Človek mieni, Pán Boh mení...

Sedím vo vlaku a v Sládkovičove sa rozčuľujem, že meškáme 5 minút. To sú ale problémy, však? Dočítal som knihu a tak ako asi každý človek mladej generácie, vyťahujem mobil z vrecka a sledujem čo je nové. Teda vrámci možností šetrenia baterky. A zrazu....

Vlakom trhne, začne prudko brzdiť, z okna vidíme nákladiak a okolo okien lietať štrk. Všetci zdvihnú hlavy, aby zistili čo sa deje, ale nikto presne nevie. Vlak zastavuje o pár metrov ďalej. Tí aktívnejší hneď vybiehajú k dverám, zisťujú čo sa stalo. Po chvíľke sa z rozprávania týchto ľudí dozvedáme, že sme sa na priecestí zrazili s kamiónom. Niektorí sa aj čudujú, pretože ten náraz nebol až taký veľký. Vlečka kamiónu vraj skončila v poli. Všetci dúfame, že je kamionista v poriadku a čakáme čo sa bude diať. Áno, asi bol na vine on, ale aj tak myslíme len na to aby všetko dobre dopadlo.

Prichádzajú hasiči. Ďaľší. Policajné auto je nasledované sanitkou. Pozerám z okna čo sa deje. Vidím tie autá, ale ako mne, tak asi ani ešte väčšine cestujúcich nedochádza čo sa stalo. O chvíľku mi zo srandy píše kamarátka, že ak sa chcem dostať do školy, mal by som si zavolať vrtuľník. Ani nie minútu na to naozaj prilieta vrtuľník. Záchranársky. Lekári vybiehajú. Čakáme, že niekoho rýchlo naložia a odletia do nemocnice. Stále dúfame, že vodič kamiónu je v poriadku. Záchranári ale bežia k lokomotíve. Začíname chápať, že kamionista asi nebude jediný kto potrebuje pomoc.

Čas plynie. Záchranári sú stále vpredu. Niektorí ľudia sa rozhodli odísť z vlaku. Áno, vlak prestal kúriť už pred nejakou dobou, ale stále je tam teplejšie ako vonku. Zostávam sedieť. Hasiči prechádzajú vlakom a zisťujú či sme v poriadku.

V tom prichádza informácia, ktorá nás všetkých zarazí. Rušňovodiča sa bohužiaľ nepodarilo zachrániť. Pán z vozňa už predtým nadhodil, že keďže sa záchranári nevracajú, asi vodiča resuscitujú. Veril som ale, a myslím, že všetci vo vlaku, že všetko dobre dopadne. Po získaní tej informácie ale všetci len beznádejne pozerajú na seba. Som citlivá osoba a keď som si začal uvedomovať čo sa deje trošku som sa neudržal. Byť na mieste kde niekto príde o život. Aj keď, našťastie, sme to nevideli, je to skúsenosť, ktorú vám nikomu neželám.

Je menej ako týždeň pred Vianocami. Všetci sa už tešia na štedrý deň. Na to ako budú tráviť čas so svojou rodinou. Ako sa dozvedáme, aj rušňovodič mal svoju rodinu. Ženu aj deti. Aj keby nemal, tak je to strašná vec. Neviem si to ani predstaviť. Vždy keď niekto príde o život kedykoľvek, je to niečo strašné. Keď sa o tom ale človek dozvedá z televíznych novín, každý asi len mávne rukou. Alebo ani to. Žijeme v dobe, kedy je stredobod pozornosti každého človeka len to čo on robí, kam ide, čo musí vybaviť. Problémy druhých nás nezaujímajú. A potom príde takáto situácia. Áno aj tu sa našli ľudia, ktorí len nadávali, že nestíhajú do práce. Boli nahnevaní, že sa takého veci musia stať práve keď sú vo vlaku oni. Ale väčšina ľudí na seba len pozerala a čakala čo sa bude ďalej diať.

Pred hodinou môj najväčší problém bola zima a málo baterky. Ale...Buďme radi keď máme len také problémy. Život sa môže človeku zmeniť z minúty na minútu. V dobrom aj v zlom. Samozrejme, takéto veci človeka ani len nenapadnú. Je to len obyčajný deň a idem do školy. Sekunda. Kamión vchádza na priecestie a vtedy sa všetko zmení. Môžeme ďakovať, či už to nazvete Boh, náhoda alebo proste niečomu tam hore, že sme sa nevykoľajili alebo že sa nestalo niečo horšie.

Autobus prišiel jeden a na dva krát nás odviezol do Senca. Vtedy sme videli aj náves v poli a zničené svetlá na priecestí. Tak som sa dostal o 11:20. Rozhodol som sa, že pôjdem radšej späť domov. Keď sme sa vracali okolo toho miesta a zbadal som ako bola lokomotíva pohmliaždená...a to všetko okolo. Akurát prichádzalo auto pohrebnej služby. Bol to hrozný pohľad. Pamätáte ako som na začiatku písal, že to nebol až taký veľký náraz. Ale pohľad na lokomotívu vravel niečo iné. Do tej kabíny by som sa nezmestil ani ja. A to som fakt malý.

Naozaj ľudia. Dávajte si pozor. Či už šoférujete, idete po priecestí, alebo len kráčate po ulici. Nikdy neviete čo sa môže stať. Buďte pozorní a opatrní. Viem, že sa to opakuje na každom rohu, že je to už také klišé. Ale je to tak. Vidíte 7:50 som vyrazil do Bratislavy a 11:20 som sa len dostal do Senca. Takže ešte raz, dávajte si na seba pozor, a teda aj na druhých, aby sa na základe vašej chyby nezmenil niekomu život so sekundy na sekundu. Teraz počas vianočného obdobia ale aj kedykoľvek počas roka. Rozhodujte sa správne. Ale o rozhodnutiach ako takých zase niekedy inokedy.

Želám Vám všetkým pekné sviatky.