Tunel, cez ktorý nikdy nešiel vlak...

Je sobota, 8:00 ráno. Pijem kávu, pozerám von oknom a hlavou mi beží otravná myšlienka „nudím sa, čo s načatým dňom“. Píšem kamarátovi Matúšovi, či má niečo na pláne a či niekam nepôjdeme. Predsa najlepšie akcie sú tie neplánované. Ako návrh padol tunel, cez ktorý nikdy nešiel vlak. Prečo nie. Po extra rýchlom zabalení vecí na cestu (hlavne fototechniky) som sedel v aute a podľa navigácie nás čaká takmer dvojhodinová cesta vrátane mojich „obľúbených“ serpentín za obcou Hnilec. Po takmer dvojhodinovej priam adrenalínovej ceste vďaka neupraveným cestám po nočnom snežení prichádzame do obce Slavošovce, ktorá leží v juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria. Chystáme sa spoznať miestny železničný tunel, cez ktorý nikdy nešiel vlak. Ku vchodu do tunela vedie lesná cesta, na konci ktorej sa nachádza provizórne parkovisko, pri ktorom miestni vybudovali oddychový areál. Do tunela zídeme po drevených schodoch ku tmavému vchodu, na ktorý kvapká voda. Pred vchodom je cítiť jemný „prievan“.

Premýšľam, ako čo najjednoduchšie definovať to, čo nás čaká. Tma, tma a čiernočierna tma. A samozrejme svetlo na konci tunela.

Pripraviť baterky, nabrať odvahu, vyrážame. Čaká nás príjemná vychádzka, ktorá trvá približne 45 minút vychádzkovým tempom. Nám to trvalo o „trochu“ dlhšie, nakoľko sme sa s kamarátom Matúšom pustili do zvečnenia tohto unikátneho miesta. Asi sto metrov od vchodu množstvo svetla vchádzajúceho do tunela od vchodu rapídne ubúda a my máme pocit, že naše baterky sú slabé a nič v tej tme nebudeme vidieť. Po pár minútach sa naše oči prispôsobia a my sme zrazu v nemom úžase, aký technický unikát sa nám začal zjavovať. 6 metrov vysoké klenby z precízne opracovaného kameňa, vápencové kvaple visiace zo stropu, v strede tunela húfy spiacich netopierov a ako bonus, tma pred nami a za nami.

A to najhlavnejšie – TICHO. Odporúčam na chvíľu zastať, vypnúť svetlo a užívať si to ticho a tmu. Pre niekoho nepríjemný pocit a pre niekoho pocit na nezaplatenie. Je priam fascinujúce, ako ľudská myseľ a predstavivosť dokáže pracovať. Často nás sprevádzal pocit, že nás niečo sleduje, že sa niekto alebo niečo nachádza za nami. Po 70 minútach strávených v tme (vrátane fotenia) vidíme svetlo na konci tunela.

Pre niekoho to bude pocit plný vykúpenia z tmy a pre niekoho pocit sklamania, že sa končí prechod tunela. Nezúfajte, ešte Vás čaká cesta späť. Zaujímave bolo zistenie, že smerom od Slavošoviec sme klesali, čo nebolo ani cítiť a cestou späť sme stúpali, čo už sme v nohách pocítili. Tento pre niekoho upokojujúci a pre niekoho strašidelný zážitok je možné zakončiť na Slavošovskej strane tunela pri ohnisku v peknom oddychovom areáli. Na záver našej cesty sme sa rozhodli dopriať tunelu "pocit prechádzajúceho vlaku".