Čo tu vlastne robím?

Vo svojej podstate ani neviem, prečo som sa vôbec rozhodol napísať nejaký blog. Neviem, či ma k tomu nabáda iracionálny pocit aktuálnej samoty alebo k tomu naozaj napomáha iba sychravé počasie za oknami trnavskej vlakovej stanice. Najpravdepodobnejšie však je, že sa jednoducho chcem vyrozprávať (teda, vypísať). Už dávnejšie som zistil, že nie som ten typ, čo dokáže o svojich pocitoch hovoriť len tak niekomu, i keď sám seba považujem za osobu veľmi komunikatívnu. Jednoducho nemám chuť riešiť detaily zo svojho života s kýmkoľvek. Mojich zopár kamarátov nie je na blízku, čas trávia so svojimi partnerkami (hej, partnerka, slová ako frajerka či priateľka sa mi nepáčia). Psychologičku ako odborníčku nespochybňujem, ale, povedzme si otvorene, ako mi môže niekto kecať do života, ak musí riešiť aj životy ďalších klientov? V tomto smere som zrejme sebecký a chcem 100%-nú pozornosť svojho poslucháča (čitateľa). Cítim obrovskú radosť, že si tu práve ty, môj milý poslucháč-čitateľ.

V časti perex som sľúbil, že sa budem vyjadrovať k svojim problémom. Medzi absolútne najzávažnejší by som zaradil dosť veľký spánkový deficit. Do školy treba vstávať veľmi skoro, tréningy mi tréner neodpustí; ale, konieckoncov, šport robím kvôli sebe. Ak by som naozaj chcel, už dávno by som skončil. Moje futbalové schopnosti už dávno nie sú to, čo bývali v minulosti. Sústrediť sa, makať, potiť sa a drať si nohy si môžem koľko chcem, progres sa, žiaľ, nedostavuje. V skutočnosti sa futbalom živiť nechcem, takže sa nejedná o veľký deal.

Premýšľajúc o škole, musím sa priznať, že som jeden z tých, ku ktorým ľudia referujú ako k bifľošom. Väčšinou som ''Straight-A Student''. Paradoxne ma nebaví čítanie kníh a učebníc - informácie jednoducho čerpám z internetu (verte mi, aj Refresher je v tomto fajn), no nikto mi to neverí.

Obrovský ľúč svetla do môjho sveta prináša moja partnerka. Práve dnes by som ju možno potreboval, ale šla sa zabávať so svojimi kamarátkami. Nikdy by som si nemyslel, že bude pre mňa niekto tak dôležitý. Občas len tak ležíme a rozprávame sa, teda, rozpráva ona. Ja som v týchto prípadoch len tichý poslucháč (ako ty teraz). Stáva sa mi, že sa pristihnem, ako ju nepočúvam - nejde o to, že by som ju nechcel počúvať, ale keď sa pozriem do tých zelených očí a hrám sa jej s vlasmi, ono to ani nejde. Konečne sa potvrdili slová Majka Spirita o tom, že John Lenon nebol jediný snílek - som ním aj ja. O mojej Mrs Perfect by som ti, ak ti to, samozrejme, nevadí, povedal radšej inokedy.

Práve som zistil, že mi ušiel vlak. Nevadí. Jazdenie je zadarmo, ale idem si kúpiť aspoň trochu vody a nejaké jedlo...Podľa nápovedy má byť blog kratší, ale ja verím v tvoju inteligenciu a zvedavosť. Viem, že nebažíš len po niečom krátkom a plytkom, lebo keď si až tu, si aspoň trošku ako ja.

Okrem mojich sebeckých problémov vnímam aj tie globálne. Naozaj nechápem, prečo sa ľudia majú potrebu medzi sebou tĺcť, prečo vznikajú vojny a pod. Božeee, veď to stojí tak veľa energie a v prvom rade ľudských životov. Nemohli by štáty len tak jestvovať vedľa seba?

Rád by som ti povedal aj o svojom strachu. Asi ma budeš mať za úplneho idiota, ale desí ma napríklad ∞, čiže nekonečno. Nebojím sa hororov, tak ako iní ľudia. Bojím sa vecí, ktoré idú až za horizont môjho chápania. Desím sa aj takej smrti; nie myšlienky samotnej neexistencie, ale desí ma to, že si nedokážem predstaviť, že nie som.

Všimol som si, že tu celkom bežia príbehy o 'poprvom'. Ak budem mať chuť a ty čas, nevidím dôvod, prečo by sme nemohli pokecať aj o tomto. Samozrejme, z môjho pohľadu, pohľadu človeka, ktorý nie je tak úplne normálny.

Tento vlak už musím stihnúť! Ďakujem, že si to vydržal. Síce toho moc nepovieš, ale aspoň počúvaš. To ľudia často nerobia.