42 dní na ulici v Taliansku

42 dní.Presne toľko trval môj sociálny status „stratený“ a bez domova. 42 dní.Presne tak dlho mi bol odopretý gigantický prsník spoločnosti na ktorom som sa od narodenia kojil a ako väčšina ľudí som sa nevedel a ani nechcel odtrhnúť. 42 dní každodennej neistoty a otázok: čo budem jesť?kde budem spať? 42 dní je presne tá doba, kedy vám začnú chýbať všednosti, ktoré si ani neuvedomujete.Teplá sprcha, mäkká posteľ či môžnosť úkrytu pred nemilosrdným dažďom. 1008 hodín myšlienok o zime,o tvári skutočného života a bolestných spomienkach na zlatú kolísku, ktorú som opustil spolu s teplou posteľou domova.Nemohol som sa skryť za mamkinu sukňu, ani sa vyplakať otcovi na rameno.Všetko čo som mal bolo 60 kilov kostí,mäsa a krvi.A začalo to tak nevinne.

Moji kresťansky založení starí rodičia našli v katolíckych novinách ponuku na polročný duchovný pobyt v Taliansku.Stále nepochybovali o mojej čistote, tak mi to s entuziazmom veriacim vlastným referovali.Aj keď som ateista, myšlienka cudziny ma zviedla.Tak som začal hrať rolu duchovne založeného chlapca, ktorý sa chce týmto smerom uberať.So starou mamou som navštívil v Prešove jedného muža.Bol chlpatý na rukách, mal teplý hlások a kresťanstvo mu pravidelne rozfúkavalo piliny v tej dutine na krku.Otázky smerované na moju vieru a odhodlanie byť kňazom či rehoľníkom nijako nenarušili obraz mojej čistoty ani po tomto rozhovore.

Postupne sa blížil dátum odletu a ja som pomaly začínal o tom všetkom pochybovať.

Prišiel deň odletu do Bergama pri Miláne.Nie príliš emotívne rozlúčky s babkami a s otcom.Matka ma po maléroch s drogami už nejaký ten čas ignorovala a nenávisť môjho brata nezmiernilo ani to klamstvo, že sa chcem zmeniť.Na letisku v Bratislave som si kúpil nový plátok Rock and Pop-u a netrpezlivo čakal na odlet.Mal som sa stretnúť s ďalšími záujemcami o túto náboženskú drbnutosť, ale nejako sme sa nespoznali na Slovensku.Po prílete do Bergama, kde som po dlhom čakaní na kufor nakoniec zistil, že mi ho pekne poničili, som zavolal jednému z nich a napokon sme sa našli.To bola teda partia.Nastúpili sme do starej dodávky značky Fiat, teda doslova sme sa tam natlačili. Ja som si sadol dopredu, čo som po chvíľke oľutoval, keďže zľava sa na mňa valila hora sadla v podobe tučného,krívajúceho a na jedno oko škúliaceho, ale o to viac zapáleného katolíka.Potil sa ako na Sahare a v kuse mlel samé hlúposti.Už vtedy mi došlo,ktorá bije. “A stretneme sa aj so svätým otcom? A v ktorom seminári ste boli? A budeme mať aj spievané omše?“ A to bol ešte len začiatok.Potom tu bol svalnatejší chlapec z nejakého zapadákova, tiež rovnako pomätený.Ďalej vychudnutý katolík z Popradu s typickým výrazom análneho miništranta na tvári.K tomu nízky,štýlovo oblečený a pekne prihriaty Všadebol. Razili sme si to v tej rozheganej dodávke po talianskych diaľniciach. S myšlienkou, že ten farárko vie,kde sme a čo sa deje som sa rozlúčil, pár sekúnd po tom ako sme sa vyhli nehode na kruháči, kedy náš milý kaplánko nedal prednosť.To robil skoro stále.Ak k tomu pripočítame absolútnu dezorientáciu a neschopnosť nájsť našu destináciu, tak moje rozčarovanie bolo na mieste.

Po dorazení na miesto,konkrétne na územie športového gymnázia sme sa zoznámili s miestnymi.Keď som po vstupe do budovy uvidel prvý obraz s náboženskou tématikou, vedel som, že tu budem mať len a len problémy.Začalo to, keď som prvýkrát zbadal to množstvo vína v kuchyni.Odbojne som sa po všetky večere a obedy tváril, že som abstinent.

Nevedel som sa dočkať, kedy konečne vypadnem pozrieť mesto.Keď to konečne prišlo, vyrazil som s jasným cieľom.Tráva.Asi deň mi trvalo, kým som zohnal čo som potreboval.Blúdil som po tomto rezorte populárnom hlavne medzi bohatými rusmi a nemcami a pýtal sa každého, či nevie zohnať mandžu.Napokon sa mi to podarilo s chlapcom, ktorý mal na sebe ponožky s listom konope.Vysolil som 20 euro za pytel a nie moc nadšený som sa vydal späť na izbu to vyskúšať. Od začiatku pobytu, ktorý bol nakoniec veľmi krátky som sa zamkýnal v izbe.Ostatní nie a to vyvolávalo vzruchy v kuloároch.Ušmejdil som kýbel a spravil si honosné vodné.Stočil a nabil som si do hlavy liter a pol hustého, žltého dymu.Zostal som sedieť asi 15 minút na podlahe, neveriac vlastným pľúcam aká je to sila.Slúchatká do uší a znovu na prechádzku po meste.Čo je krajšie ako sa sfajčiť,sadnúť si na lavičku na promenáde a kochať sa pohľadom na Gardské jazero a vstupnú bránu do Álp?

Na tretí deň pobytu sa začali moje krádeže vína.Mali ich tam naozaj neúrekom, čo mi vzhľadom na chudobu kresťanmi hlásanú prišlo zvláštne,ale nevadí.Stočil som si a k tomu som sa ožral.A začal som vyvádzať.Bibliou som zapchal záchod a pokúsil sa podpáliť krucifix.Zvesil som obraz zakladateľa ich klanu, nejakého Hanibala a vyejakuloval sa na jeho svätú tvár a dvere skrine som celé popísal nevhodnými nápismi a symbolmi ako sú svastika či prevrátený kríž.K tomu som aj napriek prísnemu zákazu fajčil v izbe a s vyloženými nohami na parapete som sledoval taliansku teplú jesennú noc a tešil sa zo života. Kradnutie vína naberalo obrátky a žiadne náznaky podozrenia sa neobjavovali.

Odpor voči mne nastal z viacerých dôvodov: a.,nezúčastňoval som sa modlitieb, omší či iných sabatov b.,s nikým som nekomunikoval c.,bol som vizuálne netriezvy d.,navštevoval som bezbožné pornostránky a hanebne sa ukájal e.,ojebával som

Naše spoločné stolovania vyzerali ako konflikt dvoch odlišných vesmírov.Ja ako odpadlík z vesmíru im neznámeho.Nedokázal som s nimi minúť slovo o ničom, pretože do všetkého strkali toho frajera v sandáloch.“Akého máš svätého? Ako sa volá tvoj anjel? Chceš ísť do rehoľe?“ Konflikt sa doslova odohrával aj na virtuálnom bojisku.Najprv to bolo len ich neustále menenie pozadia,ktoré som tapetoval na ploche PC.Tupac im akosi nešmakoval, oni radšej omšové.Potom som sa nasral a zahesloval celý systém a vytrvalo sa k tomu nepriznával.A keď som jednému z nich, ktorý sa priezviskom volal Hrobár, ukradol 10eur z izby a k tomu krabičku nejakých liekov na spríjemnenie večera,tak sa ich averzia voči mne začala prejavovať aj ich pachovými výlučkami, nie o moc horšími ako capina.

Keď mi zfinišoval pytel, vybral som sa zohnať ďalší, ale chýbala mi desina do dvacky.Tak som sa behom ozlomkrky vybral od dílera späť do kaštiela a oklamal slovenského farálka, že potrebujem 10eur na kredit, že zajtra mu to vrátim.To určite. Tej noci sa rozpútala moja divokosť naplno.Ožratý ako delo som sa vybral do mesta zahaleného tmou ku kaderníkovi.Zacáloval som približne 25 eur za účes, ktorý som vôbec nechcel.Tá blbá jazyková bariéra. Tak som sa vybral k ďalšiemu.Keď som vošiel do obchodu,kaderník bol otočený chrbtom v zadnej časti kaderníctva.V tom istom momente som svojim zlodejským okom chameleóna zbadal nejaké peniaze, celkom nechránené, odložené na stole, tak som ich strčil do vrecka a rýchlo zdúchol do noci,ktorá sa rodila do svojej najúchvatnejšej podoby. Bolo tam 170e.Moje nohy nabrali smer do prvého baru, kde som si objednal pár panákov Jacka a zmizol bez platenia.Potom som sa motal zapadnutými uličkami až kým som ju nezbadal. Asi najkrajšiu motorku v mojom živote.Okamžite sa ma zmocnila túžba ju vlastniť.Tak som ju posunul zo stojana a pomaly začal tlačiť v ústrety diaľkam.Ale moju počiatočnú eufóriu narušila stará,škriekajúca talianka, ktorá ma prichytila a tak som motorku dal naspäť a s kľudom sa vytratil. Povedal som si, že sa pomaly vrátim do hotela, vzhľadom na to, že večierka sa skončila pred 3 hodinami.V dlhej uličke som zbadal jeden párik a pokúsil som sa jeho ženskej časti v behu vytrhnúť z ruky kabelku, čo mi moc nevyšlo a začal som sa biť s jej priateľom, ktorý bol o dosť starší ako ja, ale nakoniec to skončilo remízou a rozbitým čelom.Po ceste som ešte len tak z roztopaše ušmejdil helmu z jednej motorky, tým spôsobom, že som zapaľovačom prepálil pás na helme spájajúci ju s motorkou.Nasadil som si ju na hlavu a tak dokráčal do tábora ježišovho spolu s puklicou v ruke, ktorú som odstránil z nejakého auta nožom. Toto do slova a do písmena vyhláskovalo koniec mojej duchovnej kariéry.

V piatok,presne týždeň od príchodu, mi bolo oznámené, že sa vraciam na Slovensko.Letenka bola vybavená,už sa len pobaliť a hajde do Nitry.Tučný,škuľavý,krívajúci kriplík mi ešte podaroval krásnu ústnu poučku o tom, ako by som sa mal zmeniť a obrátiť na Ježiša.Neonanovať, neslopať, ale modliť sa a kajať sa.Teba teda boh musí naozaj milovať, keď ťa takého stvoril, pomyslel som si. Do batohu som si napchal nejaké veci, pár tričiek, spodné prádlo, jedlo a knihu Na ceste od Kerouaca.Na nohách moje milované Mustangy,ktoré mám od prvého pobytu v ústave. Do uší hudba a pomaly som sa vybral na útek. Akože som si išiel zapáliť.Pár metrov od východu budovy som zrýchlil krok a čo najnenápadnejšie sa rútil k bráne.Keď som k nej v očakávaní dorazil, zistil som, že je zamknutá, čo inak o takomto čase nikdy nebola.Asi počítali s touto možnosťou.Na pol ceste k infarktu som sa splašene rozbehol na koniec areálu, kde sa začínala kamenistá pláž oddelená od areálu asi 5metrovým múrom.Vyliezol som na múr, keď sa ma začali zmocňovať pochybnosti o tomto všetkom..ale nejaký hlas vo mne zakričal skoč! a už som letel nohami smerom k pláži.Dopadol som bez zranenia a začal šprintovať k hotelu,ktorý bol vedľa a východ z neho pre mňa znamenal viac ako oslobodenie z otroctva.Od tohto momentu som prestal zdvíhať mobil, ktorý mi cvengal častejšie ako kostolná veža v snoch tých fanatikov.So 170 eurami som sa vybral hľadať svoje šťastie.

Zoznámil som sa s homeless duom z Poľska.Dvaja bezďáci na potulkách alebo skôr dvaja alkáči na úteku pred zákonom a minulosťou.Vyberte si. V ten večer som im kúpil vodku a veľa pív.Ožrali sme sa ako korheľovia.Bola s nami menšia skupinka mladých talianov, ktorí mi predali grass.Na druhý deň po tom ako som sa zobudil vyvalený na zemi pri lavičke, som sa od polákov dozvedel, že sa ma tí debilčekovia pokúsili okradnúť, zobrať mi peňaženku,ktorá mi vypadla počas spánku z vrecka. Začali sme sa spolu túlať po meste.Keď ste na ulici, nemáte v podstate čo robiť, tak sa bezcieľne flákate sem a tam.Očumujete výklady obchodov s oblečením, ktoré si nikdy nebude môcť dovoliť.Značkové hodinky či šaty pre milenku za 15 000e.Na parkovisku Porsche a v kapse zlatá kreditka.Nie,nie.Toto nie je môj svet.Jedine, že by som to ukradol.To je jediná možnosť.

Keďže som mal stále nejaké peniaze, tak som ešte nemusel riešiť hlad.V takýchto situáciách zistíte ako ste na tom na poli ekonomických znalostí.Ja som na tom dosť biedne.Nedokážem prestať utrácať.Red hard Marlboro dlhé za 7e, k tomu malý kebab za 5 e a croissant s kávou za 4e.Coca Cola za 3e. A eurá mi lietali z peňaženky akoby ich hnal vietor z tryskového motora.Pivá pre poliakov a konská klobása,ktorú som zahodil,lebo mi bolo nechutne z predstavy koňského mäsa. Dni boli teplé, na krátke rukávy a prechádzky po móle, či posedenia pri alkohole a tráve. Prvú noc na ulici, bez alkoholu v krvi som prespal na lavičke na promenáde.Krásne teplo dňa sa v noci zmenilo na monštrum chladu a nemilosrdne mi bodalo svoje chladné čepele až do kostnej drene.Triasol som sa a čakal kým výjde Slnko.Jeden poliak spával v garáži, druhý v jednom dome patriacom banke,kde nikto nebýval.Nasledujúcu noc som tam spal aj ja.Asi 3 izbový byt na druhom poschodí,kde sa dalo ukryť pred chladom a dobre vyspať na podlahe.Poliaci sa kvalitne pohádali, pretože boli ožratí a jeden nás zamkol, tak druhý s menom Jacek vykopol dvere nohou a odišli sme od toho ožralu. Jacek ma začal namotávať na myšlienku práce pre neapolskú mafiu, konkrétne rozvážanie trávy a kokaínu po Taliansku-do Ríma,Rimini...v zúfalosti ma to ovládlo a ovládlo to aj moje sny v tom byte banky, kde sa mi snívalo, že som díler a mám vela lóve.K tomu krásne ženy a zabudnete na realitu, aspoň na pár hodín spánku. Spánok sa stal mojim útočiskom, keď sme sa z toho domu presunuli ďalšiu noc na podlahu ulice.Dôvodom boli Jacekove paranoje, že o nás fízli vedia a posadia nás na pár dní za kater, čo by s jeho registrom znamenalo návrat do lochu.Podlaha pred ďalším prázdnym objektom blízko centra mesta,najstudenšia a najtvrdšia posteľ môjho života.Vtedy som prvý krát okúsil tvrdý žvanec ulice.Dal som si na seba všetko oblečenie, no aj tak som sa triasol.K tomu mi v hlave prúdili prosebné smsky od rodiny, aby som sa vrátil.No moja zarytá neústupčivosť sa nedá liečiť.Chcel som zažiť niečo iné, konečne nájsť to čo hľadám celý život, ten zdroj utrpenia, ktorý mi ničí život a odkusáva mi dušu. Pri každom kroku som čakal, že príde hliadka carabinierov a vyženú nás, nech nepohoršujeme slušných, na čas dane platiacich občanov.

K tomu ešte tá menšia príhodička v jednej reštaurácií, kde som si objednal veľkú šunkvoú pizzu a pokúsil sa zdúchnuť bez spozorovania.Ale nevyšlo to a ako som rýchlo kráčal preč, moju ruku stiskla ruka krásnej čašníčky a jej ústa vykrikovali na ľudí, nech zavolajú fízlov, ale nikto ju nepočúval.Nakoniec som ju ukecal a keďže jej kolegyňa bola z Ukrajiny, tak to dopadlo dobre a uhradili to u šéfa za mňa.

Vybrali sme sa aj do Brescie, krásneho malého mesta s neuveriteľným námestím s monumentálnou budovou divadla. Prvá cesta vlakom bez lístka a prvé nervy z príchodu revízora.Ale neprišiel. Stretli sme sa s ďalším poliakom na ulici.Nič som mu nerozumel a netrápilo ma to.Moje oči skôr zaujal temperament arabov a afrikáncov korzujúcich po autobusovej stanici s hašom vo vreckách. Spravil som aj dobrú vec, daroval som jednému bezdomovcovi, ktorý mal psa 1 euro.Oči jeho psa ma donútili zastať a zamyslieť sa.Nad ničím konkrétnym, len proste na sekundu pauznúť tok neurónov.Išli sme do zariadenia „Pane quotidiane“,číže chlieb každodenný, kde nám mníška každému dala malú bagetku s plátkom syra a jablkom.Chutilo to skvele, vlastne ako všetko jedlo, keď ste na ulici.

Stále ma prenasledovala paranoja, že som hľadaný pándlami kvôli tej čórke v kaderníctve.Striaslo ma vždy, keď som zbadal hliadku.

Každý deň som riešil, kedy konečne pôjdeme do Neapola a začnem dílovať.No Jacek to stále a stále odkladal, raz boli dôvodom premočené boty a raz jeho svedomie.Aby som nedopadol ako jeho syn alebo ako on, že musel 6 rokov sedieť v chládku kvôli nim.Mojej akčnej duši to nedávalo zmysel a privádzalo ma to k nervom, až k agresií.Ulica z vás vydestiluje len to skutočné.Ako malé neskúsené šťeňa, vrhnuté do ringu ulice som sa učil pomaly, ale isto funkčné pravidlá života, ktoré platia viac ako fyzikálne zákony.Všetci klamú a všetci sú sebci.Však o čo vlastne ide na ulici? Nažrať sa a ožrať sa.Keď to splníte, je vám úplne jedno, kde sa vyvalíte na spánok alebo či smrdíte jak kanál.

Keď môj hnev prekypel a zmieril som sa s tým, že ma tí dvaja len pekne využili, kým som mal peniaze, tak som išiel na vlakovú stanicu a zistil som si, kedy mi to ide do Milána.Na stanicu Milano Centrale za 8 eur. Šlukol som si cez plechovku na parkovisku a išiel vyčkať ráno.

Ráno som sa spolu s množstvom mladých študentov a hlavne mladých, krásnych báb vybral na vlakovú stanicu s lístkom do Milána v ruke.Parťáka mi robili beatnici z Kerouacovej knihy, ktorá to vlastne všetko začala.To ona zasial do mňa semienko túžby po ceste a slobode. Keď vlak po meškaní konečne dorazil a nastúpil som doň, akoby zo mňa opadla nejaká ťarcha a vrátila sa mi pozitivita mladosti. Starým vlakom sme pretínali taliansku krajinu ako vystrelený šíp a cieľ Miláno sa blížil, čo spôsobovalo rast očakávania vo mne.

Keď som dorazil na stanicu Milano Centrale, jeho pôvab a historický level ma dokonale poblúznil.Išiel som si zlomiť krk,aby som videl na samý vrchol tejto obrovskej stanice.Fresky na stropoch, ktoré sa týčili vo výškach ani mrakodrapy.Ruch veľkomesta ma okamžite vtiahol do seba a vykročil som do mesta.Prítomnosť bezdomovcov na lavičkách,ktorých nebolo málo, teda bezdomovcov, mi nemohla skaziť vizuálne potešenie.Predsa očami zjeme najviac. Veľké bulváre z každých strán.Pouliční umelci, žongléri s kuželkami na prechodoch, keď svietila červená.Cigáni a ich umývanie okien, aj keď nechcete. Po čase som dorazil na námestie pred jednu peknú baziliku.Mená monumentov si naozaj nepamätám, lebo mená tak isto ako ostatné veci zo spoločnosti sú na ulici bezcenné.Milióny holubov snoriacich za každou omrvinkou.Vtáčie vojny o potravu, presne ako my ľudia, presne ako my ľudia, ktorí máme v sebe vojnu a milujeme za všetko viesť vojny.Vojna za mier,vojna za slobodu, vojna proti chudobe či terorizmu. Indovia vám za pár centov ukážu ako privolať holuby semiačkami na ruku a odfotiť sa s nimi.

Neďaleko som našiel charitu, kde som zistil, že nie je miesto a ani kvapka polievky pre mňa, tak som sa znechutený vybral utratiť posledné drobné do supermarketu za bagetu a pár plátkov syra. Prešiel som si centrum mesta a chcel som uvidieť naživo svätostánok AC Miláno.San Siro.Čo mi napokon trvalo pár hodín, kým som to našiel a to som celý čas išiel stále rovno. V tejto krajine ma udivilo množstvo sexshopov.Jeden za druhým a to bolo ešte nič oproti Rímu, kde bolo viac sexshopov s gumennými robertkami ako supermarketov s dobrými cenami jedla.

V parku, kde som si šiel zapáliť a na chvíľu spočinúť, som stretol starého taliana, ktorý robil v kasíne vo Švajčiarsku, takže jeho francúzština nám umožnila spolu viesť rozhovor.Narezali sme nejaké historické témy a kultúru regiónov Talianska, ktorá je v každom regióne odlišná.

Pokračoval som k San Siru a keď som k nemu konečne prišiel, bol som mierne sklamaný.Nič moc, viac sa mi páčilo obrovské parkovisko pri ňom, kde to túrovali mladíci na crosskách. Kráčal som a kráčal, kráčal až mi išli nohy odumrieť.Energiu som si doplňoval gumovými medvedíkmi z Lidla, ktorý je asi všade na svete rovnaký.K tomu som zošmakoval prázdne croissanty a jeden plnený marhuľovým džemom. Extáza, keď nemáte čo jesť. Nakoniec som dovandroval až na samý koniec Milána, výpadovku smerom na Rím.Strašne som túžil vyskúšať stop, tak som sa vybral za poslednú benzínku a skúšal to.Nikto si ma nevšimol okrem africkej prostitútky, ktorá mi niečo hovorila, ale nerozumel som jej.Po 10 min.vyplnených trapasom a hanblivosťou som sa zničený vrátil na sídlisko pomaly upadajúce do tmy. Musel som si násjť nejaké miestečko, kde by som aspoň na chvíľu sklonil hlavu.Hnusná a všadeprítomná zima mi to neuľahčovala.Napokon som sa zastavil na detskom ihrisku v obkľúčení panelákov.Pár minút na lavičke a nepokoj v duši spojený s nápismi „Passo Carrabile“,ktoré ako sa zdalo viseli takmer všade, zo mňa robili nevítaného votrelca v očiach každého obyvateľa paneláku. Toto všetko spolu s mojim nie príliš upraveným vzhľadom ma doviedli ku spánku na zemi pod šmýkalkou, ktorá ma aspoň trochu chránila pred dotieravým jesenným vetrom.Šlukol som si posledný ždibec trávy a zahľadel sa na nekonečnosť nočnej oblohy a utiekol do svojho sveta snov o krásnom živote,ktoré zhatil chlad o 4tej ráno.Celý roztrasený som sa spakoval a išiel sa zohriať pohybom.Začala sa dlhá púť naspäť na stanicu.

Prešiel som si miesta, kam ani domáci moc nechodia,grafitti na stenách pri koľajách či iné tváre milánskeho undergroundu.

Keď som dorazil, či skôr dopachtil na stanicu, pekne spotený a páchnuci, bol som rád, skutočne rád, že som tam.

Ale teraz ma čakal väčšia výzva.Rím vlakom načierno.

Ešte predtým do mňa zabrdol Neapol svojim duchom v podobe chlapíka, ktorý mi chcel predať ganju.Nakoniec som žiadnu nekúpil, no aj tak zo mňa vymámil 3 eurá z peňazí,ktoré mi poslala babka na účet.Zase so mnou vydrbali synovia ulice. Zistil som, že súkromné vlakové spoločnosti majú trasu z Milána priamo do Ríma bez zastávok, tak som nastúpil...Hneď som sa zamkol na záchode, keďže som uveril predstave, že sa tu skryjem a prečkám celú cestu do Ríma...cha. Vlakové záchody sa neskôr stali mojim WC a mojou kúpeľňou.Predviedol som pár krkolomných kúskov pre aspoň kúsok hygieny a pocitu čistoty, keďže pot a špina ma vyžierali ako kyselina.A môj odpor k spotenosti z predošlého života nabral grády.Uvedomil som si, aký som čajový.Akí sú vlastne čajový všetci, celý svet.Vadia nám veci, ktoré v divočine ani nepostrehnete.Je jedno či v dažďovom pralese alebo v betónovej džungli.Oholil som si boky hlavy, aby som vyzeral bojovnejšie a oholil si tvár. Keď ma chytila revízorka a dala mi pokutu, tak som sa cítil lepšie a mohol som si vychutnať cestu a netrápiť sa, či náhodou nejde kontrola.

Stanica Roma Termini ma nedostala, tak ako jej milánska sestra, ale samotné mesto bola trochu iná káva.Už nie mesto módy, ale mesto sexu a zábavy. Prijal som 50e na účet od členov rodiny a to boli posledné peniaze, ktoré som v najbližšej dobe, viac ako mesiac videl.Najprv som si musel zohnať jedlo.Hľadanie supermarketov sa v nepriestupnej húštine módnych domov,reštaurácií a pamiatok zmenilo na misiu s obtiažnosťou Expert. Džungľa butikov a džungľa národov.Hrniec kypiaci bielu penu zmixovaných kultúr do exkluzívneho pokrmu pre dušu aj oči.Indické obchodíky, obchodíky aziatov či arabské bary.Černosi, belosi, indovia a žltí.Jazyk taký a taký, arabčina skížená s taliančinou lietala z miesta na miesto.Nekonečné množstvo pamiatok.Colloseum,Španielske schody,Anjelský hrad,Vatikán či Panthoneum.Krása palácov v diverzií s kartónovými obydliami tulákov na hlavnej rímskej vlakovej stanici.Výstava tvárí a verzie života naživo,ktoré predtým halili masky usporiadanosti a normálnosti.Boháči s nulou na konte, no bohatstvom väčším ako zlato Vatikánu. Drevo lavičiek vymenilo jemnosť matracov postelí mojej minulosti. Prvú noc som si zahral s mladíkmi basketbal na jednom z rímskych pahorkov s výhľadom na polku nočného Ríma.Oni sa potom vybrali domov a ja späť k realite uličníka.

No mojou naj spánkovou destináciou sa stal múrik pred Colosseom,ktoré v noci žiarilo svetlami ako fakľa v najhlbšej kobke.Nasával som ovzdušie, ktoré kedysi zvlhčovala krv gladiátorov bojujúcich pre pobavenie väčšiny.Ja som už utiekol zo svojho kolosea.Nikto ma tu nepozná, nikoho netrápim a mám pokoj.

V jedno slnkom zaliate popoludnie som sa vyvaľoval pred koloseom, keď ku mne prišli dve baby a požiadali ma, aby som ich odfotil pred koloseom.Nie je problém.Na stotinku mi blyskol hlavou nápad na útek s ich smartfónom v rukách, ale predsa...bolo mi ich ľúto. Neskôr, keď som pokračoval v túlaní som ich stretol na jednom námestí.Zakývali na mňa a ja som za nimi prišiel.Jedna z nich bola krásna talianska študentka a tá druhá jej škaredá a tučná americká spolužiačka.Talianku fascinovala moja idea beatnictva a tuláctva po svete.Nazvali ma hrdinom a najodvážnejším mužom,ktorého stretli.Keď máte 19 rokov a povie vám to cudzia kráska, urobí vám to viac než dobre na duši a ja som konečne začal vidieť nejasné obrysy v diaľke.Obrysy zmyslu mojej existencie.Talianka nás zobrala na námestie, kde sa stretávajú mladí Rimania.Sadli sme si pod fontánu a počúvali koncertný výkon chlapíka, ktorý na gitare drtil hity Metallici.Ľudia mu hádzali desaťeurovky a ja som ľutoval, že som sa vysral na hudobnú, čo sa opakovalo vo Florencií, keď som v podchode uvidel a započul hrať génia na husliach.Keď 24hod denne počúvate muziku zo slúchatiek, prestanete ju vnímať, stane sa akousi vašou rutinnou a vy už nepocítite pravý význam hudby.Hudba má roztancovať ducha a telo, máte pookriať, keď ju započujete.Keď pouličný maestro spustí vašu milovanú a vám to trhá srdce, že ako dávno ste ju nepočuli.Je to ako dávno stratený hlas matky, ktorá vás opustila.Lásky, ktorá zomrela a spravila z vás blúdiaceho odsúdenca. Tóny Metallici definovali Rím v mojej mysli, tak ako Pavarotti Florenciu. Potom sa k nám privtieral nejaký taliansky frajírek, ktorý si myslel, že ho moja nová krásna kamarátka žerie.Bolo to trapas a skoro som ho umlátil, ale kúpil mi kávu a správal sa slušne ku mne.Rozlúčili sme sa s dohodou, že nasledujúci deň sa stretneme vo Vatikáne. Keď vyšlo slnko nad obzor s dobrou náladou som sa vybral hľadať ten skurvený Vatikán.Napokon som ho našiel a usadil sa pri jednom zo stĺpov držiacich klenbu.Pochutil som si na jedle, ktoré tvorilo väčšinu môjho jedálnička až do príchodu do Neapolu.Toastové chlebíčky s džemom.Výživné, lacné.Ale hlavne nech sa ten džem nepokazí.Z nudy som si spravil nožom diery na rifliach v oblasti kolien, čo sa postupom času ukázalo ako nie moc najlepší nápad.Nielen kvôli zime.Aj keď je ulica iný svet ako to pohodlíčko v stádovom režime väčšiny, niektoré veci sú predsa rovnaké.Napr.úspech na ulici je ovplyvnený vašou schopnosťou vyzerať.Ak ste špinavý, smradľavý pytel sračiek, tak do vás nekopne ani to posledné hovno.Ale čím ste viac upravený, viac šik, tak vaše nádeje rastú.Taliani sú v tomto majstri.Vyzerať dobre, aj keď ste na ulici. Možno ich stretávate každý deň, oči sa vám stretnú v autobusoch či prehodíte pár prázdnych slov na pešej.Sú pekne oblečení, voňajú a sú milí.Ale nikdy by ste na nich nepovedali, že sú bezdomovci.Ako ten mím,ktorého som krátko poznal vo Florencií.Každý deň upravený, oholený a nahodený v štýlovom obleku s jediným kufrom v rukách,v ktorom mal len veci na líčenie sa, aby vyzeral ako verná kópia Chaplina či balóny, z ktorých vyrábal zvieratká pre deti.To bolo všetko čo mal. Ešte som mal približne hodinu, tak som sa vybral utratiť posledné peniaze za nejaký sprej, aby som ako tak zakryl nie príliš pozitívnu pachovú stopu, ktorá sa so mnou vliekla ako lepkavý tieň. Kúpil som si nejaký sajrajt za 3e a celý sa ním nastriekal.Takto upravený som sa vybral do Vatikánu.Po dvoch hodinách čakania, keď sa nikto nezjavil som to vzdal a vydal sa spolu so svojimi topánkami samotára späť na stezku.Už som si počas života zvykol na sklamania so ženami, na neustále sklamanie.

Všimol som si, že moje milované Mustangy akosi zmenili svoj vzhľad.Konkrétne sa začali akosi rozpadať a na päte sa mi spravila diera.To je tak, keď sa o ne nestaráte a nemažete ich krémom.Keď som si ich vyzul a odtrhol si z päty kus odumretej kože ako dezertný tanierik, tak som zistil, že niečo asi robím zle.Rada na nezaplatenie znie, ak chcete žiť na ulici, tak sa starajte o svoje nohy čo najporiadnejšie.Od toho momentu som si ich pravidelne umýval v „lungo noso“ čiže niečo ako „dlhý nos“ čo bola prezývka pre zdroje vody roztrúsené po celom Taliansku.V Ríme je ževraj ich voda najlepšia na svete.Aj vlasy som si umýval takýmto spôsobom, čím som sa vždy postaral o menšiu pozornosť okoloidúcich.Vlakové záchody a lungo noso.Moje kúpeľne.Nikto nemal toľko kúpeľní ako ja.

Ďaľším nepriateľom mojej existencie sa stali dotieravé muchy.Stále za mnou lietali a nenechali ma na pokoji, čo znižovalo moje sebavedomie ako verejná kastrácia.Aj keď som neskôr odhalil zdroj ich záujmu,ktorým bol môj vak plný prepoteného oblečenia a skazeného jedla, tak ma to poriadne štvalo.Nemohol som si ani na minútu odpočinúť bez toho, aby na mňa nesadla nejaká posratá mucha.Plus hlad, smäd a únava a máte na nervy zadeláno.Rozmýšľaľ som, že sa okúpem v rieke Tiber, ale keďže som plavecký analfabet a z duše neznášam otvorené vodné plochy, tak tento plán zlyhal skôr ako vznikol.

Polorozpadnuté topánky,ktoré stáli 80eur a roztrhané rifle, strnisko a strapaté mastné vlasy sa stali mojou módou.Módou ulice,ktorá nestojí nič a vyvolá rozruch viac ako nový model od Armaniho. Majte krásne účesy, keď máte peniaze...ale keď ste švorc skúste vyzerať dobre.

Vandroval som cez najrozličnejšie štvrte.Štvrte plné thajcov,vietnamcov, arabov či albáncov.Štvrte, kde boli samé sexshopy a štvrte, kde zjaviť sa bez zlatej kreditky bolo spoločenské faux pas. Rovnaké faux pas ako keď som uvidel slovákov na dovolenke.Poznáte tú fámu o sandáloch a celkovom výzore našich v zahraničí na dovolenke.Presne tak to aj je.

Budil som sa so smetiarskymi autami a ich pracovníkmi, ktorí čistili ulice.Moji ranní bratia.Ľudia čo zbierajú odpadky po ostatných.Ľudia, ktorí rozvážajú ráno pečivo do obchodov, aby si ho nenažratí homo sapiens mohli ráno kúpiť kvalitne čerstvé.Jednému týpkovi som takto šlohol ráno chutný croissant priamo z auta, keď sa nedíval.

Najhoršia noc v Ríme bola asi tá strávená na pahorku nad námestím Popollo.Zaspal som v pohode s pohľadom na ľudí z bábkového divadla, ako zatvárajú svoj podnik pred záverečnou. No potom sa odkryla pravá tvár ulice.Až v noci spoznáte na čom ste.Keď sa nehýbete a spíte, tak vám bude zima aj keď je vonku v noci 10stupňov.Celý zúfalý som sa pokúšal urobiť si ohník z uschnutého lístia ale bolo to márne.Tak som skúšal odrezať kus koberca z blízkej reštaurácie, aby som sa aspoň niečim zakryl.Márne.Napokon som zvolil cestu fyzickej aktivity.Trocha sa rozhýbať a hneď je vám teplejšie.Už sa nečudujem, prečo sú ľudia na ulici furt ožratí.

Poslednú noc pred odchodom do Neapola som strávil v spoločnosti mladých na jednom maličkom námestíčku, kde sa stretávali výhradne domáci.Ktosi doniesol hudobné nástroje a spustila sa hudba.Do toho trochu Jaggermeistera a chutný tabak a o pohodu bolo postarané.Minul som 4,50e na fľašu piva Corona.A nemôžem zabudnúť na skvelé croissanty,ktoré mi ako dar kúpil jeden z nich.Kúpil mi tri veľké naplnené napol s nutelou a napol s bielou čokoládou. Ešte som sa stihol zamotať na obrovskom trhu, kde som strávil 3hodiny hľadaním východu.

Nemôžem nespomenúť vykonávanie potreby.Močenie na verejnosti je jednoduché, aj keď striktne zakázané v celom Taliansku.Bazilika nebazilika,príroda volá.Oštávanie pomníkov sa stalo mojím hobby.A to ťažšie som vykonával vo vlaku.

Konečne som načierno nastúpil na vlak do Neapola.

Ďalšia pokuta.Množstvo eur,ktoré visím talianskemu systému na pokutách je celkom pekné.

Po príchode na stanicu Napoli Centrale sa predo mnou otvoril nový svet, akoby nová dimenzia kontúr možnosti aj nemožnosti toho čoho je človek schopný.Opustil som stanicu a vydal sa uličkami tohto nenávideného,prekliateho centra mafie.Hlavné mesto európskeho zločinu.No pre mňa srdcovka, aj keď neviem presne prečo.Určite nie pre tú smogovú hmlu,ktorá ma privítala spolu s rúškami na tvárach Neapolčanov.A ani pre ten billboard na stanici s obrovskou tvárou Hamšíka. Sadol som si na lavičku a pokúšal sa najesť v tom chaose.Hluk ľudstva a motorových beštií mi to znemožňovali.K tomu tie muchy a haldy odpadu všade kam sa pozrieš.Pohol som sa na túru mestom, ktorá sa však skončila v centre, keďže ďalej ma to neťahalo.Uložil som sa na lavičke v parku a zdriemol si.Večer som utratil posledné peniaze na hranolky v reštaurácií s nádherným výhľadom na Vezuv. Bezcieľne blúdenie Neapolom ma znechutilo a tak som sa na druhý deň rozhodol odísť do Florencie.

Tentokrát ma nechytili revízori.

Vystúpil som na stanici Santa Maria Novella poblíž známeho kostola s rovnakým menom.Už sa stmievalo, tak som nemal čas sa flákať a musel som si nájsť miesto na spanie.Vo Florencií bola už riadna kosa a tak sa to zmenilo na nepríjemný boj s vlastným telom.Skúsil som to v jednom vchode, ale to bolo nanič.Nakoniec som natrafil na jeden podchod, kde bolo o trochu teplejšie a boli tam aj iní stratenci,ktorí už spali.Tak sa mi podarilo potiahnuť jednému deku,ktorú mal uloženú vo výklenku v stene a ľahol som si na špinavú zem.Vtedy sa ma prvýkrát zhostila depresívna nálada, pretože mi matka napísala, že ak sa chcem vrátiť, stále mám u nich domov.Ak práve ležíte na špinavej podlahe v podchode prikrytý páchnucou dekou a trasiete sa od zimy a hladu, tak vám bude naozaj kvalitne smutno.Zobudili ma kroky ľudí smerujúcich do práce či do školy.Toto sa ma netýka, ja školu nechcem a prácu odmietam.Ale za akú cenu bola táto moja sloboda.Slobodní ste až keď prídete úplne o všetko a ocitnete sa na dne bez pomoci...áno, možno je to sloboda, ale sakramentsky bolí. Na druhý deň som sa vrátil vlakom do Neapola ako Napoleon znivočený ruskou zimou. Hneď po príchode na stanicu si ma vyhliadol nízky černoch s výzorom Lil Waynea a spýtal sa ma, či nemám papierik na šúlanie.A či nehúlim.Tak sme sa hneď dali do reči a zobral ma do baru, kde boli samí černosi a biela barmanka.Teda bar a barmanka sú moc honosné bázvy pre to čo tam bolo.Spuchnutá,špinavá neapolská krčma plná afričanov,ktorí včera dorazili z Afriky na člne a nechali sa okúzliť čarom automatov,talianskeho piva a žien. Vypil som ponúknuté pivo a sfajčili sme jeden joint.

Potom ma Lil Wayne zaviedol ku skupinke arabov a rozlúčili sme sa.Už nikdy som ho nevidel.Arabi ma privítali hašovým jointom a ukázali mi trochu ako to na stanici chodí.Každý večer jazdili pracovníci charity na stanicu a rozdávali bezdomovcom plné sáčky jedla a nápojov.Keď ste si k tomu dokázali vyžobrať cigarety a zohnať trávu, nič vám nemohlo chýbať. Oddelil som sa od skupinky arabov spolu s 2ma asi 20 ročnými.Jeden z nich mal víno a neustále mi nalieval.Koumali sme, kde sa vyspíme a nakoniec zvíťazila možnosť vo vlaku. Uvelebil som sa v kupé a batoh s vecami som si položil na zem vedľa seba.

Bum,bum,bum.Rana za ranou drtili moju tvár.Päste marokánskeho syna ulice sa mi snažili upraviť fasádu.K tomu krik a moje doklady v ich rukách.Môj mobil v ich rukách a môj ruksak bol preč. Celkovo ma počas 42 dní v Taliansku okradli alebo sa pokúsili okradnúť 3x.Dva krát v Neapole a raz vo Florencií.Všetko marokánci.

Roztrasený som utiekol do parku čo najďalej od stanice.Bola mi zima, nemal som nič a bol som beznádejne stratený.Alebo inak povedané slobodný.Cítil som tú štetku Liberty každým kúskom svojho tela a chcel ju roztrhať zubami ako nasratý doberman.Beštia je najnebezpečnejšia,keď je zranená a ide jej o život. No ja som od zimy nevymyslel nič spásonosné.Pomsta sa nekonala. Bola mi taká zima, aj keď v podstate na naše pomery bolo celkom teplo v noci, že som si našiel prázdnu fľašu a vyšťal sa do nej,aby ma zohrieval moč aspoň chvíľku...ale nebolo to moc platné.Tieto pokusy sa zohriať dosiahli svoj vrchol vo Florencií, keď som sa pokúšal zapaľovačom zohrievať svoje stuhnuté údy.

Ďalší deň som spoznal Sofiu, slovenku s rovnakým osudom ako som ja.Rovnako stará a úžasne krásna.Zapadol som do komunity narkomanov na stanici a napadla ma myšlienka románu s názvom:My deti zo stanice Napoli Centrale.Sofia bola platonicky zamilovaná do Alessandra,ktorý však mal priateľku a jemne povedané obľuboval iné typy ako bola Sofia.Konkrétne poriadne tlsté baby.Jeho priateľka vážila ako malé auto a jemu sa to páčilo.Láska nepozná medze.Viedli sme vandrácky život plný ničnerobenia,húlenia a žobrania. Vyžobrať cigaretu je umenie,ktoré sa zlepšuje časom.Musíte ho cybriť radom neúspešných pokusov až kým neobjavíte svoj funkčný spôsob ako na ľudí.Občas Sofia strelila niekomu háčko do kábla.Raz sa pobila s jednou peknou taliankou, vlastne ani neviem prečo.Potom sa rozplakala a plakala sama, schúlená na stanici, opustená ako ja, ako my všetci v tomto svete,ktorý nie je pre nás.Ktorý na nás kašle,keď mu nechceme slúžiť alebo sme len stratili správny smer,vybočili z cesty.. Už som neprespával vo vlakoch, ale v spomínanom parku. Cez deň som sa chodil vyhrievať na veľké skaly pri mori.Chodili tam pekné študentky a bola radosť ich sledovať.Krása talianok je samostatná kapitola a ani tisíc strán najlepšieho románu z pera Shakespeara by nedokázalo vyjadriť tú nádheru v pohybe.A tie malé kraby.A tí poliaci, ktorí sa ako jediní kúpali v mori.Nevšimli si, že domáci sa vôbec nekúpu.Asi dobre vedeli prečo.To je výhoda neplavca, nemusí riešiť kvalitu vody.

Symbolom Neapola,ktorý najlepšie vyjadrí mesto sa pre mňa stal zážitok s miestnou políciou.Keď sme si tak kráčali po ulici s Alessandrom,ktorý mal v ruke pár gramov trávy,doslova ich držal v dlani a sypali sa mu na chodník,tak nás náhle zastavili carabinieri.“Kam idete?“ „Iba zafajčiť trocha trávy.“ a ukázal mu materiál ukrytý v dlani. „Dobre, v poriadku.“ A išli sme ďalej.Pritom tráva je v Taliansku ilegálna.A tí heráci na ulici,ktorí si priamo pred očami verejnosti varili a šlahali heroín do krvného obehu. Neapol je úplne iný ako Rím.To sa prejavilo, keď sme sa raz nafajčili vo vlaku a zabudli sme sa a doviezol nás až do Ríma, kde nás chytili policajti.Odviedli nás na oddelenie, zobrali odtlačky a odfotili si nás.K tomu mi do ruky dali nejaké predvolanie. Nasledujúce ráno bolo hnusné.Znechutení životom a nešťastím,ktoré sa nám stále lepilo na päty sme čakali na vlak do Neapola.Počas toho sa jeden z nás stihol dostať do konfliktu s jedným bezdomovcom na stanici.Hádzali po sebe kamene a naháňali sa po koľajách.

A jedného dňa sa Alessandro z ničoho nič rozhodol siahnuť si na život alebo len upozorniť svet na to,že ešte žije.Rozbil fľašku od piva a začal sa rezať po rukách, prešiel všetky žily a potom sa zameral na brucho.Našťastie sa nám podarilo zohnať sanitku a tí ho ošetrili. Toto spolu s konfliktami, plačom a smútkom pohli Sofiu a Alessandra k tomu, aby opustili Neapol.A mňa tak isto.Nemal som tam prečo zostať.

Vrátil som sa späť do Florencie. Vo Florencií som strávil väčšinu času môjho pobytu na ulici.Keď som sem prišiel druhýkrát nemal som vôbec nič.Len oblečenie čo som mal na sebe s kvalitným odórom de la rue a to je všetko. Hneď som sa spoznal s miestnou uličnou smotánkou.Vymenujem zopár najvýznamnejších osobností tunajšej scény:

Peter z Litvy so psoriázou na rukách,pre ktorú nosil na rukách biele rukavice a pre ktorú ma striaslo keď som si s ním raz podal ruku.Ale o to nejde, keď ste na ulici, tak vám tieto márnosti neprídu dôležité.Hrozne slopal a ponúkol sa mi, že ma zabije ak to chcem.Čo vtedy,keď som rozmýšľal nad samovraždou ako jediným východiskom z tých sračiek mi prišlo ako skvelé. Ale odmietol som.Dokonca som zahral maškarádu na stanici.Zavolal som na záchranku, že sa chystám skočiť pod vlak.Myslel som si, že ma dajú na psychiatriu a ja budem v teplúčku a najedený.Ale nebolo to tak.Odviezli ma do nemocnice, kde skonštatovali, že som normálny.Zavolali mojej matke, ktorej číslo som si jediné pamätal a ona mi do telefónu povedala, nech sa vrátim domov peši a že nech ju už neotravujem.

Stephan z Nemecka.Asi 45 ročný týpek bez zubov s výzorom indiána.Až teraz som si uvedomil jeho nenormálnosť.Jeho teórie a filozofie o tom, že tento život je vlastne len jedna veľká show, jeden béčkový film a my sme len diváci.No naučil ma,kde zohnať jedlo a daroval mi krátku kovovú trubičku z dáždnika,ktorú vyrobil na fajčenie tabaku.Toto bolo jeho hobby, zbieral dáždniky a urezával z ich kovových tyčiek a vyrábal z nich rádoby fajky na tabak.Môj postoj k tabaku sa zmenil.Už ma unavovalo neustále si pýtať cigarety od druhých.Tak som začal zbierať cigarety,celé či nedofajčené, z ulice.Priamo z ulice.Ako povedal Stephan „Everything lies on the streets.“A mal pravdu.Polky či celé cigarety sa povaľovali skoro nedotknuté na podlahe mesta.Marlboro, Camel,Dunhill či Diana.Raz som mal šťastie a našiel som polku krabičky Marlboro.Stephan sa neskôr zamiloval do jednej šialenej rumunky, ktorá si vytvorila v hlave haluz, že ja som reinkarnácia jej mŕveho syna.No ona ho neznášala, pretože si myslela, že je démon a že on spôsobuje môj odpor k nej.Kopala ho, fackovala ho a on to považoval za prejav lásky.Po čase ma začal srať s tými jeho kecami a hovadinami.Raz som ho skoro zbil.

Lorenzo z nejakého afrického štátu.Černoch,ktorý hrával na gitare v podchode, keď pršalo a keď nie tak na námestí pred kostolom Santa Maria Novella.Predtým než sa dostal do Európy ževraj bojoval v nejakej africkej vojne ako pilot vrtuľníku.Strašne chlastal.Všetci chlastali ale on bol vedúci alkoholového krúžku.Furt do mňa pičoval a hovoril mi, že som šťeňa, ktoré nevie ako to v živote chodí.A možno mal aj pravdu.Aj keď pri pohľade na to ako leží sťatý a pošťaný na schodoch pred kostolom som tomu moc neveril.

Florida z Rumunska.To bola tá vtipná žena, psychicky chorá krava z Rumunska,ktorá si vysnila, že ja som nová podoba jej mŕtveho syna.Chvíľku sa o mňa chcela starať ako matka, ale ja som sa bránil, keďže viem,kto ma splodil.Nosila mi kekse,ktoré ukradla v obchodoch a ja som sa jej nevedel zbaviť.

K tomu ďalšie väčšie či menšie osobnosti a celebritky stanice Santa Maria Novella.Ako Vlkolak, chlapík, ktorý keď sa ožral a uvidel nejakú krásku začal humorne zavíjať ako vlk.Alebo Kápo, dvojmetrový týpek s barlou v okuliaroch a veľkou postavou.Chodil v pyžamových gatiach a každý ho rešpektoval.Bol v pohode a po čase si zohnal malé,krásne, huňaté šteňa.On a jeho parta si varili jedlo na panviciach a plynovej bombe ako v prírode, v tábore.Ale miesto prírody tu bol betónový svet stanice.Či tá cigánka,ktorá furt grcala na stanici a všade chodila so svojim beznohým invalidným mužom, hnusným cigáňom,ktorý spolu so svojou ženou na mňa často slovne útočili.

Zháňanie jedla u mňa dosiahlo absolútne morálne dno. Stephan ma naučil chodiť po blízkych fastfoodoch-Burger King,McDonald,ktoré boli pár metrov oproti stanici a zbierať jedlo,ktoré nezjedli zákazníci.Čudovali by ste sa, čo môžete nájsť.Celé balenia hranoliek, či nedotknuté nugetky alebo cheeseburger.K tomu litre coca coly a ja som nebýval skoro hladný. K tomu sme chodili šacovať vrecia s nepredanými pizzami za predajňou na stanici.Znie to hnusne, ale nebolo to tak zlé.V tých vreciach boli len kúsky nedotknutej pizze a nič iné, žiadny smradľavý odpad.S trochou soli,ktorú som ušmejdil v jednej reštike to bolo celkom fajn.

Vo Florencií som stretol množstvo dobrých ľudí.Či to boli tie ruské študentky, ktoré počas 2 dní na mňa utratili dosť peňazí na jedlo, ruksak či rôzne potreby a dokonca aj pivo.Alebo tí turisti z Bulharska, ktorí keď si vypočuli moju story, tak mi nakúpili v McDonalde kopu jedla.Alebo chlapci z Maďarska,ktorí mi síce nedali nič ale aspoň sme spolu pokecali.

No aby som sa moc netešil nastalo obdobie dažďov. Moje rozpadnuté Mustangy už neboli na nič, ale nemal som nič iné.Mal som premoknuté nohy ako sviňa a v kombinácií s chladom..hmm..asi kvôli tomu som teraz vôbec neni chorý..ale vo Florencií sa mi podarilo prechladnúť.Jedna z prvých nocí pred kostolom Santa Maria Novella,kde bol skvelý plac na spanie pred vstupnou bránou a za rohom sa dalo vyšťať.Snažil som sa vytvoriť si z kartónov niečo čo by ma ochránilo pred zimou, ale nevyšlo to.Prechladol som a 5 dní som trpel o to viac. Behal som po charitách, aby som získal peniaze na cestu na Slovensko, ale všetci na mňa srali.

Ale skvelé boli možnosti pitia.Každý piatok a víkend celé mesto slopalo a na ulici sa povaľovali skoro plné,nedopité fľašky piva a dalo sa zadarmo ožrať.Raz som našiel fľašu vína a vyslopal som ju.Bola celá, nedotknutá.A keď sa mi podarilo zohnať euro, tak som si kúpil krabicové červené.Čo sa mi raz vypomstilo a ogrcal som koľaje na stanici červenou grckou.

Vyhliadol si ma jeden starý pedofil.Začal za mnou chodiť a dával mi cigarety.Pýtal sa ma prečo, ako a načo.Myslel som si, že je z nejakej charity,lebo tak vyzeral a tak som sa s ním vybral k nemu domov.Ale mal som z toho zlý pocit.Už len to, že som musel kráčať 15 metrov za ním. No nakoniec to až tak hrozné nebolo, nie neznásilnil ma.Iba ma sledoval ako sa sprchujem a to je všetko.K tomu mi dal cigarety, teplé jedlo, pitie a posteľ.No druhýkrát som už k nemu nešiel.

Raz za mnou prišla krásna baba a dala mi tašku plnú jedla, tá bola z charity.Ale z charity nebol chalan,ktorý si raz kráčal domov s večerou,ktorú si kúpil v neďalekom kebabe a keď ma zbadal, prišiel za mnou a spýtal sa ma, či chcem jesť.Ja som slušne,resp.hrdo odmietol,ale on sa nedal a k tomu mi dal ešte 5 eur. Nežobral som.Nie kvôli tomu, že by som nechcel, ale skôr preto, že som to nevedel a hanbil som sa.Aj tak na ulici vládli cigáni,ktorí všade žobrali,takže konkurencia bola veľká.K tomu neskutočne talentovaní umelci na ulici.Bola sme jedna veľká rodina, aj keď sme boli každý sám za seba.Cítil som sa ako súčasť niečoho viac ako tu v pohodlí teplého domova a istoty jedla a bezpečia.

Všetko má svoj koniec a jedného dňa som to už nevydržal a nastúpil som na vlak, ktorý išiel 8 hodín až do Viedne.Mal viacero zastávok a dva krát ma chytili, ale nakoniec sa mi podarilo dostať sa tým istým vlakom do Viedne na stanicu Wien Meidling. To bol prvý krok k návratu strateného syna domov. Trochu som korzoval po Viedni, ale moc ma to nebavilo,ťahalo ma to do Nitry. Tak som sadol na vlak do Bratislavy, zase bez lístka a zase ma chytil revízor.No bol mladý a aj keď nechcel uveriť môjmu príbehu a hovoril:“This is the best story Ive ever heard.“napokon po tom, ako som mu ukázal papiere z nemocnice vo Florencií,kde som sa ocitol po zúfalom telefonáte na záchranku,mi uveril a nedal pokutu.No ten deň moja šťastena ešte nekončila. Keď som vystúpil na stanici v Petržalke a dostal sa na hlavnú stanicu, zistil som, že vlak do Nitry priamo nejde a musím ísť dez Leopoldov.Chvíľu som čakal a nastúpil som.Zase ma chytil revízor.Nemožné...ale...ako povedal:“Dnes si vyhral prvú cenu.Nedám ti pokutu a ešte ti zo svojho zaplatín lístok z Leopoldova do Nitry.“ Keď videl moje úplne zničené topánky, nemal pochýb.

V Nitre ma privítala stará známa tvár a vôňa Slovenska.Uvítacie ceremónie strateného decka nemali konca...A po čase som znovu upadol do starého života,ktorý sa točí len okolo makaku a životnej nudy.No zistil som, že to čo ma skutočne napĺňa je život vagabunda, čo z taliančiny znamená tulák.