Beletria sídlisk

Bola chladná sobota zo splnom na oblohe a hustá hmla sa nadnášala nad cestami. Svit Mesiaca spoza zamračených mrakov na tvárach odrážal displej, ktorý blikal nezdvihnutý hovor od otca. Sedem zmeškaných telefonátov ma nútilo si začať robiť obavy, kedže hovory od otca sú pre mňa nezvyčajné. Našťastie tentokrát mám kredit a vytáčam ho späť. Počujem hlas, ktorý je z prvého dojmu viac opitý ako ja. To bol vlastne dôvod prečo som nezdvihol, lebo v tejto chvíli sedím v bare a uskutočňujem atentát na piate pivo, no a z trojitého Kapitána už tiež niečo ubudlo.

Jeho vety som sa snažil preložiť ako súvetie zmyslu života a doplo mi, že sa mi snaží pomôcť. Vraj je zo svojimi fellaz na jednej chate neďaleko od mesta. V chate plnej páleného a vajglov sa nachádza pán, ktorý je z kriminálnej polície slúžiaci v Bratislave. Dokázal by mi helfnúť, aby som nemal žiadny súd či podmienku, kedže má vplyvné konexie.

Opustiť BAR je pre mňa ťažšie ako opustiť nahú ženu pod paplónom čo ma prosí o druhé kolo. Ľahký šprint v nohách ma dopravil tam kde je domov. Zo šuflíka rýchlo vyraboval niekoľko desiatok pokút a zbalil ich do batohu spolu z cigaretami. Celá táto baliaca chvíľa trvala pár minút, ale uvažovanie ako sa dostať z mesta najrýchlejším spôsobom mi trvala dlhšie. Moja chôdza nebola dva krát súmerná ako som si predstavoval a došlo mi zbytočné absolvovať takú diaľku. V tmavom sklepe s hrubou vrstvou prachu na sedačke ticho odpočíval opretý bicykel s hrdzavou retiazkou. V tom momente mi to prišlo ako skvelý nápad ísť bez svetiel po hlavnej ceste zo strateným občaňákom a opitý von z krajiny duchov. Luna svietila na tmavú cestu bez zvodidiel plnej zatáčok a nečakaných prekvapení v podobe sŕn. Nesúci sa zvuk ruje ma nútili rýchlejšie dupať na pedál proti vetru.

Zdroj: Aspirin

Prešli minúty a hodina kým ma zbesilá jazda dopravila pred kolóniou desiatok chát. Búšenie srdca dôsledkom krátkeho maratónu a nervozity zmiešanej s diagnózou panickej poruchy ma teraz trápilo či mi otec vôbec zdvihne svoju Nokiu. Mal som šťastie. Poslal po mňa svojho známeho, ktorý ma vyzdvihne autom.

Na terase stál dlhý drevený stôl plnej litroviek vína a niekoľko flašiek páleného s pivami. Pod stolom pohodených stovky nedofajčených Cameliek a prázdne lahvinky. Bol som rád, že pod stolom sa nenachádza otec, ale sedí ako človek pri stole a sám dokáže kopnúť štamprlu. Venoval som im kolektívny pozdrav a sadol som si k otcovi, ktorý ma uvítal Budwaiserom. Hneď na to ma zaviedol dovnútra chaty do izby, ktorá sa podobala kuchyni. Charakteristika človeka čo tam sedel naznačovala obrovský rešpekt a nebojácnosť.

Bol to cigáň ovešaný zlatými reťazami a zlatým prsteňom zo znakom erbu Slovenskej republiky. Postavu mal mohutnú a bál som sa mu vôbec pozrieť do očí plnej tajomstiev. Podal mi ruku a silno ju stisol zo slovami svojho mena na úvod. Otec povedal:

"Teraz, vás tu nechám samých."

Čávo si prisunul stoličku ku mne a z tabatierky vytiahol cigo. Zapálil si, odpil veľký hlt z kávy a povedal tu najviac očakávanú vetu.

"Tak, teraz mi povedz všetko porozprávaj."

Ja som si odpil z piva, aby sa mi lepšie rozprávalo a začal mu vravieť ten starý známi príbeh, ktorý ma priviedol až k tomuto čudnému chlapíkovi. Keď moje slová ústili k záveru, pozrel mi do očí a zreteľne sa spýtal:

"Je to skutočne všetko? Vážne všetko?"

Prikývol som na znak súhlasu bez slov a on povedal hrubým hlasom:

"To čo si spravil robia len soplavé detská. Ja pracujem na kriminálke vyše desiatich rokov a vyšetrujem vraždy a znásilnenia. Pre mňa si len úplne hovno, ktorého by som najradšej rozkopal do hlavy, ale bohužiaľ poznám tvojho otca tak ti pomôžem. Ukáž mi všetky pokuty, ktoré si dostal."

Po tých slovách sa mi žalúdok utápal v kyseline a kŕčoch. Zo špinavého batohu od farieb som vytiahol obálky zo všetkými pokutami a rozložil ich na stôl plného škvŕn zaschlého alkoholu. Čávo si zapálil ďalšiu cigaretu a sústredil sa na obsah spísaných pokút. Nevinne som prizeral z lakťami stiahnutými pri sebe a čakal čo povie. Nemo cucal svojho Budwaisera popri tom čo sa mi stále triasli kolená ešte po zreteľne povedaných vulgarizmov z jeho úst. Pozrel na mňa a nahodil frajerský úškľab.

"Dokážem ťa z toho prúseru vysekať. Potrebuješ mať na to odvahu, aby si to spravil."

Hrdo som sa naprsil a rázne povedal:

"Okey, tak sem s tým!"

"Všetko čo spísali urobili zbytočne. Ty si vypovedal v aute s kriminálnou políciou a nie na nejakom výsluchu. Tým pádom môžeš poprieť všetko z tvojej výpovedi a zahrať, že si sa priznal zo strachu, lebo ťa strašili basou. Ďalej v niektorých pokutách nemáš zaznamenaného svedka ani viditeľnosť záznamu na kamerách. To je vec, ktorú takisto môžeš poprieť, že si spáchal. Toto sú dve podstatné veci, ktorým ťa spravím nevinným. Podaj mi papier a pero, budeš si písať to čo ti nadiktujem."

Pocit šoku a prekvapenia mnou naplno prúdil dôsledkom nepozornosti tak dôležitých vecí spísaných čierne na bielom. V rozrušení moje ruky nabrali silné tempo písania a riadky zo mňa sypali na papier tak rýchlo ako z jeho úst. Diktoval niečo v tom zmysle, že mám rôzne práva a nebol stanovený dôkladný popis vyšetrovania. To čo z toho vzniklo vyzeralo, akoby písal v skutočnosti dlhoročný policajt či právnik. Mojou úlohou to bolo v pondelok poslať na policajnú stanicu do mesta v ktorom to bolo spáchané. A tak sa aj stalo. Ráno kým začala škola moje kroky smerovali na poštu. Prvou triedou odoslal list štátnej polícií a dúfal, že si obhájim svoju "nevinnu" a žiadny súd sa neuskutoční.

Zdroj: Aspirin

Po víkende, keď slnko pomaly vychádzalo nad horizont mi volal otec zo slovami:

"Nezľakni sa, ale pred školou na teba čaká polícia."

"Bože, oni snáď prišli kvôli tomu dopisu." Napadlo mi v duchu.

Kroky šli najpomalšie ako sa dalo a z diaľky bolo viditeľné policajné auto pred školou. Na vrátnici stál policajt s bystrím zrakom. Neminul ma veľký povzdych, pretože začínalo školské vyučovanie a každý kto vchádzal do školy videl mňa ako ma vypočúva policajt na vrátnici.

Prvé otázky samozrejme smerovali na môj dopis, ale povedal to takým tónom, že mal zo mňa trému. Neviem čo hral za hru, no najviac venoval pozornosť tomu, aby som výpoveď stiahol. Môj rozkaz od čáva bol jasný "musíš mať odvahu". Stál som si za svojim, že to nestiahnem. Miestami to bol boj názorov a dohováraní, nuž môj foter to všetko pokazil. Bohužiaľ pri policajtovi stál so mnou a ten mu nahovoril, že ak to nestiahnem budem mať ešte viac problémov a behaní po výsluchoch. Takto, keď to odvolám obhajoba môže v mieri pokračovať. Foter ma donútil napísať na papier to čo mi policajt nadiktuje. Obrovské nervy kolovali v mojich napnutých žíl. Zároveň som však chápal otcov strach a dobro myslené pre mňa. Pandel nado mnou stál kým som sedel a na kolenách spisoval odsúhlasenie výpovede, ktorá bola povedaná cez leto kriminálke.

Po tomto stretnutí dni prebiehali rovnako ako predtým. Ten istý pohľad na steny, tá istá nálada a tá istá bezmotivačná rutina plná bolesti a smútku. Veci sa dali do pohybu až do schránky s mojim menom prišiel list od advokáta, ktorý mi stanovil termín nášho stretnutia.

Ako dopadlo moje stretnutie s advokátom a ako prebiehal môj súd sa dočítaš v ďalšom blogu seriálu Beletrie sídlisk "Anarchy rules."

( Tento príbeh je vymyslený, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná. )