Ťažko mi hovoriť o sebe

Rodičia. Slová nedokážu vyjadriť to, ako som im za všetko čo mi dali, nedali vďačný. Priviedli ma do tohto sveta, obliekli ma, postavili strechu nad mojoj hlavou, vytvorili bezpečné, zdravé prostredie, venovali mi množstvo času, úsilia, financií, vštepili mi hodnoty, vychovali so mňa slušného, milèho, skromného, zodpovedného muža.Naučili ma, ukázali mi ako žiť tichý život. Nehovoriť veľa o sebe. O svojich plánoch. O tom kde sme boli, kam pôjdeme, čo sme urobili a naopak čo sme neurobili. Veď nemusia všetci vedieť všetko o nás – zvyknú hovorievať. Vďačný, som im za to veľmi vďačný. Možno aj toto bolo dôvodom, prečo som sa stal dobrým poslucháčom. Nikdy som nemal potrebu o sebe hovoriť, zdielať časti svojho života. Radšej som s úprimným záujmom a zanietením kládol otázky druhým a nechal som ich rozprávať. Ako to skončilo? Oni šťastní, že ich niekto vypočul, že sa o nich niekto skutočne zaujímal. Ja, obohatený o nové príbehy, lekcie, poznatky. Druhou stranou mince bolo, že by som aj mohol o sebe rozprávať, avšak pravdepodobne by som nemal o čom. Počas letných prázdnin sme nechodili na dovolenky s rodinou, maximálne nás ocino zobral do roboty na týždeň, dva, čo bolo neskutočné dobrodružstvo, na vianoce sme nedostávali žiadne nóbl darčeky, nežili sme žiaden extra vzrušujúci život aj keď obyčajný bicykel a pedálovanie na ňom po lesoch, dedine tak pripadal.V dospelosti po ukončení Strednej školy som odišiel do Škótska na farmu. Nikomu som o tom mimo rodinu nepovedal. V dedine sa to rozširilo od rodiny. Ako podnikateľ, keby nemusím uviesť sídlo spoločnosti dom rodičov ani by o tom nevedeli, že podnikám. Svetové médiá,noviny, magzíny písali o mne, o mojej firme a i tak som to nikomu nepovedal, okrem sestry. Knihu som písal na gauči celé dni, zabralo to mesiace, po vydaní ju odporúčili známe svetové osobnosti a i tak som o tom nikomu nepovedal, ani rodičom, súrodencom. Rovnako podcast. Až neskôr po veľmi dlhej dobe som im povedal, že to sa nerozprávam sám so sebou, ale robím rozhovory s úspešnými osobnosťami. Ak by sa ma na to oni nespýtali, nepovedal by som im to.Tam množstvo vecí o ktorých moje okolie, najbližší nevedia. Nehovoriac o tom ako som bol na Železničnej stanici v Bratislave takmer sexuálne zneužitý ( samozrejme by sa to nestalo nakoľko druhá strana by bola pekne napísané minimálne spacifikovaná )… Na svojej ceste životom som sa naučil, že je zbytočné, vo väčšine prípadov hovoriť druhým ľuďom všetko, hlavne čo sa týka rôznorodosti tém. Veď ak ja zarábam peniaze, mám pravidelný, stabilný príjem nebudem o tom hovoriť jednotlivcovi vo finančnej núdzi. Je tam rozpor, ja finančne prosperujem, zatiaľ čo on finančne trpí. Povzbudí ho môj monológ, motivuje ho k zmene? Pochybujem… Ak je niekto nezamestnaný a nevie si nájsť prácu, nebudem mu hovoriť o tom, aký šťastný som vo svojej práci kde ma všetci zbožňujú a mám množstvo benefitov. Prečo? Pretože je tam rozpor. Motivuje ho to? Povzbudí ho to? Pochybujem. Skôr to v ňom vyvolá závisť, pocit menejcennosti, nespravodlivosti.Pokračoval by som v tomto správaní sa, tichom žití až do smrti. Avšak, narazil som na niečo, čo vo mne vyvolalo konflikt. Vnútorný konflikt. Túžba, cieľ niečo dosiahnuť. A aby som to niečo dosiahol musím zmeniť svoj vzorec správania týkajúci sa rozprávania o sebe.Obavy z odhalenia sa. Čo ak sa vyzlečiem, dám zo seba preč všetko a niekto to niekde zneužije proti mne. Výhodou žitia v tichosti bolo, nikto o mne nič nevedel. Nemali žiadne informácie o tom čo som urobil, neurobil, kde som bol, nebol, čo sa mi stalo, nestalo, aký život žijem za zatvorenými dverami, čo sa odohráva v mojej hlave, aké názory si zastávam, ako sa na svet dívam, akým výzvam čelím. Stal som sa pre okolie nezaujímavým, pretože som im nedal žiadne náboje, ktoré by mohli vystrielať a zraniť ma.Nebolo to ľahké, zmeniť jednu z osobnostných čŕt mňa na ktorú som bol veľmi hrdý. Nemal som potrebu chváliť sa, hovoriť o sebe. Trvalo to nejaký čas, vyžadovalo si to veľké množstvo vnútorných rozhovorov so sebou samým. Pamätám si ako v práci vo 4ka, počas mojich prvých dní sa ma kolega Samo spýtal či mám instagram. Odpoveď áno mu zjavne nestačila, pretože sa ma spýtal ako sa na instagrame volám. S určitým váhaním a odporom som mu prezradil svoje používateľské meno na instagrame. Veril som, umlčal som ho. Mýlil som sa. Vyhľadal si ma na instagrame a prezeral si môj profil. Tam zistil, že píšem, že som napísal zopár kníh. A peklo začalo. Zrazu množstvo otázok od všetkých kolegov v kancelárií. Aj oni si ma vyhľadali na instagrame. Chceli vedieť množstvo informácií. Pýtali sa otázky na ktoré som nechcel odpovedať. Tie otázky boli úplne obyčajné, avšak pre mňa nesmierne ťažké, nepríjemné. Telo sa mi chvelo od nervozity, cítil som ich pohľady, ich zvedavosť ako ma skenujú, ako ma skúmajú. Mysleli to dobre, zaujímali sa o mňa. Ja, hneval som sa na seba, ľutoval som, že som Samovi prezradil ako sa volám na instagrame. Modlil som sa už nech to mučenie skonči, nech otvoria inú tému, nech Vili oznámi neplánovaný meeting….Tých pár minút mi pripadalo ako večnosť. V konečnom dôsledku toto utrpenie bolo začiatkom otvorenia sa. Nabral som sebavedomie zdôveriť sa, povedať niečo málo o sebe nie len cudzím ľuďom, ale aj rodine, blízkym.Nedávno som sa dozvedel od bratranca Martina s ktorým som prežil krásne detstvo, že číta môj blog. Moje staré Ja, by v minulosti ihneď zmenilo smer rozhovoru a bránilo by sa otázkou smerovanou na neho. Teraz, som sa s ním rozprával o mojom blogu, o mojich zážitkoch s plnou dôverou, pokojom.Tieto dni, píšem blog, píšem množstvo vecí, osobných vecí. Avšak nerobím to preto, že by som mal v sebe potrebu chváliť sa, ohurovať druhých. Robím to s cieľom podeliť sa o svoje skúsenosti, zážitky, víťazstvá, prehry, ktoré môžu niekomu tam vonku mimo moju prítomnosť pomôcť, poučiť sa z mojich chýb… Zažil som rôzne veci, prežil som rôzne situácie, nabral rôzne skúsenosti, podeliť sa o ne, nenechať si ich pre seba je určitým dôkazom – nie som len ten chlapík s prázdnymi rečami, moje slová sa zhodujú s mojimi ambíciami, mone slová vychádzajú z reálnych činov, udalostí.Áno, píšem o sebe, avšak všetky slová opisujú už odohraté, prežité udalosti, okamihy. O čom nepíšem, o čom nikomu nehovorím, o čo sa s nikým nedelím ( existuje pár výnimiek ) sú ciele, plány do budúcnosti. Neprezdrádzam svoje ďalšie kroky, nedelím sa o svoju trasu, ktorú som si naplánoval no zatiaľ som na nej neurobil žiaden krok.

Viac na www.tomasveres.sk