začal mať problémy aj s tou ďalšou a nutne potreboval transplantáciu. Jeho brat mu daroval tú svoju. Pár rokov bolo všetko skvelé, ale po čase odišla aj tá darovaná. Opäť je na čakacej listine, dúfajúc, že príde rad aj naňho. Pokým sa tak stane, bude vstávať trikrát do týždňa o 5:30, aby mu v nemocnici prečistili krv. Trvá mu to asi tri hodiny, následne ide do kancelárie, kde pracuje pre klub a potom sa ponáhľa cez celé mesto, aby mohol mňa a Beta zaviezť každý deň na tréning včas. Neakceptuje žiadnu ľútosť. Verí, že prídu lepšie dni. Svoju ženu spoznal na diskotéke. Ešte v tú noc sa vzali a doteraz sú spolu: už 14 rokov. Neuveriteľný ľudský príbeh. Dávam si facku za každý raz, kedy som povedal, že to mám v živote ťažké...

Nedáva zmysel

Prichádzame na štadión. Tu je bežné, že ľudia si neparkujú svoje autá. Na bráne stoja dvaja chalani, ktorí vždy skočia do auta a zaparkujú ho tam, kde majú vyrátané, že bude miesto, zatiaľ čo my kráčame do šatne. Všetko je staré, nemoderné, ale tu to tak proste je. Pred pár rokmi bola vojna, takže posledné čo sa rieši je to, či je omietka tip top alebo sú tam fľaky. Pred nami trénujú malé deti a takisto tam už pár fanúšikov fajčí vodnú fajku, pretože cez víkend nás čaká veľký zápas. Chcú vidieť ako ich hráči trénujú a nakoniec sa chcú s nami vyfotiť. Toľko pozornosti, čo dostávam tu, len zato, že som iný a z Európy… Je to návykové a chcete viac. Trénujete na dvadsaťročnej umelej tráve na tréningu, ktorý nemá ani hlavu ani pätu a po tréningu za vami príde 20 ľudí, ktorí s vami chcú fotku. „Doesn’t make sense.“