Denník Erica Luckera

Mám dvadsať jedna rokov a viete čo som dosiahol? V podstate to nie je nič, čo by človek obdivoval. Sú to len samé sr!čky, a to ma na tom nehorázne udivuje. Občas sa naozaj zastavujem nad mojou vlastnou tuposťou a naozaj nedokážem pochopiť to, aký človek dokáže byť hlúpy a nezaujatý ničím vôkol seba. Dôvod prečo to píšem práve tu, je ten, že potrebujem moje myšlienky vykecať ostatným a ja vlastne ani sám neviem prečo. Zase na druhej strane si myslím, že mám skrytú potrebu sa ľuďom vykecať. Veľa vecí som chcel dosiahnuť, sníval som proste o lepšom živote, lenže som robil presný opak toho, čoho chcem . Až práve teraz si uvedomujem to, že to bola veľká chyba ktorá mi zapríčinila úpadok vzťahov, či už rodinných alebo partnerských. Mojej priateľke vadí to, že sa chovám stále ako dieťa. Najhoršie na tom je to, že má fakt pravdu. Ženy proste vždy majú pravdu! :) Sme spolu už tri a pol roka a začínam sa báť toho, že to ďalej už nepovedieme a je to len mojou vinou. Je to naozaj blbý pocit keď máte pokašlaný život a to viac blbý pocit je ten, keď si uvedomujete, že ste si ho pokašlali len a len vy.

Nikdy som to nechcel pokašlať, ale zrejme mám na to veľký talent, haha. Došiel som do bodu kedy proste nevidím východisko, ktoré by ma dokázalo vyslobodiť z toho všetkého zlého, čo som okolo seba vyviedol. Je to veľmi vtipné, pretože chcel som jedno a pritom som dostal druhé a to som si nikdy neprial. Ako mladší som rád písal o pozitívnom myslení a o deštruktívnych algoritmoch dnešnej konzumnej spoločnosti. Vždy som si myslel, že nie som ako práve tá nevedomá väčšina. Pfffšššš...ako veľmi som sa mýlil. Život zrejme musí rozdať pár pästí aby bol človek schopný sa skutočne uvedomiť. Doslova mi doteraz bolo všetko ukradnuté. Sám sebe som bol stredom vesmíru a nič iné ma nezaujímalo. Egoistická povaha sa zrejme sama odsúdi na krach. Po dvadsiatich jedných rokoch zisťujem to, že som naozaj neschopný blbec ktorý vie len kecať a viete čo? Je to dosť blbé zistenie a takisto aj blbý pocit. Sranda je však na tom tá, že práve teraz keď som na dne a topím sa v dlhoch, si uvedomujem tú podstatu toho všetkého a skutočne začínam poznávať svoju osobnosť.

Bol som veľmi zlý a dokašlal som tak veľa vecí, že už nemám chuť v tom pokračovať. Zároveň nemám chuť pokračovať už v ničom a najradšej by som vypadol za hranice a nikdy sa nevrátil. Ale to takisto nie je zrovna správne riešenie mojej situácie. S tohto všetkého vyplýva to, že človek sa skôr, či neskôr uvedomí a že karma má na zozname každý jeden zlý i dobrý skutok ľudskej bytosti a naozaj sa všetko dvojnásobne vráti späť, aj keď nie hneď.

Nikto nám nič zlé ani dobré nespôsobuje. Všetko čo človek zažíva, si vytvára naozaj on sám.

Eric Lucker