Snová jazda petržalskou električkou, alebo čo v správach nebolo

Ako jeden z víťazov diváckej ankety som sa vo štvrtok 19. decembra zúčastnil prvej, skúšobnej jazdy petržalskej električky po čerstvo dokončenej trati z Jungmannovej až po Janíkov Dvor. Nemal som od tej jazdy žiadne väčšie očakávania, mala to byť iba taká demo jazda, bez zastávok, ktoré ešte nie sú vybudované. Skôr som tam šiel zo zvedavosti, či to všetko bude fungovať a či neostaneme visieť vykoľajení niekde na ohybe trate či v niektorej križovatke.

Sychravý a studený štvrtok tesne pred Vianocami nie je zrovna najlepší deň na promo jazdu, ale termíny výstavby nepustia a tak i celá suita z bratislavského magistrátu merala cestu na Jungmannovu ulicu, kde po úvodných prejavoch nastúpila do električky spolu s nami, vybranou verejnosťou.

Úvodné crrrn starej električky – lebo krásnu, modernú, nízkopodlažnú ForCity Plus nechceli riskovať a ide sa na výlet...

Električka sa pomaly sunie prvými kilometrami neskolaudovanej trate. Míňame hlúčiky prizerajúcich sa obyvateľov Petržalky, lemujúcich električkovú trať spoza rozbahneného staveniska.

Pripadám si ako v nejakom postapokalyptickom filme.

Prechádzame budúcimi zastávkami, z ktorých tu zatiaľ stoja iba káblové skrinky budúcich automatov na lístky, vynárajúce sa v ušliapanom bahne ako periskopy ponoriek.

Primátor v električke rozpráva o peripetiách výstavby, sťažujúc sa na vládnu byrokraciu sprevádzajúcu čerpanie eurofondov. Viceprimátorka rozpráva, ako to tu všetko na jar zakvitne, ako rýchlo sa dostaneme do centra Bratislavy a podobné marketingové reči.

Cestujúci fotia z okien okolie – no nič moc, iba všade sa povaľujúce hŕby káblov, betónových nosníkov a kopy štrku. No ale buďme radi aspoň za to, čo sa stihlo...

Pripadám si ako v nejakom postapokalyptickom filme.

Ale skutočná show ešte nezačala...

***

Práve prechádzame okolo jazera Veľký Draždiak. Popod podjazd cez Panónsku cestu sa blížime k nedokončenému obratisku Janíkov Dvor. Primátor sa presúva ku kabíne vodiča a túžobne vyzerá konečnú zastávku. Blížime sa, ešte dvesto metrov a sme v cieli.

Vodič električky nespomaľuje. Primátor ho s mierne nervóznym hlasom upozorňuje, aby pribrzdil, lebo táto stará električka nemá také dobré brzdy ako nové stroje.

Nekonečná, nevystupovať...

- Nehovorte za jazdy s vodičom, pán primátor... upozorňuje ho vodič električky.

- Brzdite, pre boha! Už sme na zastávke... kričí naňho primátor.

- Odstúpte z priestoru vodiča, zacláňate mi vo výhľade... Žiadna zastávka tu nie je, zastávka tu bude až po kolaudácii. Mimo zastávky nesmie vodič električky zastaviť vozidlo. Tak hovorí prepravný poriadok. Pokračujeme v ceste...! hovorí kľudným hlasom vodič primátorovi a dupne na pedál plynu.

***

- Nekonečná, nevystupovať... zakričí vodič.

Míňame zákrutu na obratisku, električka vylietava z koľají a pokračuje rovno do poľa. Zarývame sa pol metra do rozbahnenej zeminy, ale pokračujeme bez spomalenia ďalej. Bahno sa nám tlačí cez dvere na schodíky. Cestujúci kričia v električke od hrôzy. Ponárame sa čumákom do bahna, ako ponorka naberajúca vodu.

- Všetci sa presuňte dozadu!... zavelí rázne vodič električky. Cestujúci sa v panike presúvajú do zadne časti, kde sa k sebe chúlia ako zmoknuté myši. Pomohlo, predok električky sa vynára z bahna na hladinu ako torpédo. Kĺžeme asi osemdesiat kilometrovou rýchlosťou po poli, míňajúc po ľavej strane Jarovce. Za sebou zanechávame dva metre širokú brázdu, tiahnucu sa od nedokončeného obratiska na konci Petržalky. Priam ideálny podklad pre nejakú cyklotrasu. Primátor ich zbožňuje. Tentokrát sa však celý zelený v tvári kŕčovito drží zadného madla a neprerečie ani slova. Viceprimátorka panicky niekomu telefonuje.

***

Zrazu počujeme škrrrrt a vidíme iskry. Prešli sme krížom cez diaľničný privádzač z Budapešti. Zhup do prázdna, gejzír blata strieka do výšky a sme opäť v rozbahnenom poli. Vidíme, ako vedľa nás po diaľnici upaľujú slovenské policajné autá so zapnutými majákmi, snažiac sa nám skrížiť cestu.

Znova škrrrrt a iskry. Prešli sme neďaleký diaľničný privádzač do Viedne. Tesne sme predbehli policajné superby. Sme v Rakúsku, to sme hneď zistili podľa kultivovanej krajiny naokolo. Po pravej strane vidíme, ako policajti zastavujú a ďalekohľadmi nás sledujú, ako sa im strácame v rakúskych poliach. Do Rakúska nemajú oprávnenia nás prenasledovať.

Volajú na pomoc rakúskych kolegov, ale čo tí s tým spravia? Cez rozbahnené polia sa k nám ani oni nedostanú. Ale kým sa to úradne zadministruje, budeme už… kde vlastne? Kam nás vodič električky plánuje zavliecť???

***

Cítime sa ako v bahennom krížniku. Po pravej strane míňame Pamu, Gattendorf, Parndorf. Nechávame za sebou v poli širokú ryhu, ktorú iste bude vidieť i z vesmíru. A podľa tej nás iste nakoniec rakúska polícia nájde.

Vodič električky sa záhadne usmieva. Udržuje predpisovú osemdesiatku. Taká platí pre poľné stroje v Rakúsku. Ale... kto by ho tu uprostred rozbahnených polí nameral...

***

Pred nami sa vynára známa panoráma pobrežnej obce Neusiedl am See, obľúbeného rakúskeho letoviska pri Neziderskom jazere. Obchádzame dedinku z ľavej strany a prudko zatáčame priamo k prázdnemu letovisku.

Železným čumákom kabíny rozrážame bránu do areálu. Všetci sa inštinktívne hádžeme na podlahu električky. Kĺže to s nami zo strany na stranu.

Prááááááásk, počujeme praskanie drevených roštov prístavného móla vedľa ikonického majáku. Konečne zastavujeme. Vstávame z podlahy a rozhliadame sa okolo seba. Naša električka je zaborená tridsať metrov od brehu v mazľavom bahne jazera. Do vnútra začína cez netesniace dvere vtekať hnedá jazerná voda.

Vidíme, ako sa vodič električky vo svojej kabíne vyzlieka do plaviek a nafukuje si plávacie koleso.

Otvára dvere kabíny a prstom ukáže na primátora.

- V lete som musel jazdiť za kolegov, ktorých ste napriek inzerovanému náboru neboli schopní zohnať, ani na dovolenku som nemohol ísť! Tak teraz idem!... otvoril predné dvere a s nafukovacím kolesom okolo pása čľupol do ľadovej decembrovej vody. Primátor na neho v nemom úžase hľadí, ako sa po dvesto metroch plávania stráca v pobrežných šachorinách.

Pozeráme vyjavene okolo seba. Zatopená električka so zničeným podvozkom, ktorej odťah do Bratislavy a oprava by stála viac, než je jej hodnota, pootĺkané a prestrašené hlavy cestujúcich s potenciálom žiadostí o bolestné, dve poškodené diaľnice a po nábreží sa približujúce rakúske policajné autá so zapnutými sirénami.

***

- Za to môže premiér Fico, že pán primátor... hovorím mu.

- Fico? Čo on s tým... ehm, vlastne áno, Fico za to môže... aktivisticky prikyvuje primátor s iskrou v oku. Iste mu svitol nejaký marketingový nápad.

- Ale ten cyklochodník, čo vodič vyryl električkou z Bratislavy až sem, to bol isto Váš geniálny nápad. Na jar ho stačí iba vyliať asfaltom...za eurofondy samozrejme... podlizujem sa primátorovi.

- Áno, môj skvelý nápad. Vylejeme, otvoríme, i pásku prestrihneme... usmieva sa primátor.

***

Dajte mi rýchlo facku!

- Moment človeče. A vy ste kto? Vás nepoznáme. Kde máte visačku pre návštevy ?... hovorí mi viceprimátorka s podozrievavým pohľadom, kontrolujúc zoznamy nahlásených pasažierov testovacej jazdy po neskolaudovanej električkovej dráhe.

Primátor sa zarazí.

- A vlastne... ako to, že sme sa dostali až sem, keď elektrické vedenie skončilo v Janíkovom dvore? Na aký pohon sme sem došli???... zamýšľa sa ako Newton nad jablkom.

- A čo tu vy vlastne robíte?… vraví mi primátor s podozrievavým pohľadom.

Začínam mať obavy...

***

- Dajte mi rýchlo facku!... otočím sa na pani viceprimátorku.

Ona na mňa neveriacky v nemom úžase pozerá.

- Rýchlo, dajte mi jednu poriadnu šupu zľava, ja sám to nemôžem spraviť... zvýšim hlas na viceprimátorku, spoza ktorej sa ku mne blíži bratislavský primátor s hrozivým výrazom v tvári.

Viceprimátorka sa rozmáchne a ...plesk mi jednu...

***

Zobudil som sa v prepotenom pyžame, ležiac na zemi vedľa postele, šúchajúc si ľavé líce.

To bol teda šialený sen, ufff.

A to som pritom večer žiadne ťažké jedlo nejedol...

.

.

.

.

.

Foto: pravda.sk, www.maps.google.com, ja