Je čas na veľké priznanie. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše... Som Spišiak, som srdcom východniar. Ako viete alebo neviete, Spiš je mimoriadne krásny kraj bohatý na históriu, historické pamiatky a rôzne tajomné zákutia prírody. V lete roku pána 2017 som sa rozhodol poznať jedno z tajomných zákutí Spiša. Národnú prírodnú rezerváciu Dreveník.
Na poznávanie tejto mnou nepoznanej časti môjho kraja som sa vybral sám. Manželka tentokrát ostala doma. Rád chodím na výlety s minimom vecí, takže som si so sebou zbalil len fototechniku, fľašu vody a Milu. Mila musí byť. Pribalil som si aj poriadnu dávku trpezlivosti, nakoľko v poslednej dobe si na výlety vyberám nevhodný čas.
Bolo leto a návštevnosť Spišského hradu (Spišský hrad slúži ako východiskový bod na vychádzku k mojej cieľovej destinácii) lámala rekordy. Po polhodine jazdy autom prichádzam ku hradnému parkovisku. Bolo to presne, ako som očakával. Chvíľu trvalo, kým som našiel miesto na parkovanie. Po 15 minútovej prechádzke som sa dostal na začiatok rezervácie Dreveník. Po krátkej chôdzi „temným lesom“ som vyšiel na vrchnú časť rezervácie a mne sa naskytol pohľad na veľké otvorené priestranstvo, obrovské lúky.
Ocitol som sa na náhornej plošine, ktorá je miestami široká až 800 metrov. Na začiatku náhornej plošiny sa nachádza časť „kamenný raj“. Čaro, krása a výnimočnosť tohto miesta sa nedá slovami opísať. Najlepšie je to vidieť, zažiť a pocítiť naživo. Z toho miesta je cítiť pokoj, históriu, mýtickosť. Je to aj obľúbené miesto pre skalolezcov, na ktorých je možné v letnom období natrafiť a obdivovať ich odvahu, silu a šikovnosť.
Dosť bolo pozerania na raj. Tak, ako je to aj v bežnom živote, tak to platí aj tu. Tam, kde je svetlo, je aj tma. Kde je raj, musí byť aj peklo. A presne tam mám namierené. Do kamenného pekla. Keďže doň nevedie značená turistická cesta, chvíľu trvá, kým ho objavím. Ale predsa, po polhodine blúdenia po náhornej plošine nachádzam časť zvanú „kamenné peklo“. A strácam slová. Tá krása, čo sa objavila predo mnou, je nevýslovná. Hlboké rokliny, vysoké skaly, výhľad na hrad a Tatry.
Je zaujímavé, že práve kamenné peklo je podľa môjho skromného názoru tou krajšou časťou rezervácie Dreveník. Po chvíľke nasávania atmosféry pekla som sa pustil do fotenia. Po chvíli počujem hlasy a prichádza ku mne pár, muž so ženou. Prihovorili sa mi, boli milí. Ponúkol som im, že im spravím zopár fotiek, ak budú chcieť (aj tak som na zopár fotkách chcel mať ľudí). Po trapase, ktorý radšej nebudem rozpisovať som zistil, že ide o matku so synom. Je neskutočné, ako čas rýchlo plynie, keď sa cítite dobre a venujete sa niečomu, čo Vás baví. Začalo sa stmievať, vybral som sa späť k autu, ku ktorému som už prišiel po tme. Šiel som domov s pozitívnymi pocitmi, psychicky oddýchnutý, s úsmevom na tvári.
PS: Pre viac foto pozri môj instagram. Dávid ILKOVIČ
Link nájdeš tu: https://www.instagram.com/david_ilkovic/
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když davidzvýchodu přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.