Krok do neznáma, zbohom korporát

Posledné roky života obsahovali až príliš rovnakú kombináciu farieb. Ako keby maliar nanášal na plátno identické farby, deň čo deň. Modrá, červená, modrá, červená. Menili sa len okolnosti, podmienky tam vonku, mimo plátno. Zatiaľ čo samotné plátno, nezmenené. V mojom prípade to znamenalo kancelárska práca. Na začiatku atraktívne pracovné prostredie. Prostredie v ktorom modernejšie kancelárske priestory s veľkými oknami a výhľadom na Apollo most, rýchlo rastúci mrakodrap evokovali v mojom vnútri: pozri Tomáš akú dlhú cestu si ubehol, ako ďaleko si sa posunul. Ten chlapec z malej dediny obklopený lesmi pracuje teraz pre úspešnú slovenskú spoločnosť. V kolektíve je vážený, obľúbený. Všetka tá drina, úsilie vkladané deň čo deň, všetká tá proaktívna práca navyše sa vyplatila. Ráno cestovanie MHD preplnenou, rušnou Bratislavou kde drvivá väčšina rýchlym tempom kráčala vpred. Iba zopár blúdiacich jednotlivcov kráčalo opačným smerom. Pamätám si ako na trolejbusovej stanici jeden muž žijúci vo svojom svete, rozprávajúci sa hlasným tónom s hrdinami svojho sveta kričal: Smutné tváre. Pre väčšinu vtipné gesto, avšak keby sa nad tým hlbšie zamysleli, uvedomili by si, zistili by, akú pravdu má ten výnimočný muž. Tak či onak, pokračoval som smerom vpred. Napriek pochopeniu jeho slov.

V dobre padnúcej košeli, nohaviciach, s vysiacou taškou určenou na notebook v pravej ruke. Dokráčať k budove, prístupovou kartou si privolať výťah, otvoriť dvere, urobiť pár krokov, vkročiť do kancelárie, usadiť sa, zapnúť firemný notebook a show sa začala. Pár klikov na myši, pár ťuknutí na klávesnici, pár meetingov, pár telefonátov a človek nevedel ako a pracovná doba skončila. Zdvihnúť sa zo stoličky, opustiť kanceláriu, urobiť pár krokov, výjsť dverami, prístupovou kartou privolať výťah, opustiť budovu a rýchlym tempom smer trolejbusová zastávka, trolejbus číslo 40 smerujúci na hlavnú vlakovú stanicu, odtiaľ často meškajúcim vlakom smer domov. Takmer domov. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok. Keď nastala sobota, nedeľa, nemohol som sa dočkať pondelka. Robil som čo ma bavilo, robil som to, v čom som bol dobrý a okolie mi to dávalo najavo. Krátko na to vďaka Covid 19 privilégium mať home office. Moje telo opustilo priestory kancelárie na 10 poschodí, no pracovná morálka zostala nezmenená. Ba čo viac. Ušetrený čas cestovaním do Bratislavy strávený pracovaním. Čas ubiehal rýchlo. Tak rýchlo. Z dní sa stali týždne. Z týždňov mesiace a z mesiacov roky. Tá malá obrazovka a svet v nej má totálne pohltil. Dostávala všetku moju pozornosť. Až do momentu kedy nastal zlom.

Uvedomenie si aj vďaka rozhovoru s Kyoshi Dr. Rastislavom Mrázom v mojom podcaste. Tomáš pozri sa na seba, okolo seba, posledných 8,9 rokov života si presedel za počítačom, zatvorený medzi 4 stenami. Zatiaľ čo tam vonku za tenkou vrstvou skla sa odohráva život. Skutočný život. Narodil som sa ako rastlina. Divoko rastúca, žijúca na lúke obklopenej nehostinnými vplyvmi počasia, prírodou, zvieratami. Zima, teplo, dážď, vietor, nálet včiel. A ako som dopadol? Ako izbová rastlina uložená v štvorcovom črepníku pohodenom niekde v rohu. V tmavom rohu. Pomaly hnijúci vo vnútri, bez impulzov, bez dotykov nehostinných okolností. Toto je život aký chceš žiť?

Preto to rozhodnutie ktorému predchádzalo množstvo vnútorných rozhovorov. Hodiny tikajú. Tik, tak. Chceš pokračovať v tomto pohodlnom, avšak dušu zabíjajucom maratóne? Alebo urobíš hrubú čiaru ktorá zmení trajektóriu pohybu? Vybral som si možnosť B. Rozhodol som sa prijať nepohodlie. Zahodiť všetko, čo som doposiaľ vybudoval vo veku, kedy rovesníci privádzajú na svet druhé, tretie dieťa, preklínajú súčasnú vládu a ich obmedzenia obmedzujúce mamičky na materskej. Rozhodol som sa vystúpiť zo zóny pohodlia, ktorá bola tak hlboko zarytá pod kožou, že keď som podpísal výpoveď a vrátil sa domov mal som slzy v očiach. V hlave pochybnosti či to dokážem. Obavy, čo bude so mnou ak zvolenú cestu nezvládnem. Komfort, staré ja, ma ťahalo dole. Na mentálne dno. Našťastie v srdci odohrávala sa iná situácia. Vedel som, cítil som, takto nemôžem pokračovať ďalej. Vidina lepšej budúcnosti, strach ako bude vyzerať môj život o 5, 10 rokov ak bude nezmenený boli silnejšie, intenzívnejšie.

Nemohol som už viac stagnovať, nemohol som už viac žiť ten malý život. Ťažké rozhodnutie. Zároveň, jedno z najlepších rozhodnutí aké som v mojom živote učinil. Túžil som po dobrodružstve, potreboval som trpieť, siahnuť si na svoje dno. A zažil som dobrodružstvo, trpel som, siahol som si na svoje dno, fyzické, psychické. Bolo to ťažké – zo začiatku. Skočil som do mnou nepoznaného, neprebádaného sveta, prostredia, v ktorom všetko čo som bol, všetko čo som urobil tam vonku neznamenalo tu vo vnútri absolútne nič. Žiadne sladké reči, žiadne ego vyživujúce ovácie. Iba ich pravidlá, ich režim, ich hra. Kto sa nedokázal prispôsobiť novému svetu skončil, kto to dokázal zostal, prežil. Náročné chvíle, občas prežíval som náročné chvíle. Byť zapojený do činnosti v ktorých som nevynikal, ktoré nemali spojitosť s mojimi silnými stránkami – charakter formujúce. V momentoch kedy som strácal vieru v seba samého, kedy som si neveril prišli ľudia, okolie a povzbudili ma. Vrátili ma z mentálnej bažiny a postavili ma na pevnú zem. Prečo to urobili? Pretože som sa zdôveril, nedusil som to v sebe. Od toho momentu sa prekonávam, učím sa nové veci. Veci o ktorých som predtým ani nesníval. Veci, ktoré som sa predtým ani neodvážil predstaviť, že ich zvladnem, dokážem. Zmena kariéry ma posunula vpred. Po fyzickej stránke, psychickej, osobnostnej. Som sebavedomejší, silnejší, trpezlivejší, skúsenejší, otvorenejší. Naučil som sa byť silnejším tímovým hráčom, naučil som sa zveriť svoj živiť druhým, viac dôverovať druhým. Naučil som sa ľúbiť, prijať bolesť. Ak by som neurobil rozhodnutie dať výpoveď, opustiť korporát, zostal by som tam, kde predtým. Na síce pohodlnom, ale dušu zabíjajúcom mieste. Pekná košeľa, nohavice, tenisky, klimatizácia, nechýba mi to. Nemám potrebu vyzerať v očiach druhých ako niekto, atraktívne. Ide o to či som ja spokojný, šťastný sám so sebou.

Tieto dni, telo tam vonku nie je zahalené do hodvábnej uniformy, avšak srdce tu vo vnútri konečne bije tým správnym rytmom. Začiatky sú ťažké a to je na nich to krásne.