Sama omylom v Číne

Tak ako strašne milujem cestovanie, tak moc nemám rada letiská. Môžme to nazvať balanc. Lietanie samé o sebe mi nevadí, to si užívam, ale tie chladné chaotické letiská, neustále kontroly a ľudkovia v uniforme, ktorí si myslia, že sú pupok sveta mi až tak úsmev na tvári nečarujú.

Na to, že som na cestách v podstate celý rok a v lietadle som častejšie ako v buse, stále sa mi nejakým zázrakom deje na letiskách akýsi magic. Preto je tento príbeh prvým z minisérie Letiskové Drámy, ktoré môžeš nájsť na mojom webe tu.

Po 13. mesiacoch som sa zas chystala domov na SK. Rok na Maui bol úžasný, odtiaľ som s priateľom skočila do Austrálie kúpiť surf a odtiaľ na Borneo surfovať. Po pár týždňoch som sa ale už nudila a tak, keď som náhodou chytila internet, kúpila som si letenku domov, aby som tento rok stihla Vianoce. Priateľ chcel ešte surfovať, tak tam zostal. Ako už možno vieš z môjho webu, cestovať sama mi nerobí žiadny problém, robím to tak už roky. Lenže akosi sú mi tie letiská osudné a občas musím čeliť situáciam, ktoré nazývam lekcie.

Deň začal tak, že ma okolo obeda známy doviezol z úplneho vrchu Bornea do najbližšieho mesta Kudat, kde som šla na share taxi. To funguje tak, že taxi neodíde, kým nie je plné. Čakala som tam cez dve hodiny, kým sa konečne auto naplnilo a ďakovala som, že som si kúpila neskoršiu letenku, lebo takýmto tempom by som to nestíhala. Po hodine na letisku začala byť taká búrka, že na chvíľu vypadla elektrika v celej budove. Keď začali rušiť všetky lety, už som vedela, že domov to na čas nestihnem. Naschvál som si priplatila a kúpila letenku tak, aby som bola za 25h doma, na rozdiel od klasických 45/50h. No už teraz som vedela, že to bude zas zážitok. Let odložili o 4h a tak mi bolo jasné, že ten ďalší, ktorý sa mal krásne napojiť po 2h v Číne, už nestíham. Tam sme pristáli o 2 ráno a na letisku skoro nikto nebol. To ma prekvapilo, pretože som myslela, keďže je to najľudnatejšía krajina na svete, že to tam bude lietať non stop. Lenže to v noci bolo ako všade inde a tak som našla jediného človeka, ktorý vyzeral na 17 a snažila sa zistiť, kedy mi ide najbližší let do Európy. Ten mi po 45min. povedal, že to lieta do Paríža (podľa mojej originálnej letenky) raz denne a tak musím v podstate čakať na ten istý let, čo mi ušiel, ďalších 24hodín. Potom ma ešte dorazil tým, že potrebujem ísť na imigračné, kde mi musia povoliť dočasný pobyt v Číne. Pred cestou som si zisťovala, či potrebujem víza a podľa internetu máme povolený 72h bezvízový styk, napriek tomu som musela vyplniť plno papierov a čakala ďalšiu hodinu, kým mi do pasu dali pečiatku a mohla som vyjsť z letiska.

Celé to dokopy trvalo vyše troch hodín a ja som bola celý čas bez mobilu. Nemala som si ho kde nabiť, a navyše je v Číne zakázaný Facebook, Google, Gmail, Instagram, Viber a v podstate všetko, vďaka čomu by som bola v spojení s rodinou, ktorá ma za pár hodín očakávala v Európe.

Mala som ale šťastie, že ten ďalší let bol s rovnakou spoločnosťou, a tá ti vždy v takýchto situáciach zaručí hotel. ( To som samozrejme nevedela, povedal mi to až ten 17 ročne vyzerajúci človek. ) Takže každému odporúčam China Southern airlines, dokonca mi v lietadle bola pohľadať vegetariánske jedlo napriek tomu, že som to nemala booknuté a ani som ju o to nežiadala. Len som odmietla beef vs. rybu s tým, že som vegetarián. Ona mi povedala, že to musím bookovať dopredu (ja viem) a zmizla. Za chviľku sa vrátila s tým, že našla jediné, čo bolo na palube. Takže vrelo odporúčam. Oproti takej Air Asia, kde ti nedajú ani pohár vody je toto luxus. ( Viem že je to nízkonákladovka, ale predsa... ) Nakoniec som mala šoféra zadarmo, hotel v meste zadarmo a 3x stravu zadarmo. Na hotel som sa dostala o 6 ráno, zatiahla závesy, natočila budík na 11 aby som stihla obed, dala po vyše troch týždňoch teplú sprchu ( na Borneu bola studená outdoorová ) a konečne sa zabalila do periny.

Cez deň som sa snažila ísť na net, ale nič normálne nefungovalo. Tak som si háčikom od náušnice otvorila mobil ( tú spinku čím sa otvára nemám ) a dala do neho slovenskú kartu a modlila sa, aby fungovala. Po obede som šla do mesta pofotiť, snažila som sa na nete zistiť kriminalitu mesta, ale nič také mi samozrejme nenašlo :D

Mesto bolo šialené, presne ako som od Číny očakávala, všetci si ma obzerali a ja som ich tajne fotila :D Každý trúbil, motorky a premávka bola chaotická, z každého obchodu šla šialene hlasná hudba, ľudia ma volali dnu a mávali niečím hlučným a dreveným. Veľmi zaujímavý kontrast voči životu, aký som viedla na Maui a tak tieto krátke stretnutia so Sydney, Borneom a teraz 14 miliónové GuangZhou mi pripadali, akoby som sa dívala cez oči niekoho iného.

Večer po mňa prišiel šofér, o 23:00 mi išiel ten let, ešte som sa uistila, že môj kufor ( ktorý strávil celý čas na letisku ) ma bude nasledovať do Európy.

V Paríži som mala tri hoďky na ďalší let do Viedne a samozrejme mi oznámili, že rezerváciu síce majú, ale ten chalan v Číne ju nedokončil. Takže som zas strávila hodinu vysvetľovaním, aby som mohla odletieť. Ten človek bol opäť veľmi príjemný, všetko vybavil a nakoniec som sa dostala cez všetky kontroly tesne pred zatváraním lietadla. Ešte mi oznámil, že mi nezaručuje, že mi príde kufor, ale to mi už bolo jedno, len som chcela sedieť v tom lietadle do Viedne :)

So sedadlom pri okienku mi došlo, že vonku je sneh - a následne to, prečo sa na mňa na letisku pozerali divne - na mňa, žabky na nohách a moje pestrofarebné havajské sačko. ( Áno, bolo chladno, ale nedošlo mi, že až tak že sneží ).

A keď som po pristání vo Viedni uvidela na páse svoj kufor, tak som bola taká šťastná, že som sa skoro rozplakala :D

Celú túto príhodu beriem ako skúšku mojej trpezlivosti a pripomenutie toho, že čo nedokážeš kontrolovať, tomu sa nebráň. Radšej si to uži. Ono ten čas prejde tak či tak, či už to celé prešomreš, alebo si to vychutnáš.